Slovensko v spoločnej Európe

Už je to raz tak, aj starý kontinent musí mať svojich obyvateľov a ja neviem, či je šťastím alebo nie, že my sme medzi nimi. Ja osobne som šťastný, nadšený a omámený krásami krajín a národov, ktoré sa tu usadili už od nepamäti, no najviac som ohromený nádherou tej, v ktorej žijem – Slovenska. Hoci sám nie som slovenskej národnosti, ale rusínskej, cítim, že táto krajina je mojím domovom. Tu som sa narodil, tu žijem a tu sa aj vzdelávam. Iba tu som sa naučil, čo je život, čo je to práca, čo je láska a čo je porozumenie, no aj to, čo je zlo, nenávisť a nedorozumenie. Slovensko je v Európe, my sme v Európe, my sme Európania. Európske Slovensko Nie som človek veľmi scestovaný, ešte som nevidel všetku veľkoleposť krajín Európy, ktoré žiaria v atlasoch pre základné školy. Ešte som necítil vôňu holandských tulipánov a neplavil som sa talianskymi gondolami po vychýrených Benátkach. Napriek tomu cítim, že som časťou celku, ktorý určuje moje miestona zemi. Môjmu srdcu najbližšie je však Slovensko. Krajina veľhôr a jaskýň, ktoré vyjadrujú majestát toho, čo vzbudzuje rešpekt v každom srdci správneho človeka, Európana. Bystro žblnkotajúca voda jarného potôčika s pestrofarebnými rybkami pod hladinou, ktoré si rozprávajú svoj vlastný príbeh. Vody riek, vtáky na oblohe či kamzíky žijúce na tatranských končiaroch nepoznajú hranice, ktoré sú výmyslom ľudí. Tie teraz zisťujú, čo sama príroda pozná už od nepamäti. Že územie nie je potrebné deliť, ale je nevyhnutné žiť v jednote, v spolupráci, vo vzájomnej tolerancii a celkovej harmónii, ktorá z nás urobí ľudí šťastných a spokojných. Každý deň, keď sa prebudím, vidím krásu a dotýkam sa toho, čo mi je najdrahšie, mojej domoviny. Moja rodná zem ma rozveseľuje, spôsobuje mi radosť zo všedných vecí, o ktorých počúvam odmalička, fascinuje ma nekonečná dobrota a láskavosť tunajších ľudí. Na našej vlasti ma však aj niečo bolí. Pýtam sa sám seba, prečo u nás nie je docenená práca vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ktorí chcú niečo v živote dosiahnuť? Disponujú veľkou priehršťou vedomostí a nadobudli aj mnoho zručností, nie sú však ocenení tak, ako si zaslúžia. Veď sa len pozrime na náš školský systém. Na prácu učiteľov alebo profesorov, ktorí tvrdo pracujú na tom, aby sme boli národ vzdelaný a nie stratený v novej, lepšej Európe. Nie je iróniou, že práve títo nositelia múdrosti sú morálne nedocenení? Naša krajina má aj iné tienisté stránky. Ľudí na okraji spoločnosti, ktorí sa tam často ocitli vlastným pričinením. Vo všetkých mestách môžeme vidieť narkomanov, život trosiek, ktoré uvrhujú na našu societu mračná strachu a pochybností. Je to iba náš problém? Občas sa mi zdá, akoby sa Európa k nám ešte neprepracovala, a zas inokedy, že je tu už v plnej miere. Nepodliehajme predsudkom, ale rešpektujme sa navzájom, komunikujme a buďme solidárni, možno takto prekonáme životné prekážky a dokážeme sa lepšie vysporiadať sami so sebou. Zato však pociťujem silu tunajších ľudí, ktorí chcú byť každým dňom k sebe bližšie, ktorí dokážu mať výdrž a usilujú sa presadiť to, čo je najlepšie pre nich aj pre ich deti. Nanešťastie, takýchto ľudí nie je až tak veľa, nie všetci sú osvietení v duchu sily celku, necítia zodpovednosť a zneužívajú štát a slovenský dobrý a dôstojný národ. My, ľudia osvietení, sa však musíme o svoju otčinu starať tak ako matka o svoje bábätko. Musíme svoj národ aj vychovávať, musíme ho kolísať, aby sme sa nielen my, ale aj on cítil v Európe ako doma. Otvorené možnosti Kedysi dávno pre nás Európa znamenala Rusko, Ukrajinu, Česko… Mňa toto obdobie našej histórie zasiahlo iba okrajovo, ale aj napriek tomu viem hlavne z rozprávania starších, že táto časť dejín, keď ľudia hrali akože „prvé husle“, nám z našej histórie nepriniesla nič, pripomína azda iba ponaučenie, že sloboda je človeku najdrahšia. Bez nej sa žiť nedá, a preto aj všetky hviezdičky Európy jasne svietia, aby každému ukázali cestu k demokracii a rovnosti. Každý si musí svoje miesto na slnku vybojovať samostatne svojím úsilím, obratnosťou, silou, ale hlavne múdrosťou, ktorá ako nezanedbateľný faktor vplýva na naše budúce postavenie a prínos pre vlasť, ako aj pre všetkých ľudí európskeho spoločenstva. Každý človek má dnes more možností, všade mu svieti zelená a stačí sa podľa nej riadiť a nasledovať jej smer, ktorý nás sprevádza kľukatými uličkami poznania. Je to človek schopný postarať sa nielen o seba samého, ale aj o svoju rodinu, ktorá tvorí základný kameň tejto nedokonalej spoločnosti. Teraz, v dobe trhového hospodárstva, keď peniaze hýbu svetom, je jednotlivec veľmi dôležitý. Práve na ňom to všetko stojí aj padá, na ňom sa zakladá terajší systém, ktorý môže byť taký dokonalý alebo nedokonalý ako on sám. Mesto na okraji Londýn, Paríž, Rím, Lisabon, Praha, ale aj Bratislava a mnohé iné mestá majú niečo spoločné. Sú to hlavné mestá štátov kontinentu, ktorý je naším domovom. V nich sa sústreďuje všetko, čo je pre daný štát najviac charakteristické, tu je najväčšie centrum kultúry, moci, obchodu, vedy, ruchu, ľudí, no najmä sily, ktorá nás spája do jedného neodlúčiteľného, neoblomného celku. Každé hlavné mesto reprezentuje ten-ktorý štát, najviac poukazuje na to, akí sme, na naše pozitíva a rovnako aj negatíva. Často rozmýšľam nad tým, aké by to bolo, keby sa naším hlavným mestom stalo práve to, v ktorom žijem. Mali by sme čo ponúknuť, mohli by sme nejako reprezentovať? Na túto rečnícku otázku poznám ja aj ľudia tu žijúci jednoznačnú odpoveď. Nie. Je to smutné a zároveň akosi nespravodlivé. Naše mesto sa môže Európe predstaviť akurát tak slávnym Múzeom moderného umenia Andyho Warhola a mnohými vojenskými cintorínmi na znak úcty padlým hrdinom prvej a druhej svetovej vojny. Napriek tomu sa tým nemôžu pýšiť ostatné mestá. Hádam sú našou pýchou aj rady nezamestnaných? Je mi trochu ťažko na srdci, keď počujem od svojich spolužiakov vetu: „Ja v našom meste nezostanem!“ Kto tu zostane? Kto je budúcnosťou nášho mesta? Môžeme všetci mladí ľudia odísť? Kto sa postará o našich rodičov, o miesta, kde sme vyrastali? Myslím si, že máme navštíviť okolité krajiny, spoznávať ich kultúru, učiť sa od našich susedov, ale vrátiť sa tam, kde máme korene, aby sme mohli skúsenosti získané inde aplikovať práve doma a takto pomôcť rozvoju nášho mesta a domoviny. Európsky domov Spoločným cieľom všetkých Európanov je žiť v mieri. Často počúvame od starších o strastiach a útrapách vojen, o strate ideálov a viery v lepšiu budúcnosť. Poučme sa, vyvarujme sa chýb, ktorých sa dopustili naši predkovia, a všetko naše úsilie nech smeruje k spoločnej méte, k životu v mieri. Nebezpečenstvo však aj v dnešných dňoch stále predstavuje hrozba iného narušenia mieru – terorizmus. Ten číha v rôznych podobách a nepredvídane útočí na najcitlivejších miestach. To je hrozba pre dnešnú Európu, to je problém, ktorý je potrebné riešiť. Život v spoločnej Európe bude šťastný a spokojný len vtedy, keď bude mier. Európa, kolíska mnohých významných udalostí, obrovských vojenských konfliktov, ľudí zocelených silou mravnosti, lásky, cti a odvahy, je mojím domovom. Len tu je tá moc, ktorá dokáže spojiť národy, dokáže ich zjednotiť a priviesť k jednému spoločnému cieľu, lepšej budúcnosti. Iba tu, v zemi obrovských riek, jazier, vo svete prírodných krás, majestátnych pohorí, v kraji dobrých ľudí, sa môže nachádzať taká malá, no nie svetom zabudnutá krajina, Slovensko. Moja domovina s krásami tisícich divov sveta. Slovensko je v Európe, my sme v Európe, my sme Európania. Preto by sme si to mali ctiť a vážiť, aby sme mohli byť šťastní, spokojní a byť prínosom celému ľudstvu. Redakčne upravené Text patrí medzi ocenené príspevky v rámci súťaže žiakov stredných škôl Medzilaboreckého okresu v písaní esejí na tému „Moje Slovensko v spoločnej Európe“. SúŤaž vyhlásil poslanec Európskeho parlamentu Vladimír Maňka (SMER, SES) a poslanec mestského zastupiteĽstva v Medzilaborciach Michal Kaliňák. Príspevky hodnotila päŤčlenná komisia.