Sloboda urážať?

Karikatúry Mohameda vo svetovej tlači priviedli do ulíc tisíce rozvášnených ľudí. Vzbĺkli štátne zástavy i budovy ambasád, zomreli prví ľudia. Ale aj v reakciách Západu na moslimský radikalizmus očividne stúpa temperatúra. Od výziev na obranu slobody prejavu cez požiadavky skoncovať s ústupčivosťou a ospravedlňovaním až k názorom, že demokracia nie je možná bez slobody nielen kritizovať, ale aj nadávať a urážať. Názory, zrejme zrodené a prijateľné ešte tak v rámci slovných prestreliek liberálnych novinárov. V realite súčasného sveta to s možnosťou ich uplatnenia vyzerá podstatne inak. Predovšetkým, nejaká absolútna sloboda prejavu – „povedať všetko to, čo si myslím“ – je iba mýtom. Je pozoruhodné, koľko ľudí si to neuvedomuje, hoci sami tento mýtus svojím každodenným správaním vyvracajú. Veď aj keď máme pravdu, naozaj hovoríme všetko to, čo si skutočne myslíme, napríklad na adresu suseda, kolegu, svokry, šéfa? Človek, ktorý by takto konal, by pričasto chodil s opuchnutou tvárou, a v prípade, že by sa riadil heslom „slobody urážať“, by asi dlho neostal nažive. Vôbec, čo to má znamenať – „sloboda urážať“? Horko-ťažko sa podarilo trochu pokročiť v prekonávaní šovinizmu, antisemitizmu, neznášanlivosti voči inak veriacim alebo sexuálne orientovaným. Máme sa vracať k vzájomným nacionálnym, rasovým, náboženským a iným urážkam? Máme poprieť princíp tolerancie a normy elementárnej slušnosti? Kriticky porovnávame súčasný islam s relatívne vysokým stupňom svetonázorovej tolerancie v západnej spoločnosti, a to aj pokiaľ ide o postoj kresťanstva voči satire na jeho vlastnú adresu. Ale veď ešte historicky nedávno v nejednom kresťanskom štáte trestali „urážku náboženstva“ či „kultu“. Určitým vývinom musela prejsť nielen západná spoločnosť, ale predovšetkým samotné kresťanstvo, aby sa akceptovali aspoň niektoré príklady kritiky či satiry na jeho adresu. Hodno však pripomenúť, že s výnimkou postavy samotného Ježiša Krista. Plným právom kritizujeme krajné prejavy islamského fundamentalizmu, radikalizmu, netolerantnosti. Ale môžeme tvrdiť, že v rámci kresťanstva neexistuje náboženský fundamentalizmus a konfesionálna neznášanlivosť? Naozaj v západnej – ak chcete, kresťanskej – spoločnosti už niet vzájomnej konfesionálnej nechuti, úsilia o hegemóniu, nadriaďovania sa, podozrievania či pohŕdania? A čo vzťah nejedného kresťana k ľuďom mimokresťanského náboženstva alebo bez vyznania? Ak je táto spoločnosť poctivá, potom musí priznať, že má ešte všeličo zamiesť aj pred vlastným prahom. Vo vzťahu k prejavom islamského (a každého iného) radikalizmu a extrémizmu sa nemôžeme a nesmieme vzdať názorovej zásadovosti a aktivity. Ale „sloboda urážať“ by zrejme nebola tou správnou cestou. Súčasný svet s jeho vypätou konfrontáciou ideových i spoločenských sústav je čosi iné než prostredie redakcií liberálnych novín. Netreba hádam ísť až tak ďaleko ako Günther Grass, ktorý obvinil „radikálnych xenofóbnych redaktorov pravicového dánskeho denníka z vedomej a plánovanej provokácie“. Ale vychádzajúc z Grassovej myšlienky, že tu nejde o „boj kultúr“, ale o „zrážku dvoch nekultúr“, v ktorej každodenne zomierajú ľudia, mohli by sa tak „západní ľudia“ ako aj moslimovia pokúsiť prestať sa vzájomne urážať. Osobitne tak, že by pri vzájomnej kritike rešpektovali neuralgické body druhého náboženského učenia, najmä ústredné postavy proroka Mohameda a Ježiša Krista. Hlavne a predovšetkým by však každý mal bojovať s prejavmi náboženského fundamentalizmu, fanatizmu, radikalizmu a neznášanlivosti vo vlastných radoch. Pravda, v súčasnosti to znie dosť utopicky. Ale je to jedinečná možnosť dokázať, že všetci žijeme v 21. storočí, a nie v časoch stredovekých náboženských prenasledovaní, pogromov a vojen.