Do bratislavského Véčka sa po pätnástich rokoch vrátil Fórum mladého filmu. Otcovia tohoto projektu nadviazali na jeho tradíciu a divákom poskytli možnosť vidieť filmy, ktoré v našej distribúcii chýbajú. Po piatich ročníkoch veľkoryso koncipovaného FÓRUMU sa rozhodli pre nesúťažný nízkorozpočtový festival.
Slovenské publikum tak dostalo možnosť sledovať filmy okrem Bratislavy aj v Banskej Bystrici a Košiciach. Programovo bol festival rozdelený do viacerých sekcií: Víťazi FMF, Nové filmy nakrútené v strednej Európe, Alternatívna distribúcia, Ruská tvorba 90-tych rokov, Najlepšie dokumenty ČTV a profily dokumentaristov Igora Chauna a Petra Kerekesa. Počas štyroch dní (25. – 28. 4.) bolo možné zhliadnuť viac ako pädesiat filmov.
Slovenský dokument žije!
Popri kvalitných českých dokumentoch na festivale zaujala tvorba čerstvého absolventa VŠMU Petra Kerekesa. Takmer hodinový dokumentárny film Ladomírske morytáry a legendy (1998) prostredníctvom jednotlivých výpovedí vytvára pôsobivú mozaiku. Nejde tu o presne verifikovateľné fakty, ale o osobné spomienky ľudí z pod Dukly. Potom, čo sa takmer podarilo zlikvidovať slovenskú dokumentárnu tvorbu, budeme možno svedkami jej reinkarnácie snáď aj vďaka Keresovej tvorbe. Ten už na tlačovej konferencii avizoval svoj úmysel natočiť dokument o starej košickej plavárni a jej osadenstve…
Stredoeurópsky film
Formou dokumentárneho celovečerného filmu sa na festivale predstavil D. Jablonski so snímkou Fotoamatér (1998). Dostal sa mu do rúk jedinečný materiál – farebné diapozitívy z obdobia 2. svetovej vojny zobrazujúce lodžské geto. Voči farebnosti diapozitívov a suchým hláseniam hlavného učtovníka Geneweina (autora diapozitívov) pôsobí ako ostrý kontrapunkt výpoveď Arnolda Mostowicza, židovského lekára v gete. Spomienky na všetky hrôzy, pocit spoluviny svojej i „kolaborujúceho“ správcu geta Rumkowského, priam fatalisticky veriaceho v zázrak, vytvárajú strhujúcu drámu. Zázrak neprišiel a geto bolo v auguste 1944 odtransportované do Osvienčimu…
Láska, ľudia a mesto – tri základné komponenty štyroch rôznych príbehov. Praha očima… (ČR, 1999) štyroch rôznych režisérov. Svojich 24 hodín Vladimír Michálek (Karty sú rozdané) venoval vzťahu mladého úspešného novinára, ktorého deň sa začína aj končí pravidelnými pitkami s kolegami. Na rodinu mu nezostáva čas. A tak sa manželka jedného dňa rozhodne zamiešať a rozdať karty… a on nestihne ani potiahnuť… Absolútna láska Michaely Pavlátovej rekonštruuje príbehy dvoch dvojíc z pohľadu jedného z bývalých aktérov. Anna a Peter rozprávajú príbehy bývalých vzťahov svojim priateľom a o tom, že by mohli niekoho nového stretnúť nemôže byť ani reč. Až sa náhodne vo večernej Prahe stretnú oni dvaja. Slovenský režisér Martin Šulík a jeho Obrázky z výletu rozprávajú príbeh Marty, za ktorou prichádza zo Slovenska na návštevu jej matka (Božidara Turzonovová). Cudzí chlap v dcérinej postely, nahí muži na pláži sú len drobnosti, ktoré ju, aspoň na prvý pohľad, udivujú. Avšak spomienka na mladosť a problémy vo vlastnom manželstve ju s dcérou zblížia. Späť domov odchádza chápajúca a zmierená. V poviedke Antónia Benkiho Riziko prichádza Francúz Richard pracovne do Čiech spolu s priateľkou Marie. Privedie ju na večierok, kde sa mu nestráca len v dave ľudí, ale aj na celý život…
Alternatívna distribúcia
Predstava, že vám niekto otvára listy a číta ich, vás iste napĺňa spravodlivým hnevom. Ak to robí dokonca poštár, tak je to katastrofa – a presne taký je Roy – stratená existencia. Táto čierna komédia úplne nabúrava obraz dokonalosti Nórska. Ocitáme sa v sivom prostredí malých, špinavých bytov a neforemné postavy hrdinov nám pripomínajú, že väčšinu z nás tvoria večne porazení. Outsideri však svoj život prežívajú takisto ako ktokoľvek iný. Pal Sletaune vytvoril vo filme Poštár, ktorý nikdy nezvoní (1997) dokonalý kaurismäkiovský svet plný bizarností. Jeho poštár Roy sa vďaka svojej neovládateľnej zvedavosti dostáva do obrovského spletenca náhod, z ktorého vychádza zaľúbený a s balíkom peňazí.
Zo sekcie alternatívnej distribúcie vynikol výtvarne poňatou kamerou, ale nie len ňou, film režiséra F. Thóra Fridrikssona Diablov ostrov (koprodukcia Island, Nemecko, Nórsko, Dánsko – 1996). Ponuré farby, hmla a šero korešpondujú so životmi postáv jednej veľkej rodiny, kde sa stretávajú rôznorodé charakterové typy. Malé i väčšie príhody o nich postupne vytvárajú skladačku osudov v povojnovom čase, keď islandská krajina hľadá samu seba – náznakové prvky, prvoplánovo chápané len ako kulisa prezrádzajú o chudobe, začínajúcej výstavbe bytov a prenikaní vplyvov z Ameriky. Hrdinovia neustále bojujú, nielen s okolím a neprijatím zvonka, ale aj hľadaním vlastnej identity. V tomto boji aj naoko najzápornejšia postava vzbudzuje súcit, pretože prežíva vlastnú drámu vychádzajúcu z osobnej surovosti, citlivosti, slabosti, boja…
Ľudia, ktorých okrem spoločných osudov, rodinných či susedských vzťahov, otázok a odpovedí „ako ďalej?“ spája aj jeden mrazivý deň v škótskom prímorskom meste. Zdá sa, akoby každá z postáv problémy vlastného bytia riešila v konfrontácii s niekým druhým. Tak sa ovdovelá fotografka Frances (v podaní Emmy Thomson) a jej matka v neustálych hádkach snažia vyštveraním k prímorskému majáku preklenúť nielen bariéru skalnatého útesu, ale aj bariéru stratenej vzájomnej dôvery a náklonnosti. Vyučovanie tu, namiesto v škole, trávia aj dvaja chlapci, ktorí chcú byť dospelejšími ako v skutočnosti sú. Štvorica týchto ľudí sa stretáva na pobreží. Akoby to malo byť práve more, ktoré pozná odpovede na ich otázky. Dve postaršie noblesné dámy obchádzajú pravidelne všetky pohreby v okolí. Paralelne plynie príbeh kontaktov a telesných dotykov Alexa a Nity. Mráz nenecháva ľudí chladnými, ale ako v prípade zaľúbencov zbližuje. Režisérovi Alanovi Rickmanovi vo filme Zimný hosť (1997) na vykreslenie ôsmych postáv stačil jeden zimný deň, ktorý síce končí odchodom jeho hrdinov do hmly, po ktorej však môže prísť aj slnko…
Kanadský film, portrét punkovej skupiny Hard Core Logo od Brucea McDonalda (1996) nevyhnutne osloví, napriek tomu, že celý film je len jedna veľká výpoveď členov skupiny – o ich hraní, osobnom prežívaní, presadzovaní sa v popletenom a neprijatom svete, o žití pre svoje vlastné hudobné idoly v undergroundovom prostredí. Zo všetkých výrazových prostriedkov, ktoré film poskytuje, si režisér vybral možno ten najjednoduchší – reč postáv (prehovor), ktorá vysvetľuje všetko od začiatku do konca. Sila filmu však v tomto prípade spočíva v prekročení hraníc osobnosti a v dosiahnutej blízkosti, ktorou režisér vztvoril autentický dokument. Navyše ľudský – cez svoju krutosť je láskavý k punkáčom, bojujúcim proti automaticky prijímaným hodnotám, hoci k nim sami, ale inou, možno ťažšou cestou, prichádzajú a nachádzajú ich v sebe samých…
