Každodenne stojíme pred nevyhnutnosťou voľby. Musíme sa rozhodnúť, ktorý z viacerých podobných výrobkov kúpiť v potravinách, na aký film ísť do kina, či ktorej banke zveriť svoje úspory. Na naše rozhodovanie má vplyv to, aké informácie získame. Niečo sa dozvieme od príbuzných, čosi od priateľov či kolegov v práci, no hlavným zdrojom ostávajú médiá. Kombinácia typu sociálneho prostredia a druhu média, ktoré považujeme za dôveryhodné, má rozhodujúci vplyv aj na volebné preferencie. To už dávno pochopili i politici. Preto sa totalitné režimy vždy usilovali o presadenie svojej „jedinej pravdy“. V pluralitných demokraciách slobodu slova garantuje ústava a v krajinách s dlhou demokratickou tradíciou existuje nespočetné množstvo najrôznejších médií.
V postkomunistickom marazme, v ktorom sa brodíme i my na Slovensku, mnohé veci, nielen médiá, fungujú akosi inak. Jednou nohou sme síce odhodlane vykročili smerom na Západ, tou druhou však ešte po členky väzíme v blate z minulosti. Sloboda slova sa síce formálne deklaruje, ale neustále sme svedkami útokov proti nej. V pamäti hádam ešte máme Mečiarovu žalobu na denník Sme, či Schusterovu na redaktora Nového času. V okolitých štátoch to nie je o nič lepšie. Pred časom našli telo ukrajinského novinára Georgija Gongadzeho bez hlavy. V susednej Českej republike Zemanova vláda žaluje týždenník Respekt za článok o korupcii pre údajnú urážku svojej dobrej povesti. Do gruzínskej televíznej stanice Rustavi 2 vtrhlo minulý týždeň 30 agentov, ktorí mali preveriť finančné knihy pre podozrenie z daňových únikov, až napokon v Tbilisi padla vláda. Vo výpočte ohrozovania slobody slova by sa dalo pokračovať… Naša demokracia sa ešte nestabilizovala, a tak ani správanie sa politických špičiek nie je štandardné.
Na vec sa však dá pozrieť aj z druhej strany. Namieste stojí otázka: Prinášajú médiá vždy objektívne a vyvážené spravodajstvo? Odpoveď určite nebude stopercentne kladná. Na základe skúseností vieme, že skutočnosť, tak ako nám ju novinári prezentujú, sa často nezakladá na pravde. Pomocou šikovného naaranžovania nám médiá predostierajú vlastnú realitu, natoľko sugestívnu, že dokáže zatieniť aj skutočný svet. Takúto schopnosť má predovšetkým televízia. Virtuálny svet dokáže konštruovať udalosti tak, ako keby boli naozaj podstatné. No a my potom o nich diskutujeme. Naopak, ten, kto sa na obrazovke neukáže, akoby ani neexistoval. Ako konštatuje francúzsky sociológ Pierre Bourdieu, televízia dokáže dokonale zastierať veci práve tým, ako ich ukazuje. V súvislosti s virtuálnou realitou sa medzi postmodernými filozofmi zaužíval výraz simulacrum. To, podľa českého sociológa Jana Kellera, predstavuje „schopnosť hrať sa na realitu a s realitou a umelý produkt tejto hry potom vydávať za niečo skutočnejšie, ako je originál“.
Pod drobnohľadom tejto optiky vyvstáva otázka: Ako zabrániť zneužitiu médií na jednostranné a neobjektívne informovanie? Ponúka sa zdanlivo jednoduchá odpoveď: Nad dodržiavaním licenčných podmienok bdie Rada SR pre vysielanie a retransmisiu. Realita je však oveľa zložitejšia. Aj preto tu existujú rozličné médiá, ktoré upozornia na nekalé praktiky tých druhých, no zároveň zdvihnú hlas, keď niekto bezdôvodne zaútočí na slobodu slova, ako to bolo v prípade Respektu.
