Desať rokov nášho štátneho života nemožno oddeliť od zvratu v roku 1989, ktorý bezpochyby ukončil cestu veľkého dejinného pohybu Slovenska v priestore socialistického projektu 20. storočia (neposudzujem, prosím, jeho politicko-mocenské peripetie). Zvrat bol dozaista vedený myšlienkou demokracie a dôstojného hmotného i duchovného života. Slovensko zasa vstúpilo do tohto nového projektu, ktorý priniesol dve slobody. Jednu v podobe priestoru boja, vnútorného boja alebo, ak chcete, otvorenosti, ktorá tento boj umožňuje. Lebo demokracia nie je nič iné len boj, s možnosťou jeho otvorenosti, verejnosti a iba táto otvorenosť dáva možnosť morality či amorality ako pohybu, ako vzostupu či úpadku. 1. Slovensko je v dejinách Práve v tomto priestore vznikla druhá sloboda, národná a štátna, teda v podobe vonkajšieho boja. Slovensko vstúpilo do arény dejín ako štát, ako mocenský útvar. Slovenský národ prevzal na seba podobu sily, ktorú musí uplatniť voči iným, a to naň kladie zodpovednosť formovať sa ako sila. Ako s ňou naložíme, je zasa zápasom: ale jej skutočný obsah má zmysel len vtedy, ak sa pokúsime nanovo sformulovať, čo to je slovenskosť. Najvyššou métou nie je mať štát ako obyčajnú silu, ale silu ako nositeľa hodnoty, slovenskosti ako idey, ako zmyslu i hodnoty nášho bytia. *** I dnes naša túžba chce byť na špici dejín – a je to paradoxné, dnes viac ako v minulosti nie na špici duchovnej, ale mocenskej, priamo v jadre ústrednej planetárnej moci. A v tomto zaradení sa k nám čoraz viac vkráda militarizmus, myšlienka mieru nenaberá na sile; ponúka sa nám účasť na civilizačnej zrážke a pod heslom „zodpovednosti“ pripravujeme brachiálnu silu, ktorou chceme prispieť k tejto zrážke. Páči sa mi, že Slovensko chce byť na špici dejín, páči sa mi, že sa nevyhýba „zodpovednosti“, páči sa mi odhodlanie zapojiť sa. Ale ja by som si to predstavoval inak: zasiahnuť do zrážky civilizácií, no prostriedkami práva a ducha. Primknúť sa a posilniť pramene staručkej Európy; protipostaviť sa pokusom vytvoriť nadvládu jednej mocnosti, hegemóna, ako sa vraví v politickej rétorike; posilniť pozíciu i právnu silu Spojených národov; iniciovať civilizačnú misiu v pravom zmysle slova, vzdelávaním, vychovávaním, kultivovaním, scivilizovaním širokých priestorov sveta. Priestorov, ktoré po páde koloniálnych nadvlád zostali v rukách síl a hodnôt dávnych storočí, kmeňovo-náboženských útvarov; neprešli zložitou anabázou osvietenstva, tvorby civilného štátu, moci oddelenej od akejkoľvek viery či názoru… Napokon, len tak na okraj, táto misia nás čaká aj vnútorne, tak voči našim neeurópskym societám, voči Cigánom, ale i voči tím, ktorí sami nevedia a ani netušia na čom je založená hodnota Európy. *** No nemôžem sa vyhnúť ani identifikáciám. Kto nám to pod zaväzujúcim imperatívom „zodpovednosti“ podsúva účasť na vojnových ťaženiach, na podpore novej hegemónnej moci? Dnes už v jasných kontúrach formujúca sa pravica; pravica transparentne a neteoreticky nadväzujúca na svetový konzervativizmus, na ideové temno, sociálne ignorantstvo a vojenskú moc. Nečudo, že jej vyhovuje Amerika republikánska, reakčná, imperiálna. Nečudo, že sa odťahuje od Európy, osvietenskej, solidárnej, sociálnej. Európa tendovaním k spravodlivosti je prekážkou uplatňovania sily ako nadvlády. Tu nastáva protipostavenie, zápas medzi dedičmi Európy samotnej. Slovensko sa bude musieť rozhodnúť, kam sa postaví v tomto boji. Aby sa tak mohlo stať, musí si nové formovanie slovenskosti jasne identifikovať pole, siločiary i postavy tejto novej hry. Toto zaradenie sa a spoluúčasť v zápase konzervatívnych a osvietených síl bude najbližšie storočie obsahom dejinnosti Slovenska. V našej tradícii máme obsiahnuté korene i zdroje oboch smerovaní. Kam vykročíme? Kam dospejeme? Nemožnosť odpovedať je daná práve otvorenosťou našich dejín. A práve táto „otvorenosť“ je to, čo je zároveň vzrušujúce, vyzývajúce a hodnotné. Nech už bude výsledok akýkoľvek, bude zo slobody. A to je môj jediný dejinnooptimizmus. 2. Neautentickosť Reflexia slovenskej skutočnosti doterajšími vedeckými i politickými reprezentantmi sa v prevažnej miere zakladala a zakladá na niekoľkých teoretických i hodnotových predsudkoch alebo, ak chcete, nereflektovaných postupoch. Predovšetkým: na slovenskú realitu sa aplikujú modely prenesené z iných skutočností, prípadne vznikajúce pre potreby analýzy iných krajín; slovenská realita sa popisuje cez prizmu programových modelov (či predsavzatí) vznikajúcich na báze zahraničných politických strán alebo cez prizmu prenesených vedeckých modelov; alebo sa tvoria analytické modely z pozície čiastkových, partikulárnych záujmov (ktoré prirodzene skresľujú skutočnosť). Dôsledky takýchto prístupov sú bezprostredné. Cez prizmu týchto modelov sa javí slovenská realita ako deformovaná (pripomeňme denne omieľanú frázu: „Toto by sa vo vyspelej demokracii nemohlo stať.“); pôvodne analytické modely sa tak menia na hodnotové normy a nastáva úsilie Slovensko prispôsobiť týmto normám. Ak sa tento postoj stane aj predmetom reálnej politickej aktivity, mocensky sa Slovensku nanucuje model, ktorý nevyplýva z jeho vlastného pohybu, problémov, požiadaviek a možností. Tento postup sa často na Slovensku nazýva „reformou“ a sily, ktoré takto násilnícky postupujú voči krajine sa nazývajú „reformnými silami“. V skutočnosti sú to „deformné sily“. No a, samozrejme, oná medzera medzi popisovanou slovenskou skutočnosťou a ideálnou normou (ktorá je často iba vysnenou predstavou intelektuálov o „vyspelej demokracii kdesi vonku“) sa charakterizuje ako slovenská zaostalosť, ako zaostávanie, nedovyvinutosť. A hľadajú sa desiatky dôvodov, predovšetkým v slovenskej histórii alebo v našej mentalite. Že ide o konštrukcie, je zrejmé. Ale verejná mienka sa nimi rada živí, ba dokonca ich príjma ako akési národné mýty. Hľadanie teoreticky podloženej cesty pre Slovensko znamená skĺbiť dva pohľady: presnú identifikáciu mocenských, sociálno-ekonomických trendov v európskom a svetovom vývoji a analýzu stavu slovenskej spoločnosti, ktorá vychádza prísne zo znalosti slovenskej skutočnosti. Nájdenie vízie, alebo ak chcete programu, si však vyžaduje postavenie cieľov. Až zreteľné postavenie cieľov predurčí spôsob spojenia vonkajších (svetových) trendov s faktmi vnútornej (slovenskej) skutočnosti. Pravda, tu už opúšťame pole vedeckej analýzy a prechádzame do oblasti hodnotových a vôľových predstáv o budúcnosti krajiny. Je to však správne, lebo „budúcnosť“ tak nie je stavaná ako nevyhnutný dôsledok akýchsi objektívnych trendov, ale ako vôľa ľudí, teda ako sloboda. Akýkoľvek iný postoj je potlačením práve tejto základnej hodnoty, ktorou sa Európa stala dejinnou dominantou a človek hodnotou. *** Vzhľadom na to, že sme denne bombardovaní a vystavení tlaku „vonkajších noriem“ (či už tých, ktoré prichádzajú ako požiadavky EÚ, NATO, či v podobe obyvateľstvom nereflektovaného zákonodarstva), hrozí Slovensku hodnotové a vôľové vyprázdnenie, strata vlastnej autenticity, a teda reálna hrozba úpadku demokracie alebo, ak chcete, redukcia demokracie na formálne dodržiavanie mechanizmov parlamentnej moci. Teda bez akejkoľvek väzby na reálne vedomie občana. Občan permanentne vystavený preberaniu noriem „zvonka“, bez náležitého stotožnenia sa minimálne s ich zmyslom a duchom, sa stáva manipulovateľným v tom pravom slova zmysle: naučí sa prijímať hodnoty zvonka, teda nekriticky, neautenticky – vracia sa pred osvietenstvo. Po dvanástich rokoch tvorby demokracie a kapitalizmu Slovensko potrebuje „druhé osvietenstvo“. Práve preto som v tejto úvahe o neautentickosti vtiahol znovu do hry aj vedenie, poznanie, vedu. Sú to formy reflexie, ktoré k „osvecovaniu“ patria; ale samy sa musia oslobodiť zo svojej neosvietenej, teda, kantovsky povedané, „nesvojprávnej“ podoby.
3. Druhé osvietenstvo Osvietenstvo v jednoduchom vyjadrení požaduje odvahu používať vlastný rozum namiesto pohodlného podriadenia sa autoritám, poslušnému vedeniu iných. Svojprávnosť je práve v tejto jednoduchosti: používať rozum bez cudzieho vedenia. Spomínam tieto zdanlivé banality preto, že na Slovensku skoro s istým nadšením prebieha kriesenie autorít, predsudkov, vier, skrátka celého toho tmárstva, ktoré Európa postupne od 18. storočia odhrabávala z hlavnej cesty svojho pohybu niekam nabok, na okraj. Niekedy sa tomuto svinčíku podarilo z konzervatívneho okraja hlavnej cesty posunúť sa do jej stredu a vtedy sme nepochybne zažili nepremlčateľné kataklyzmi a beštiality. (Tu by bolo práve namieste k novozriadenému inštitútu Pamäti národa, ktorý má mapovať zločiny komunizmu, pridať aj mapovanie zločinov konzervativizmu – a nie kapitalizmu, ako sa o to usilujú komunisti, pohybujúci sa stále v historickej abstrakcii.) Ale nie tam mierim. Mierim k moci. Ak má byť moc zodpovedná, ako sa to u nás módne skloňuje, musí mať atribút svojprávnosti a verejnosti: to sú dve rozhodujúce vlastnosti. Svojprávnosť ako odvaha používať rozum a verejnosť ako nevyhnutnosť s týmto rozumom vstúpiť do verejného priestoru. A to preto, aby jeho výsledok (v podobe zákona alebo mocenského rozhodnutia) bol predmetom verejne dostupným, diskutovaným, odsúhlaseným alebo odmietnutým. Ale v každom prípade takým, ktorý prejde vedomím tých, ktorých sa dotýka, na ktorých sa vzťahuje. Len tak je možné spojiť pravdu a slobodu. Ak upustíme od ich spojenia, pravda sa stane despociou a sloboda úpadkom. Zdá sa vám to abstraktné? Nie je. Pripomeňme si módne slogany o „vláde odborníkov“ a o potrebe riadenia štátu „manažérmi“, tými, ktorí už niečo v súkromnom podnikaní dosiahli (navyše sa tým myslí zbohatli). *** Odbornosť verzus politika! Navodzuje sa predstava, že keby nebolo politiky a politikov, prevládla by odbornosť, veci a problémy by sa riešili odborne, a teda dobre. Politik je verejný činiteľ, človek, ktorý z vôle voličov a pred tvárou verejnosti vykonáva moc; spravuje veci verejné, používa nástroje moci, štátu na realizáciu projektov, na ktoré dostal mandát. A tu je jadro veci: politik musí totiž rozhodovať, niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť, a teda sa zodpovedať občanom. Odborník je človek, ktorý na základe vedeckých teórií a overených postupov realizuje nejaký vedecký alebo technický projekt. O tom, či sa projekt bude realizovať alebo nie, však nerozhodujú odborníci, ale práve politici – na základe mandátu, ktorý dostali od voličov. Odborník vám môže povedať, že k bezpečnosti jadrovej elektrárne treba toto a toto, ale nemôže rozhodnúť o tom, či bude Slovensko budovať jadrovú energetiku alebo nie. O tom má právo rozhodnúť len občan, resp. politik v zastúpení občanov. Politik zváži význam jadrovej energetiky pre budúcnosť krajiny, primeranosť či únosnosť finančných nákladov a predovšetkým či je to vôľa občanov, alebo nie (vo vážnych prípadoch si môže dať svoje rozhodnutie potvrdiť v referende občanmi). Inými slovami: odbornosť nezakladá oprávnenie, legitimitu; to zakladá len vôľa občanov. A to hovorím o vedcoch. Takéto oprávnenie už vôbec nemajú „manažéri“, pod ktorými sa myslia technokrati dobre ovládajúci „riadenie“. Ale verejná sféra je úplne odlišná od riadenia technických operácií a organizačných postupov. Verejná sféra je oblasťou vôle a súhlasu – tých, ktorých sa dotýka. Treba si ich získať, presvedčiť, zapojiť do rozhodovania, do spoluzodpovednosti. A to je iná výbava, ako riadiť výrobný proces alebo obchodné operácie. Keď sa volá po vláde odborníkov, treba povedať, že je to typicky utopická požiadavka. Elita odborníkov vie, ako najlepšie riadiť spoločnosť a bude ju tak riadiť bez ohľadu na vôľu občanov. Skrátka, odborníci vás privedú k šťastiu aj bez vášho vedomia alebo i proti vašej vôli. Nuž veľký experiment na túto tému sme všetci prežili. Štátna plánovacia komisia mala vedieť najlepšie, čo krajina potrebuje… A ukázalo sa, že nám to k blahobytu nepridalo… Nechcime vymeniť politiku za niečo pochybné len preto, že sa nám väčšina politikov nepáči. Politika je zvláštna činnosť: je to používanie moci a jej nástrojov. To však tiež treba vedieť, a preto sa mi zdá samozrejmou požiadavka celoživotného vzdelávania politikov vo všetkých oblastiach verejnej činnosti (vzdelávanie tohto druhu je celoživotným sprievodným výkonom západoeurópskych politikov): od legislatívy cez makroekonomiku, rozpočet, verejnú správu, štátne právo až po verejné informácie. To sú oblasti politiky a v nich by mal byť politik doma, alebo ak chcete „odborníkom“. Takže uzatváram: netúžme po odborníkoch v politike, ale po vzdelaných a kvalifikovaných politikoch, ktorí vykonávajú verejnú moc v súlade s našou vôľou a na všeobecný prospech. Povolaním a odbornosťou politika by malo byť verejné blaho. (To, čo sa nám nepáči, je to, že zatiaľ je to súkromné vrecko). Vybral som si tento príklad vedome: potreba osvietenstva je tu úplne viditeľná. Tak vo vzťahu občan – politické rozhodovanie, ako aj vo vzťahu politik – vedec či manažér. Pravda, ak „druhé osvietenstvo“, tak by som nemal vynechať výchovu a úlohy školstva, vzdelávacích inštitúcií, ale aj televízií, či rádií. Druhé osvietenstvo by malo na Slovensku vytvoriť postupne priestor pre tvorbu politickej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej by čoraz viac občanov participovalo na politickej moci, na tvorbe politickej vôle, na tvorbe politických projektov, na jej rozhodovaní a na jej dosahoch. Toto je nepochybne cesta k demokracii, k jej plnému zmyslu: slobodné rozhodovanie na základe maxima vedomostí a skúseností. *** Ak som v texte už spomenul účasť Slovenska na civilizačnej misii, tak toto druhé osvietenstvo je predprípravou, ktorá môže dať Slovensku na špici dejín aj zmysel. Nasledujúcich dvadsať rokov bude tvoriť zápas o nové formy tvorby a kontroly moci (aj ekonomickej) v celosvetovom zmysle. Verejnosť, táto zakladajúca hodnota európskeho chápania moci, získava planetárny charakter: všetko sa stáva verejným vo svetovom zmysle – to si však vyžaduje účasť a zodpovednosť na osude sveta. Práve táto svetovosť verejnosti si vyžiada aj druhé osvietenstvo v planetárnom priestore. Mať na tomto procese účasť a zároveň ním zabrániť inému modelu riešenia svetovosti moci (riešeniu v podobe partikulárnej mocenskej nadvlády, ktorá by si vyžadovala permanentný vojnový stav) by bolo pre Slovensko položenie základného zmyslu svojej blízkej a vzdialenejšej budúcnosti.
