Neha slov láska a sen v titule výberu z textov Sigmunda Freuda ma vecne poinformovala o témach, ktoré obsahuje, a súčasne ma zasnene staromilsky preniesla do radostí obcovania s textom z časov minulých. Ako obyčajne, keď ma čosi provokuje – a neha v textovej podobe je pre mňa apriórne podozrivá -, zmocňovala som sa textu neúctivo škriepnym čítaním. Čítaním na pozadí môjho sveta – sveta zakúšaného v jeho realite i symbolike. Preto som si pri tejto lektúre spolu s nemeckou feministickou literárnou vedkyňou Inge Stephan, autorkou mýtoboreckej knihy Zakladateľky psychoanalýzy. Demytologizácia Sigmunda Freuda v portrétoch dvanástich žien, kládla jednoducho otázky „čítajúcej feministky“. Veď i ja sa zmietam medzi svojím objektovým a subjektovým statusom, ktorý mi Freud ako žene priraďuje. Napokon onou hádankou, nad ktorou sa Freud a ja zamýšľame, som predsa aj ja sama.
Skrytá rodová ideológia
Štúdia O ženskej sexualite, ktorú výber Milana Krankusa obsahuje, je jedným z Freudových početných príspevkov k „ženskosti“. Čítala som ju a mala som množstvo všetečných otázok a knihu Christy Rohde-Dachser Expedícia do temného svetadielu. Takto sa Freudov príbeh o ženskej sexualite vynáral zo svojej historickosti a nadväzoval komunikáciu so súčasnosťou, a vzápätí sa ešte viac ukotvil v historickom kontexte doby svojho vzniku. Rohde-Dachser dekonštruuje psychoanalytický diskurz o ženskosti, aby obnažila jeho skrytú rodovú ideológiu. Preto sa vo Freudových textoch zameriava predovšetkým na explicitnú koncepciu ženskosti, na úlohu nevedomých fantázií pri tvorbe psychoanalytických mýtov, najmä zdanlivo „objektívnych“ teoretických formulácií o odlišnosti pohlaví, na štruktúru a obsah nevedomých fantázií; mimochodom to, že svojho času tak široko rezonovali, vyvoláva podozrenie, že ide o kolektívne nevedomé fantázie. Autorka upozorňuje, že Freudovu teóriu ženskosti môžeme čítať aj ako socializačnú teóriu patriarchátu, ktorá zviditeľňuje nevedomé procesy podieľajúce sa na socializácii pohlaví v patriarchálnej spoločnosti. Práve tieto nevedomé procesy umožňujú podľa Rohde-Dachser opakovanú reprodukciu vzťahu pohlaví, typického pre patriarchálnu spoločnosť.
Pre doloženie tohto poznatku stačí siahnuť po ľubovoľnom z Freudových textov. Napríklad v štúdii Rodinný román neurotikov je podľa Freuda – a plne v súlade s dobovým dichotomickým chápaním ženských a mužských vlastností – „toto úsilie nahradiť skutočného otca vznešenejším (otcom) len dôkaz, že dieťaťu sa cnie za šťastným obdobím detstva, v ktorom sa mu vlastný otec zdal najvznešenejším a najsilnejším mužom a matka najmilšou a najkrajšou ženou“ (kurz. – J.C.) Iný príklad – tentoraz o patriarchálnej podmienenosti vzťahu dcéry a matky ako vzťahu obviňovania, o nezastupiteľnej role matky v reprodukcii patriarchálneho poriadku sveta – nachádzame v štúdii O ženskej sexualite: „Na konci tejto prvej fázy väzby na matku sa ako najsilnejší motív na odvrátenie sa od matky vynára výčitka, že dieťa nevybavila poriadnymi genitáliami, t.j. že ho porodila ako ženu“. Dôvodov pre vzájomnú trpkosť sa v priebehu drezúry k jedine správnej ženskosti iste nájde dosť.
Závisť penisu verzus závisŤ maternice
Pre naše čítanie bude užitočné si stručne pripomenúť Freudove tézy o ženskosti, ktoré hovoria, že deti sú od narodenia mužské, teda aktívne, že chlapci takými ostanú, dievčatá sa v momente objavenia pohlavného rozdielu vydávajú na ťažkú cestu k ženskosti, že dievčatko sprevádza „závisť penisu“ po celý jeho život, lebo bez penisu žena nemôže dosiahnuť celistvosť a naplnenie, že obmedzený životný priestor ženy zodpovedá jej skutočným, vlastným potrebám, že je nedostatočná, a preto závislá od muža, že nemá silné libido, že klitoris je zakrpatený penis, že jedinou zrelou formou orgazmu je vaginálny orgazmus. Skrátka, muž je ten, ktorý koná, žena je tá, ktorá reaguje.
Najnovšie výsledky zaručene objektívneho vedeckého výskumu však stavajú Freudove tézy do nového svetla. Ak Freud v úlohe neutrálneho vedca, ktorý vyrastal v 19. storočí vo Viedni, kde sa muži považovali za nadradené bytosti a ženy za „fyziologicky slabomyseľné“ tvory, konštatuje, že zo závisti penisu vyplýva, že závisť je dominantná charakterová črta žien, pripomeňme si na tomto mieste najnovšie zistenia americkej feministky Glorie Steinem, ktorá usilovným štúdiom „archívnych materiálov“ vyniesla v štúdii Čo keby bol Freud ženou? (pozri Aspekt 2/2000-1/2001) na svetlo sveta vedeckú prácu Simony Freudovej. Simona Freudová zistila v úlohe neutrálnej vedkyne, že v 19. storočí sa vo Viedni, kde boli ženy vďaka svojej schopnosti dávať život pokladané za nadradené bytosti, stala závisť maternice medzi mužmi priam endemickou. Nože si prečítajme zopár úryvkov z diela Simony Freudovej: V štúdii Dve detské klamstvá, ktorá uvádza náš malý exkurz, sú opísané následky detského klamstva v dospelosti – „účinky zážitku, ktorý sama pacientka, prepáčte!, sám pacient označuje ako ´rozhodujúci obrat´ v jeho mladosti, sa ukázali ako neodstrániteľné. Dovtedy bol roztopašným dôverčivým dieťaťom, ale od tohto okamihu sa stáva bojazlivým a nerozhodným. Keď mu matka pri ženbe obstaráva nábytok a výbavu, nepochopiteľne sa rozzúri. Domnieva sa, že sú to predsa jeho peniaze a nikto iný za ne nesmie nič kupovať. Ako mladý muž sa ostýcha žiadať od svojej ženy peniaze na osobné potreby a prehnane oddeľuje ´svoje´ peniaze od jej. Počas liečby sa viackrát stáva, že peniaze, ktoré mu žena pravidelne posiela, sa oneskoria a on zostáva v cudzom meste bez finančných prostriedkov.“ Príspevky k psychológii ľúbostného života hovoria o výbere objektu lásky: „V normálnej láske sa hodnota ženy, prepáčte!, muža určuje jeho sexuálnou integritou a klesá úmerne tomu, ako sa blíži k charakteru ´ľahkého muža´. Preto sa zdá správanie milujúcich žien tohto typu, ktoré mužom takéhoto charakteru ako objektom svojej lásky pripisujú najvyššiu hodnotu, nápadnou odchýlkou od normálu.“ A napokon posledná ukážka brilantného prieniku do vzťahov pohlaví: „Deflorácia, prepáčte!, strata panictva nemá iba ten sociálne užitočný následok, že úzko pripútava muža k žene; oslobodzuje aj archaickú reakciu nepriateľstva voči žene, ktorá môže nadobudnúť patologické formy a dosť často sa prejavuje zábranami v erotickom živote manželov (…). Táto nepriateľská reakcia úplne ospravedlňuje toto čudné tabu virginity, prepáčte!, panictva, onen strach, s ktorým sa u primitívov manželka vyhýba tomu, aby pozbavila muža panictva.“
Vypadnutie z (rodovej) roly
Sexualita sa v psychoanalýze používa ako meradlo ženskej normálnosti a zrelosti. A práve táto skutočnosť viedla v rokoch rozhýbaných sexuálnou revolúciou mnohé feministky z prvej vlny nového ženského hnutia k neľútostnému vyrovnávaniu si účtov s psychoanalýzou, ktorej stelesnením sa stal sprvoti Freud – paradoxne práve vďaka patriarchálnemu skresleniu vyzdvihujúcemu jediného a pravého tvorcu (na čo upozorňuje nielen už spomínaná Inge Stephan, ale i ďalší autori a autorky). Alice Schwarzer píše v kultovej knihe zo sedemdesiatych rokov, nazvanej ´Malý´ rozdiel a jeho veľké následky, o úlohe psychoanalýzy v drezúre žien k ženskosti, pričom vychádza zo známej tézy francúzskej filozofky Simone de Beauvoir „Ženami sa nerodíme, ženami sa stávame“. Pôvodne zaužívaný nemecký preklad „Ženami sa nerodíme, urobia nás nimi“ poukazuje v súlade s teóriou Simone de Beauvoir nielen na rozdiel medzi biologickým pohlavím a sociálnou rolou, ktorá sa s ním v konkrétnej spoločnosti spája, ale vyzdvihuje aj (de)formatívny vplyv socializácie na tvorbu toho, čo zvykneme mylne považovať za „prirodzene“ či „typicky“ ženské. Podľa Schwarzer psychoanalýza prostredníctvom mýtu o výlučnej zrelosti vaginálneho orgazmu uvrháva ženy do ustavičného zneistenia, do nepretržitého hrania rolí, predstierania. Phyllis Chesler v knihe Ženy – šialené pohlavie? rozhorčene konštatuje: „Keď žena nedokáže pomazanému prorokovi dôveryhodne predstierať skutočnú ženskosť a vaginálny orgazmus, je zavrhnutiahodná, je menejcenná alebo šialená.“ (Ak by sa nás náhodou zmocnilo pokušenie považovať ju za militantnú, neznášanlivú mužobijku, stačí si pripomenúť dobovú situáciu, z ktorej jej výrok vyrástol – ešte v 70. rokoch sa napríklad v USA používala lobotómia na „liečbu“ neprispôsobivých žien v domácnosti, nespokojných so „svojou“ ženskosťou.)
Práve toto poznanie, že duševná porucha či choroba diagnostikovaná u žien je veľmi často jednoducho odmietnutím tradičnej ženskej rodovej roly, je istotne jedno z najpríšernejších odhalení feministiek minulosti i súčasnosti. Freud a ďalší tvorcovia a tvorkyne psychoanalýzy vstúpili do hĺbky ľudského vnútra, čím rozrušili tak tabu sexuality, ako aj všetkého toho temne nevedomého, čo sa v nás skrýva, a tým priniesli množstvo podnetov pre zmenu svetonázoru i „človekonázoru“, pre psychológiu, literatúru, umenie atď. Freudovo dielo je však navyše podnes skutočne podnetným, výstižným a bohatým materiálom o rodových rolách, najmä o ženskej rodovej role vtedajšej doby. Možno sa v priebehu času zmenila dikcia, akou sa vyslovujeme o očakávaniach kladených na ženskú a mužskú rodovú rolu, ale sotva čo otriaslo ich rigidným chápaním, zaštíteným „prirodzenosťou“. Ešte aj dnes je dosť psychológov a psychologičiek, ktorí chápu „vypadnutie z (rodovej) roly“ ako pôvod a príčinu všetkých problémov – stačí len, ak žena dozrie a nazrie, že musí prijať presne tú rodovú rolu, akú od nej spoločnosť v záujme svojho stabilného a bezbolestného fungovania očakáva. Alice Schwarzer hovorí o spoločenskom ukotvení psychológie: „Panujúca psychológia sa vždy orientovala veľmi flexibilne podľa konkrétnych potrieb mužsky dominovanej spoločnosti“. Pri skúmaní sexuality tak v skutočnosti nejde o sexualitu, ale o „cvičisko na nacvičovanie ženského správania – ako je obetavosť, podriadenosť“. Inge Stephan zasa pripomína, že Freud považoval i samotnú psychoanalýzu za ženu, ktorú treba dobyť, za svetadiel, ktorý treba obsadiť.
Materiál na mýtoborectvo
Kniha O láske a sne obohacuje postupne sa rozrastajúci koncepčný súbor Freudových prekladov do slovenčiny, za čo patrí vďaka jej zostavovateľovi a prekladateľovi M. Krankusovi, ako aj Jaroslave Seewaldovej a Adamovi Bžochovi, ktorí k jej vzniku prispeli svojimi prekladmi. Patrí jej miesto na polici slovenských prekladov a recepcie Freuda a psychoanalýzy, kde chýba celá jedna dôležitá vrstva poznávania seba i kultúry, v ktorej žijeme. Teším sa i materiálu na škriepne mýtoborectvo, veď bez oslavovaného tvorcu a jeho teórie by nebolo vzbury, pobúrenia, spochybňovania, a najmä neutíchajúceho premýšľania o veciach ľudskej duše a tela. A možno by nebolo neutíchajúceho záujmu o to, čo fascinovalo Freuda – „Keby sme sa mohli vzdať svojej telesnosti a ako výlučne mysliace bytosti, napríklad z inej planéty, by sme sa mohli pozrieť na náš svet neskaleným pohľadom, asi by nič našu pozornosť neupútalo viac ako existencia dvoch pohlaví u ľudí“ (na obálke knihy) – a čo fascinuje i mňa, Freudovu hádanku.
(Sigmund Freud: O láske a sne. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002. Výber Milan Krankus. Preklad Jaroslava Seewaldová, Milan Krankus a Adam Bžoch.)
