Medzinárodný kurz slovenského jazyka Studia Academica Slovaca (SAS) pre cudzincov, ktorý sa stal, podľa študentov, najprestížnejším projektom Univerzity Komenského v zahraničí, sa tohto roku uskutočnil na novom mieste, mimo bratislavského ruchu, v príjemnom dúbravskom prostredí – v Inštitúte pre verejnú správu.
Na kurze sa zúčastnili frekventanti z 27 krajín, zámorie nevynímajúc. Prednášalo im trinásť univerzitných profesorov a niekoľko ďalších popredných reprezentantov jednotlivých vlastivedných disciplín. Škoda, že tentoraz chýbali štipendisti Matice slovenskej, Domu zahraničných Slovákov, ba i ministerstva kultúry, ktoré v minulosti vždy patrilo medzi kľúčových gestorov SAS-u. V súčasnosti sú nimi iba Ministerstvo školstva SR a Rektorát UK v Bratislave. Ale aj tak tento ročník patril medzi najpočetnejšie z celej histórie.
Naša materčina na internete
Učebné materiály môžu začiatočníci a záujemcovia o slovenčinu získať cez internet na webovej stránke exchange-europe-zet. Germanistka, docentka Mária Vajíčková mi zdôraznila, že tieto texty sú výsledkom práce na projekte Exchalange, na ktorom spolupracujú štyri inštitúcie: Arbeit und Leben z Nemecka, Adulta z Fínska, Inštitút pre ďalšie vzdelávanie dospelých v britskom Colchestri a Pedagogická fakulta UK v Bratislave. Na tom má veľkú zásluhu aj jej kolegyňa Mária Kostelníková, ktorá nám povedala:
„Vďaka dlhoročným kontaktom s nemeckým inštitútom sme vypracovali projekt Sokrates Lingva, ktorý umožnil konfrontovať naše pedagogicko-didaktické skúsenosti s kolegami z Fínska, Anglicka a Nemecka. Spolupráca je zaujímavá najmä preto, že uvedené krajiny majú bohaté skúsenosti s internetom i väčšie množstvo učebných materiálov.“ Modelové cvičenia SAS-u sú vlastne prvou učebnou pomôckou pre vyučovanie slovenčiny ako cudzieho jazyka cez internet. Súčasťou internetovej stránky je aj fórum, na ktorom sa objavujú názory učiteľov a sasistov učiacich sa texty.
Poznajú Štúra i Bernoláka
Keď sme sa prvýkrát ocitli v labyrinte Inštitútu pre verejnú správu v Dúbravke, kde sme našli všetko pokope – lektorské a prednáškové miestnosti, ubytovanie, stravovanie, boli sme milo prekvapení. Vkročili sme do prednáškovej miestnosti, kde prebiehal lektorát pre najpokročilejších pod vedením Emila Kudličku. Počas debaty Sidak Mykola z Ukrajiny, ktorý prednáša na Právnickej fakulte Užhorodskej národnej univerzity, sa vyznával, že Slovensko je krásna krajina, no slovenčina, najmä jej gramatika, nie je preňho veľmi ľahká, hoci ide o slovanský jazyk. Chce prekladať a keď už bude Slovensko a Ukrajina v Európskej únii, chce pomáhať vzájomnej spolupráci.
„Rád si pospevujem pesničku Dunaju, Dunaju,“ tvrdí, „Chutil mi grilovaný pstruh i bryndzové halušky. Spoznávam slovenskú kultúru. Viem už, kto to bol Bernolák, Štúr. Uznávam prácu Matice slovenskej a jej odbočku na Zakarpatí. Teraz už máme na Ukrajine slovenské škôlky, strednú školu, katedru slovenského jazyka na univerzite, vlastný časopis, ba aj slovenských učiteľov.“
„Veľa som o Slovensku počula, na SAS-e som prvýkrát,“ rozhovorila sa Alena Osipčiková a pokračovala: „K slovenčine som sa prvý raz dostala, keď som pracovala v Jazykovednom ústave Bieloruskej akadémie vied. Momentálne pracujem na veľvyslanectve v Minsku. U nás sa na vysokej škole málokto zaoberá slovenčinou. Učím sa sama a s pomocou viacerých priateľov, prekladateľov, ktorí študovali v Bratislave. Chcela by som aj prekladať, aby v Bielorusku čím viac vedeli o Slovensku. Som korešpondentkou novín Cestovateľ a napísala som do nich niekoľko článkov aj o vašej krajine. Skončila som Filologickú fakultu na Bieloruskej štátnej univerzite a preto poznám Antona Bernoláka, Jána Kollára, Ľudovíta Štúra a iné osobnosti.“
Zbavme sa pasivity a fatalizmu
Nad našou otázkou, prečo prišiel na SAS, sa nahlas zamyslel aj Russel Lunday z USA: „Spoznať krajinu a naučiť sa rodný jazyk svojej manželky, ktorá pochádza z Bratislavy a s ktorou som sa pred rokom oženil. Napriek množstvu negatívnych správ z novín a televízie si myslím, že napredujete. Slovenčina je pre mňa veľmi ťažká. Slováci na mňa zapôsobili ako príjemní a zdvorilí ľudia, hoci majú sklon k pasivite a fatalizmu. Akoby čakali, kedy bude konečne dobre, a neuvedomovali si, že sami majú moc ovplyvniť túto situáciu.“
A ešte čosi ho často zaráža – nedostatok zdvorilosti u našich predavačov a čašníkov. Píše román o Bratislave počas Druhej svetovej vojny, takže veľa čítal o Tisovom režime. Pozná Hviezdoslavove básne, no nepodarilo sa mu nájsť preklad jeho diela do angličtiny. Upozorňuje, že Američania vedia málo o našej republike – zväčša iba tí, čo sa o ňu zaujímajú z nejakého konkrétneho dôvodu. „Keď spomeniete Slovensko, väčšinou si myslia, že hovoríte o Juhoslávii. Stačí však povedať, že ide o časť bývalého Česko-Slovenska a už im zapína. Vylepšuje sa i propagácia Slovenska. Čítal som dosť rozsiahle články v turistických prílohách New York Times a Los Angeles Times, ktoré opisovali Bratislavu ako skvelé miesto, okrem známych turistických cieľov. Američania nesmierne radi objavujú nové miesta, takže skutočnosť, že Bratislava či celé Slovensko leží bokom od vychodených ciest, by ste mohli využiť ako dobrý propagačný ťah.“
V triede pre pokročilých
Keď sme vošli do triedy pre mierne pokročilých, Pasquale Sessa z Talianska sa práve zdôveroval, že slovenčina je ťažká reč. K nám prišiel spoznávať krajinu, ktorá sa mu páči. Nezabudol pripomenúť, že na lektoráte slovenčiny na Neapolskej univerzite má veľmi dobrých lektorov.
V Španielsku spoznal slovenských študentov, a preto sa rozhodol viac spoznať našu kultúru a jazyk Oscar Pinilla Aragón z univerzity v Granade, kde ho dva roky učili Eva Trupová a Radovana Štrbáková. Bol rád, že im tunajší lektori slovenskú problematiku vysvetľovali aj po španielsky, zásobujú ich knihami, časopismi. Rád si prečíta Lorcu aj v slovenčine a porovnáva preklad. Po skončení SAS-u sa potešil chvíli, keď sa stretol s priateľkou Renatou z Košíc. Zoznámil sa s ňou v Granade a, ako sa nám priznal, má s ňou vážne plány. Veď slovenčinu sa učí aj kvôli nej.
„Boli sme na Devíne, previezli sme sa loďou do Gabčíkova, spoznávame slovenskú krajinu, ľudí v nej, ako aj kolegov, frekventantov,“ vyberá slová Arnaud de Ternay z Paríža. Slovensko je, podľa neho, pohostinná krajina, na štúdium slovenčiny však musí vynaložiť ešte veľa síl. „Čítal som o vás po francúzsky napísanú knihu Čo vieš o Slovensku. Chýba mi pútavá učebnica gramatiky, ba aj novo spracované slovníky, zato mám vynikajúcich lektorov nielen tu, ale aj na Parížskej univerzite.“
Máme vraj ťažký jazyk
„Popri prechádzkach starou Bratislavou ma zaujala architektúra, rada sa prejdem i popri Dunaji,“ vyznáva sa Elodie Metteletová z Francúzska. „Moja babka z otcovej strany sa narodila v Piešťanoch. Slovenčina je pre mňa dosť ťažká, pretože máte málo slov podobných francúzskym. Gramatika je zložitá, najťažšie sa mi vidí skloňovanie. Časovanie mi nerobí až také problémy. Študujem geografiu, chcela by som nakrútiť dokumentárny film o Slovensku. Slováci sú majstri sveta v úcte, v pohostinstve. U vás sa cítim ako doma. Francúzi si často pletú Slovensko so Slovinskom. O Slovensku sa málo píše, takmer nič. Slováci majú Tatry, Slovenský raj, a Francúzi o tom nevedia! Mali by ste niečo robiť…“
A aké dojmy má Noemí Atienza Morales zo Španielska? Tvrdí, že v slovenčine mu robí problém najmä skloňovanie. Študuje slovenskú literatúru a históriu. Podľa neho, Slováci by mali pre svoju propagáciu urobiť viac.
„Slovenčina je ťažký, no krásny jazyk,“ dušuje sa Gregory Hartmann zo Štrasburgu, kde má veľa slovenských kamarátov hovoriacich perfektne po francúzsky. Na Slovensku by sa rád stal učiteľom francúzštiny. Pozná filmy Martina Šulíka Orbis Pictus, Záhrada, i dielo Juraja Jakubiska. Má rád slovenskú hudbu. Niekedy číta slovenské noviny z internetu. Na univerzite v Štrasburgu vraj majú dobrú lektorku, ktorá pripravila i výstavu slovenskej fotografie.
„Na SAS-e som bola prvýkrát. Ešte počas štúdií na lektoráte slovenčiny na Sofijskej univerzite som čítala preklady z vašej súčasnej literatúry. Slovenčina je pre mňa príťažlivý jazyk. Prvú slovenskú knihu, čo som prečítala, bola Fontána pre Zuzanu od Eleonóry Gašparovej. Prečítala som niekoľko kníh od Rudolfa Slobodu, Vinca Šikulu, Štefana Moravčíka a iných. Medzi priateľmi a príbuznými rozprávam o Slovensku, o jeho histórii, prírode, piesňach, o Tatrách, básňach, jedlách i nápojoch,“ plynulo sa rozhovorila Silvia Konaklieva z Bulharska.
Jej kolegyňa Elena Fezlizská má podobné pocity. Tiež študuje v Sofii na lektoráte slovenčiny, kde má dobrých učiteľov – Velička Panajotova, Dianu Ivanovú a Julianu Stojanovú. Bratislava jej dýcha históriou a turistikou. Chce pre dve krajiny – Slovensko a Bulharsko niečo urobiť. Chcela by sa zoznámiť so slovenskými spisovateľmi, hercami a vedcami. Bola na prastarom Devíne, spoznala počas trojdňovej exkurzii stredné Slovensko, zaujal ju Oravský hrad. Chcela by tu žiť.
