Jedenásteho januára zverejnil denník SME vo svojej prílohe Ekonomika materiál Zámery na riešenie makroekonomickej nerovnováhy a konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky, ktorý mal byť dielom ekonomického vicepremiéra Ivana Mikloša. Podľa tohto dokumentu je na celé medzivolebné obdobie rozložená základná strategická úloha, ktorou podľa autora je vytvoriť „inštitucionálny rámec… založený na hodnotách ako je vláda zákona … efektívne vynucovanie dodržiavania zmlúv, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, rozdelenie ekonomickej a politickej moci, obmedzenie trhovo nekonformného zasahovania štátu do ekonomických procesov, tvrdé rozpočtové obmedzenie podnikateľských subjektov, transparentnosť a súťaživosť … verejná kontrola“.
Takéto formulácie znejú veľmi príťažlivo, lenže skôr ako vytvoríme v rozvinutých krajinách štandardné prostredie, musíme vytvoriť podmienky na čo najbezbolestnejší prechod zo súčasných podmienok. Lebo aj Miklošov materiál musel konštatovať, že „v súčasnosti prechádzame… fázou, keď dochádza k odkladaným bankrotom, konkurzom a likvidáciám podnikov. Túto tendenciu poklesu v podnikovej sfére treba zabrzdiť, zvrátiť“.
Hrozivý poteciál nezamestnanosti
Bankroty a likvidácie rozhodne nebudú mať pozitívny účinok v priebehu najbližšieho jedného i viac rokov. Štatistiky totiž ukazujú, že vyše 40 % všetkých zamestnancov pracuje v stratových podnikoch. Mohlo by teda dôjsť k uvoľneniu hrozivého rezervoára nezamestnanosti, čo sa žiaľ, postupne v posledných mesiacoch deje. Pokračovanie tohto trendu však vytvára hrozbu, že súčasná ekonomická kríza prerastie do sociálno-politického výbuchu. Ten by pravdepodobne viedol k voľbám ešte predtým, než sa prejavia aj pozitíva hospodárskej politiky terajšej vlády – teda k predčasným voľbám s nepredvídateľými dôsledkami. Čo teda robiť, aby náš „kôň“ ako symbol hospodárstva v transformačnej kúre nielenže neskapal, ale čo najskôr zosilnel a lepšie ťahal svoju ťažkú káru.
Preč s ilúziami
Predovšetkým sa treba spamätať z ilúzií, že vďaka fiškálnej a menovej reštrikcii a za výdatného prispenia priamych zahraničných investícií sa ekonomika v akomsi spontánnom procese sama a včas vystrábi zo svojich problémov. Nezabúdajme, že nové priame zahraničné investície sotva môžu reáne zasiahnuť do behu hospodárstva skôr než za 1 až 2 roky. K stratégii podnikania veľkých zahraničných firiem totiž patrí aj to, že si pred rozsiahlejším investovaním nové lokality najprv vyskúšajú.
Vytvoriť inštitucionálny rámec a najmä zabezpečiť jeho fungovanie (vrátane jeho naplnenia takými podnikmi, ktoré v ňom vedia efektívne pôsobiť) tiež nie je žiadna rýchlovka. A preto nezostáva iné, ako čo najskôr oživiť a použiť všetky páky, za pomoci ktorých až do jesene roku 1998 zabezpečovala prežitie problémových podnikov bývalá vláda. Mám pri tom na mysli také nástroje, ako je tlak na zamestnávateľské zväzy, tlak na banky so štátnou vlastníckou účasťou, politiku zamestnanosti a pod. Treba to robiť s vedomím, že ak dvaja robia to isté, nemusí to aj viesť k rovnakému výsledku. Bývalá vláda sa bránila úpadkom podnikov bez kvalitnej predstavy o ich transformácii. Terajšia vláda môže prinajmenšom výrazne brzdiť proces rozpadu podnikovej sféry pri súbežnom začatí reálnej a efektívnej transformácie v bankovom sektore, makroekonomickej regulácii i na ďalších ňou samou naznačených smeroch.
Úloha štátu
V tejto súvislosti sa stále viac pertraktuje otázka aká je rola štátu v transformačnej úlohe. Nevyhnutný rozsah reštrukturalizácie podnikov i zmien v odvetvovej štruktre hospodárstva si jednoducho vyžadujú intenzívnu účasť štátu. Najmä potreba revitalizácie vybraných podnikov s dôrazom na rozvoj najviac ohrozených regiónov si bude aj v prípade zahraničných investícií vyžadovať značné náklady zo štátnych zdrojov. Tie bude treba vytvárať aj spôsobmi, ktoré sa zdajú byť nesystémovými. Napríklad z dovoznej prirážky by sa v žiadnom prípade nemali plátať diery v štátnom rozpočte, ale sa z nej môže financovať napr., fond štrukturálnych zmien, fond regionálneho či vedecko-technického rozvoja. Nejde teda o „prejedanie“ takto získaných prostriedkov, ale o ich investovanie do budúcnosti.
V procese reštrukturalizácie podnikovej sféry ide v prvom rade o investovanie do rozvoja, teda o modernizáciu technológií, vzdelávanie pracovnkov a podobne, až potom by mala byť reštrukturalizácia dlhov, s ktorou počíta aj vláda. Práve na takúto činnosť, vedúcu k technickému i regionálnemu oživeniu potrebuje tento štát naakumulovať značné finančné zdroje.
Reálne podporovať štrukturálne zmeny na mikro- i makroúrovni musí aj makroekonomická regulácia. Vláda síce nemôže mocensky presadzovať napríklad vlastné ciele v oblasti menovej politiky, musí ju však prezentovať a s centrálnou bankou o nej diskutovať. Z doteraz publikovaných kusých informácií o menovom programe NBS na rok 1999 však vyplýva, že chce byť v menovej politike oveľa tvrdšia, ako boli centrálne banky v západoeurópskych krajinách, najmä v obdobiach rýchlejšieho hospodárskeho rastu.
Možné riziká
Hospodársko-politické rozhodovanie dnešnej vlády sa nachádza v akejsi informačnej hmle. Dnes je jasné, že za pôsobenia vlády Vladimíra Mečiara dochádzalo k deformácii dôležitých štatistických údajov. Výsledkom toho bol napríklad aj nadhodnotený rast DPH. V takejto situácii sa ťažko presne určujú hospodársko-politické zámery, výber príslušných opatrení. Problémom sa stáva aj ich hodnotenie a korekcia najmä v obdobiach výraznej zmeny hospodárskej politiky.
Iným rizikom je improvizácia pri určovaní stabilizačných opatrení najmä vtedy, ak sa neberú do úvahy ich dlhodobejšie účinky. Rovnako jednostranné chápanie systémovosti stratégie hospodárskej politiky a najmä ignorovanie toho, že systémom do ktorého dnes hospodárska politika vstupuje je transformačný proces a nie jeho výsledok. Ak sa to nechápe, tak súčasná kríza v hospodárstve môže prerásť do sociálno-politického výbuchu.
Nebezpečná je aj všestranná reštrikcia nielen vo fiškálnej, ale aj v menovej politike. Napokon treba spomenúť, že absencia analýzy a hodnotenia koncepcie vládnej hospodárskej politiky môže viesť ľavicu k spoluzodpovednosti za jej negatívne dôsledky bez možnosti jej účinného ovplyvňovania.
Autor je pracovníkom Ústavu svetovej a slovenskej ekonómie SAV
