Kultúrni antropológovia chápu kultúru ako súbor stratégií, ktoré umožňujú človeku adaptovať sa na podmienky prostredia, v ktorom žije. Oddelenie časti etnického spoločenstva od jadra materského etnika však narúša takto ustálený kultúrny systém. Ako dokázali enklávy slovenských menšín zvládnuť napätie medzi ich enkulturáciou a akulturáciou i modernizačnými trendmi v novom prostredí? Akú hodnotu má ich tradičná kultúra pre kultúrne dedičstvo slovenského národa?
Enklávy a diaspóry príslušníkov slovenského etnika vznikali v strednej a juhovýchodnej Európe v rôznych historických a sociálno-ekonomických súvislostiach. Pôvodne, ešte v období konštituovania feudálnej národnosti, žili príslušníci slovenského etnika v hraniciach dnešného územia Slovenska. Ich život sa vyznačoval veľkou stabilitou kultúrneho systému, ktorý často hraničil až s uzavretosťou. Tradičné hodnoty a kultúrne vzory sa koncentrovali v ich kolektívnom vedomí, ktorého základom bol hodnotový svet agrárnych ľudových vrstiev. Tieto hodnoty spôsobu života, podmienené prírodnými, historickými a hospodárskymi podmienkami, petrifikované tradíciou – odovzdávané a kontrolované z generácie na generáciu, tvorili v geografickom priestore základ kultúrnej rôznorodosti, akýsi protipól procesu, ktorý v súčasnosti nazývame kultúrnou globalizáciou.
Migrácia Slovákov Napriek tomu, že príslušníci slovenského etnika žili v pomerne uzavretom kultúrnom prostredí, v časoch rôznych kríz a spoločenských pohybov sa i oni dostávali do situácie, keď odchádzali z domova v nádeji na zlepšenie svojej hospodárskej i sociálnej situácie. Tak tomu bolo i koncom 17. a na začiatku 18. storočia, v období veľkej pauperizácie roľníkov v dôsledku vojen, feudálnych rozbrojov, ale i z hľadiska nízkej úrovne agrárnej kultúry málo efektívneho majerského hospodárenia zemepánov. Do tohto obdobia spadajú i počiatky migrácie slovenského obyvateľstva do priestoru tzv. Dolnej zeme (územie na pomedzí dnešného Maďarska, Rumunska, srbskej Vojvodiny a chorvátskej Slavónie). Zatiaľ čo v čase kolonizácie sa slovenskí presídlenci sťahovali zväčša v hraniciach jedného štátu, po rozpade Rakúsko-Uhorska sa stali vysťahovalcami, oddelení od jadra materského etnika. Takto sa ocitli Slováci na území Maďarska, Rumunska, Srbska, Chorvátska a Bulharska. V tejto pozícii, teda oddelení od jadra materského etnika, sa však ocitli i skupiny Slovákov, ktorí s vytýčením nových štátnych hraníc po roku 1918 sa stali súčasťou Poľska, Rakúska a Ukrajiny. V období I. ČSR vznikol ďalší prúd vysťahovalcov zo Slovenska, ktorý sa však orientoval už na západnú Európu a zámorie (USA, Kanada a Austrália). Príčiny ich odchodu boli spoločné – agrárna preľudnenosť Slovenska a nedostatok mimoroľníckych zamestnaní. Z pohľadu spôsobu života a kultúry tejto skupiny je však podstatný rozdiel s predchádzajúcimi enklávami slovenských vysťahovalcov v tom, že ich príslušníci na Dolnej zemi, v Poľsku, Rakúsku a Ukrajine ostali verní tradičnému roľníckemu spôsobu života, kým západoeurópske a zámorské vysťahovalectvo smerovalo za prácou do priemyslu. Aj keď i tu začali slovenskí emigranti žiť v spoločných komunitách, možnosti trhu práce spôsobili skoro ich rozpad, a tým i pomerne rýchly zánik prvkov tradičného spôsobu života a kultúry. Často už v prvej generácii začal proces ich akulturácie. Na druhej strane, vytváranie kompaktných, relatívne homogénnych a historicky ustálených slovenských enkláv na Dolnej zemi, spolu s prevládajúcim roľníckym zamestnaním a usadzovaním sa kolonistov v dedinskom prostredí, s jeho príznačnou sociálnou a hospodárskou uzavretosťou, možno označiť za rozhodujúce faktory toho, že etnický a kultúrny vývin tu bol v mnohom zhodný s vývinom na materskom etnickom území. To znamená, že v živote dolnozemských Slovákov, ani po usadení sa v novej domovine, neboli rozrušené predpoklady pre kontinuitné pretrvávanie základných zložiek ich etnicity, t.j. jazyka, etnického vedomia, národného pomenovania (etnoným), ako i rozmanitých prejavov v materiálnej a duchovnej kultúre (J. Botík). Kontinuitne prebiehal i kultúrny vývin v slovenských obciach, ktoré sa dostali mimo vlastného etnického územia vďaka zmenám politických hraníc – v Rakúsku, Poľsku a Ukrajine. Podobne ako na Dolnej zemi i tu tvorilo základ agrárne obyvateľstvo, ktoré sa vďaka svojej dlhodobej spätosti s pôdou viazalo na jedno miesto, pričom enklávy slovenského obyvateľstva sa postupne dostali viac-menej do inoetnického obkľúčenia. Tieto podmienky, spolu s procesom civilizácie a s ňou spojenou modernizáciou spôsobu života, čoraz viac zbližovali ich kultúru, predovšetkým materiálnu, s okolitými etnickými spoločenstvami. A tak prostredníctvom adaptačných, civilizačných, akulturačných, niekedy i asimilačných procesov prebiehal proces kultúrneho zbližovania s majoritným etnickým spoločenstvom. Tento proces kultúrnej adaptácie na nové životné podmienky však nebol kultúrnou deštrukciou, odohrával sa v otvorenom kultúrnom systéme a zväčša na racionálnom základe. Prenos kultúrnych informácií bol selektívny, schopný prispôsobiť sa potrebám zvládnuť nové prostredie. Výsledkom kultúrneho dialógu, do ktorého Slováci vstúpili s majoritnými spoločenstvami, bola postupne spoločná kultúra, ktorej najväčší etnický potenciál si uchovala predovšetkým duchovná kultúra, terminológia a národné pomenovanie.
Vzťah etnicity a kultúry Pri štúdiu spôsobu života a kultúry však nie je možné celkom obísť vzťah etnicity a kultúry. Celkom oprávnene poukazuje M. Benža na paradox, že na jednej strane vystupuje v definícii etnicity i tradičná ľudová kultúra, ako výrazná nositeľka etnických hodnôt každého národa, na druhej strane je vedou uznaný, a dodajme, že i etnokartograficky dokázaný, názor, že hranice kultúrnych javov sa nekryjú ani s jazykovou, ani etnickou hranicou. Napriek tomu, predovšetkým na lokálnej úrovni, kde sú nositelia kultúry schopní reálne rozlišovať detaily, si veľmi presne uvedomujú etnickú hodnotu vybraných kultúrnych javov, ktoré sa v tomto prostredí môžu dostať dokonca do pozície etnického znaku. Možno preto prijať názor J. Botíka, že príslušníci etnických minorít sú pre materský národ významní nielen tým, že sú nositeľmi geneticky rôznorodých národných kultúr, ale i tým, že oni uchovali a rozvíjali rozmanité prejavy a hodnoty týchto kultúr špecifickým spôsobom, odlišným od pomerov na materskom etnickom území. Asi to mal na mysli i režisér J. Nvota, ktorého predkovia pochádzajú z Vojvodiny, keď v jednom rozhovore povedal: „Myslím, že v Petrovci dnes žijú Slováci, akí tu na Slovensku žili pred dvesto rokmi. Niečo sa tam podarilo zázrakom zakonzervovať. Sú to dnešní moderní ľudia, ale s genetikou, ktorá tu na Slovensku už nie je“. V slovenskej etnológii sa problematika výskumu slovenských menšín v zahraničí a ich kultúry výraznejšie objavuje až koncom 50. rokov 20. storočia. Vtedy to súviselo s inštitucionalizáciou a profesionalizáciou vedy na Slovensku. Išlo však väčšinou o rôznorodé časopisecké príspevky, nie vždy etnografického obsahu. Systematickejšia práca v tejto oblasti začala sa až v 70. rokoch. Spoločné a diferencované znaky kultúry etnických spoločenstiev veľmi efektívne postihuje kartografická metóda. Predstavuje pomerne exaktný postup pri vydeľovaní areálov sledovaných kultúrnych javov. Ich určenie bolo ambíciou národopisnej vedy už od čias jej vzniku. Táto „kultúrna objektivizácia“, ako túto odluku javov kultúry od ich nositeľov nazvala S. Švecová, je veľmi dobrá pre analýzu väčších celkov kultúry v priestore a čase. V roku 1990 vydala SAV v spolupráci so Slovenskou kartografiou veľké kartografické dielo Etnografický atlas Slovenska (EAS). Už pri jeho príprave sa počítalo i s výskumom slovenských minorít v najbližšom zahraničí etnokartografickou metódou. Rozsah výskumných prác na území Slovenska, náročnosť spracovania získaného materiálu, ale i finančné problémy nakoniec spôsobili, že táto časť pôvodného projektu EAS sa nerealizovala. Gnozeologická efektívnosť EAS však podnietila vedeckých pracovníkov Slovenského výskumného ústavu v Békéšskej Čabe (Maďarsko) pripraviť v spolupráci s Ústavom etnológie SAV metodicky obdobný projekt – Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku (Békéšská Čaba 1996). Atlas inicioval obdobný výskum aj v ďalších štátoch strednej a južnej Európy. Na výskumoch v Poľsku, Rumunsku, Ukrajine, Chorvátsku a Juhoslávii sa okrem pracovníkov Ústavu etnológie SAV podieľali i pracovníci ďalších vedeckých inštitúcii na Slovensku, ale i mnohí členovia krajanských organizácií. Výsledky etnokultúrneho vývinu Slovákov v inoetnickom prostredí boli v minulosti závislé nielen od početnosti slovenskej menšiny a dosiahnutého stupňa národnopolitického vývinu, ale predovšetkým od spôsobu života. V prostredí agrárnych sociálnych skupín (roľnícka rodina, spoločenstvo obce) existovala v spôsobe života regulujúca normatívnosť. Tento proces vedomého alebo nevedomého formovania osobnosti, ktorým jednotlivec získava kompetenciu vo vlastnej kultúre, nazývame enkulturáciou. Napriek tomu však prebiehalo i kultúrne zbližovanie s inými etnickými spoločenstvami. Príkladom môže byť tradičná ľudová kultúra horských oblastí Slovenska. Tie v minulosti tvorili nielen geografickú, ale i kultúrnu zónu, ktorá zasahovala od severnej Moravy, cez južné Poľsko, Ukrajinu až na Balkánsky polostrov. Rovnaké prírodné, historické podmienky a malý hospodársky potenciál tohto územia sa prejavil regresívne predovšetkým v materiálnej kultúre. Toto územie tvorilo v minulosti civilizačnú perifériu Európy, čo sa tiež odrazilo v spôsobe života tu žijúcich obyvateľov. To sú faktory, ktoré spájali prvky kultúry všetkých etnických spoločenstiev žijúcich v tomto regióne. Rovnaké podmienky si vyžadovali i rovnaké postupy pri organizovaní ich materiálnej kultúry. V tomto procese kultúrneho zbližovania či spoločného kultúrneho vývinu, si najväčší potenciál uchovala terminológia. Takisto je ťažké spájať nejakú materiálnu kultúru s konkrétnym etnickým spoločenstvom v čase a na území, ktoré bolo doslova križovatkou pohybu rôznych etník. Ich kultúra stráca v takýchto kontaktových zónach rôznych kultúr svoje etnické špecifiká a stáva sa výslednicou konkrétnych prírodných, historických a kultúrnych podmienok. To je napríklad prípad južných oblastí Slovenska, ktoré boli spolu s Rakúskom, Maďarskom, Moravou, Srbskom a Chorvátskom súčasťou panónsko-potiskej kultúrnej oblasti, ktorá sa od praveku formovala ako prechodná zóna, v ktorej jednotlivé etnické kultúry absorbovali rôzne elementy, vzájomne sa obohacovali a rozvíjali (V. Frolec). Dôkazov o tom v tradičných kultúrach vedľa seba existujúcich etnických spoločenstiev by bolo veľa. Uveďme príklad ešte stále aktuálny – kulinárske tradície. Etnologické výskumy v tejto oblasti kultúry jasne ukazujú postupné ustupovanie rozdielov v stravovacích systémoch, ktoré boli badateľné najmä na začiatku vzájomného spolužitia Slovákov s iným etnickým spoločenstvom. S. Dillnbergerová na príklade súčasného spolužitia Slovákov a Maďarov v okolí Hurbanova konštatuje, že v súčasnosti zistené stravovacie rozdiely nevykazujú etnickú znakovosť. Odlišné kulinárske tradície nefungujú manifestačne, skôr prevláda trend vzájomného obohacovania. Motivačným faktorom je záujem o kulináriu, nie etnicita. Možno preto súhlasiť s názorom, že tzv. národné kuchyne sú skôr len akousi metaforou podmienenou historickým a sociokultúrnym vývinom, keď sa jedlo jednej sociálnej skupiny začalo prezentovať ako národné. Tak to bolo i s „typickými“ jedlami slovenskej kuchyne, ktoré sú vlastne len krajovými špecialitami horských oblastí Slovenska a produktom ich hospodársko–sociálnych a prírodných podmienok (R. Stoličná). Tejto prirodzenej kultúrnej asimilácii pomáhali i ďalšie faktory, napríklad existencia spoločných trhových centier, pracovná a obchodná migrácia, či spoločný civilizačný vývoj a jemu zodpovedajúce unifikačné tendencie v spôsobe života a v kultúre. Príkladom toho môžu byť reformy osvietenského absolutizmu v podunajskej časti Európy, ktoré viedli nielen k zrušeniu nevoľníctva, ale i k zmenám v právnom myslení, vzdelaní i v kvalite zásahov štátu do vývoja vidieckych sídel a spôsobu života v nich žijúcich obyvateľov.
(dokončenie v budúcom čísle)
