Viacerí, najmä zahraniční samozvaní experti, sa nás už roky a s výdatnou pomocou žurnalistických diletantov vytrvalo pokúšajú presvedčiť o tom, že niečo ako vyspelosť krajiny, dosiahnutý stupeň civilizačného vývoja, je určený predovšetkým technologickou vyspelosťou. Inými slovami, krajina v ktorej ľudia (nezriedka prisťahovalci) spravidla úplne bezdôvodne stvoria-poskladajú nejaký výrobok (bez ktorého sa dovtedy ľudstvo pokojne zaobišlo), je údajne vyspelejšia, viac civilizovaná ako krajiny, kde sa ľudia takými zbytočnosťami nezaoberajú. Skúseným patavedcom je zrejmá nezmyselnosť takýchto úvah. V záujme účinného boja proti už zmienenému ohlupovaniu ľudí sme však pripravili krátky ilustratívny patavedecký výklad, ktorý veci uvádza na pravú mieru.
Najdôležitejšie charakteristiky postupného vývoja spoločnosti možno zistiť pozorným sledovaním elementárneho prvku spoločnosti, teda človeka samotného. Je jasné, že kľúčové schopnosti ľudského jedinca sú tesne späté s jeho schopnosťou vyjadrovať sa, či už ústnym, alebo písomným prejavom. Bez takejto schopnosti by si totiž ľudia nemohli vzájomne odovzdávať svoje poznatky, organizovať život spoločnosti, a ani by nemohli ohlupovať ostatných vyššie spomenutými bájkami o technologickej úrovni ako o meradle vyspelosti krajiny.
Ak pozorne sledujeme, ako sa ľudský jedinec vyvíja, je zrejmé, že spočiatku sú jeho schopnosti vyjadrovať sa úplne žalostné, neskôr sa však postupne vyvíjajú – od nezrozumiteľného bľabotania cez krátke, jednoslabičné („uáááááááá“, „ham“) a dvojslabičné („mama“, „baba“) až postupne k čoraz zložitejším viacslabičným slovám („pataveda“ a podobne) a ich skladaniu do viet, článkov, literárnych diel a podobne. Niet pochýb o tom, že ľudský jedinec, ktorý sa dokáže vyjadrovať viacslabičnými slovami a ich ucelenými kombináciami, je na vyššom vývojovom stupni ako ten, ktorý sa zmôže len na generovanie izolovaných, aj to kratučkých slov.
Ak sa teraz pozrieme na jednotlivé krajiny a ich obyvateľov z pohľadu toho, ako sa vedia vyjadrovať, poľahky zistíme diametrálne rozdiely medzi údajnou úrovňou vyspelosti a skutočnosťou. Pre objektívnosť vynecháme starostlivo pripravené vyjadrovanie sa, teda také, pri ktorom majú ľudskí jedinci dosť času si premyslieť a zvážiť, čo povedia/napíšu a akým spôsobom. Je jasné, že až spôsob vyjadrovania sa v nepripravených situáciách dá jasnú a objektívnu predstavu o skutočnej úrovni vyspelosti jedinca – a v prípade veľkého množstva jedincov aj o úrovni ich zoskupenia (krajiny, národa a pod.).
Aká je teda skutočnosť? Kým po anglicky hovoriaci ľudský jedinec sa v nepripravenej, neočakávanej situácii zmôže tak nanajvýš na jednoslabičné „shit“, trochu lepšie sú na tom nemecky hovoriaci jedinci – „scheisse“. Ani oni sa však nevyrovnajú Slovákom, ktorí v takých situáciách reagujú tiež spontánne a pritom viacslabične – „do riti“ (s prípadnou variáciou keď „r“ a „t“ nahradia písmenami „p“ a „č“), „hovado“, či dokonca „ja sa na to vyserem“. Je teda neodškriepiteľne jasné, kto je na vyššom a kto na nižšom vývojovom stupni.
Na záver ešte poznamenajme, že naše pozorovanie je konzistentné s obvyklým chápaním pojmu „byť na špici“(v tomto prípade vývoja). Pre zachovanie tvaru „špice“ je totiž potrebné, aby nižšia úroveň bola podstatne mohutnejšia ako najbližšia vyššia úroveň, a tak ďalej až limitne po samotnú špičku. Keď zoberieme do úvahy, pre koľko krajín či ľudí na svete je oficiálny, resp. materinský jazyk angličtina či nemčina a porovnáme to so slovenčinou, vyššia vyjadrovacia úroveň, a teda aj civilizačná vyspelosť Slovákov je neodškriepiteľným faktom a brblanie o akejsi významnej úlohe technologickej úrovne len trápnym pokusom zakryť jasné civilizačné zaostávanie údajne „vyspelých krajín“.
