Nechajme si reči o dôležitosti vzdelania na slávnostnejšie príležitosti. Odsuňme nabok aj ideologické táranie sprava a zľava o tom, kto má vlastne vyššie školstvo, teda možnosť získať kvalitné vzdelanie a financovať ho: štát alebo jednotlivec.
Vyjdime však z toho, že právo na vzdelanie patrí dnes k základným právam človeka. Má však zmysel len ako právo na kvalitné vzdelanie. A nie je to len právo jednotlivca, je to aj nárok spoločnosti, ktorá si chce zachovať schopnosť sledovať súčasné civilizačné trendy na primeranej úrovni.
Doplácame všetci Súčasné univerzitné štruktúry podľa všetkého nedokážu zabezpečiť podmienky na realizáciu práva na kvalitné vzdelanie a tým podkopávajú aj možnosť civilizačného rozvoja slovenskej spoločnosti. Výsledkom je zreteľne viditeľný pokles úrovne vysokoškolského vzdelania. Nie je to otázka (aspoň nie v prvom rade) kvality ľudí, ktorí dnes v školstve pôsobia, je to skôr problém štruktúr a zdrojov. Štruktúry sa opotrebovávajú a rozpadávajú v dôsledku nedostatku zdrojov na ich udržiavanie a úmerne s ich opotrebovávaním sa zmenšuje aj priestor a dosah pôsobenia kvalitných učiteľov.
Pokiaľ si zoberieme rok 1990 za bod nula, tak asi nebudeme veľmi preháňať, keď povieme, že desať rokov pred týmto bodom získaval vysokoškolák (hovorím teraz výlučne o spoločenských vedách, o tom, ako je to v prírodných, technických a lekárskych vedách, neviem nič) kvalitnejšie vzdelanie ako desať rokov po „roku nula“. To neznamená, že dnešný absolvent je slabší ako ten pred dvadsiatimi rokmi. Žije predsa v inom prostredí, má oveľa viac možností vzdelávať sa mimo, má dokonca ešte stále viac možností svoje vzdelanie využiť. Na tejto pridanej hodnote má však škola veľmi malé zásluhy, ide o výsledok vlastného pričinenia. Vidno to predovšetkým na úrovni povestného priemerného absolventa, ktorý sa spolieha na to, čo dostane. Každý skúšajúci na štátniciach by toho mohol povedať dosť, obyčajne však mlčí, pretože, keď hovorí o prázdne v hlave priemerného študenta, hovorí aj o výsledkoch svojej práce.
Nezneužívať idealizmus pedagógov Čo sa dá v tejto situácii robiť? Už dávno nemá zmysel apelovať na idealizmus študentov a učiteľov, takisto nepomôže ani povestné „uťahovanie skrutiek“, a nemá ani zmysel hľadať odpoveď na otázku, kto je vinný. Keď už však niekto chce, na vine je totalita. Tieto odpovede nám však nepomôžu, nepomôžu na strane pedagógov, nepomôžu na strane študentov. Pedagógovia sú príliš slabo platení na to, aby sa mohlo od nich požadovať viac, ako dávajú. Väčšina študentov už dávno prestala veriť, že kvalitné vzdelanie zvyšuje ich šance na trhu práce. Morálna energia tých, ktorí udržujú školstvo ako-tak v činnosti, sa už dávnejšie priblížila k neobnoviteľnému minimu. Ešte raz, problém nie je v ľuďoch, ani v učiteľoch a študentoch, ale spočíva v štruktúrach a zdrojoch. Štruktúry sú opotrebované v dôsledku nedostatku zdrojov a sú už opotrebované natoľko, že ak by sa teraz zdroje náhle akýmsi zázrakom znásobili, tak by vlastne ešte len zakonzervovali dané pomery a úpadok by sa urýchlil.
Iný vzťah k spoločenským úlohám Táto zmena sa už nedá navodiť morálnymi apelmi, ani sprísnením zákonov a predpisov, zvýšením nárokov na učiteľov a študentov za daných podmienok. Musí však prísť a to taká, ktorá zásadne zmení vzťah študentov a učiteľov k ich spoločenským roliam. Jednou z možností zmeny je aj zavedenie školného, zrušenie bezplatného vzdelávania.
Tým by sa zmenili aspoň tri základné veci. Postupne by sa zvýšili nároky študentov na kvalitu ponúkanej výučby. Keď si už raz za štúdium platím, predsa nestrpím, aby profesor alebo docent prišiel na prednášku a seminár len občas, aby namiesto seba posielal ospalých asistentov, aby prišiel nepripravený, aby dve hodiny pretáral rečami o politike alebo o živote. Dodatočné zdroje by umožnili pedagóga lepšie zaplatiť, zvýšiť na neho nároky, a dokonca umožniť školám, aby tým lepším učiteľom ponúkali exkluzívne zmluvy a umožnili tak kočovníkom s vedecko-pedagogickými titulmi usadiť sa. Tretia vec – absolvent, ktorý si za štúdium zaplatil, zrejme nepristúpi na tie mzdy, ktoré im ponúkajú rozpočtové rezorty: zvýšil by sa tým tlak na spoločenskú produktivitu práce. To by aspoň trochu pomohlo riešiť základný slovenský problém: nízku výkonnosť všetkého, čo nejako súvisí so štátom.
Samozrejme, viem o katastrofálnej situácii tisícov slovenských rodín. Ak by sa zaviedlo platenie školného, tak riešením by nebolo zrejme ani dobudovanie štipendijného systému. Veď ten, kto by dokázal zabezpečiť zdroje na štipendiá v potrebnom rozsahu, dokázal by dať viac zdrojov aj do školstva a tak predsa len umožniť, aby sa spustil reálny proces obnovy vzdelávacích inštitúcii. Štát však jednoducho zdroje nemá a zrejme ani tak skoro mať nebude. Nemecko je ďaleko.
Ako na to Je tu však ešte jedna možnosť, a to vytváranie študijných investičných fondov. Tieto by mohli vzniknúť tak, že študent by si na školné vzal v banke úver za štandardných podmienok, s tým, že splácať by ho začal až po skončení štúdia. Takto získané prostriedky by vo forme bezúročnej pôžičky poskytol študijnému investičnému fondu.
V prípade, že by štúdium nedokončil, resp. by ho nedokončil v stanovenom termíne, išlo by o nenávratnú pôžičku študijnému investičnému fondu, teda o peniaze by prišiel. A bol by to jeho osobný problém, ako sa vyrovnať s bankou. Keby skončil v štandardnom termíne, tak by vloženú sumu po skončení dostal späť v rovnakej výške, ako ju vložil. Banke by však splatil úver aj s úrokmi. Teda istinu by dostal späť od študijného fondu a z jeho vlastného vrecka by išli len úroky. A je možné uvažovať o tom, že ten, kto by skončil vynikajúco, dostal by vloženú sumu späť aj s úrokmi, prípadne aj so zohľadnením inflácie. Výsledok by bol taký, že priemerný študent by vlastne ako školné platil úroky a tá suma, nech už počítame ako počítame, by určite nepoložila na lopatky ani rodiny v katastrofálnej situácii, ak by to už mali zaplatiť rodičia. Nakoniec, nevidím dôvod, prečo by dospelému človeku mali zásadne platiť štúdium rodičia. Študent, ktorý nedoštudoval, by o svoje peniaze prišiel a tým by sa zároveň podieľal na financovaní štúdia svojich nadanejších a usilovnejších kolegov. A vynikajúci študenti by vyštudovali fakticky bezplatne.
Predpokladajme, že školné by bolo 20 000 Sk ročne. Znásobme to počtom vysokoškolákov a zistíme, že by sa takto vytvorili investičné fondy so solídnym kapitálom. Dúfam, že školstvo má ešte dostatočné intelektuálno-podnikateľské kapacity, ktoré by pri racionálnej stratégii dokázali tieto peniaze výhodne investovať. (Mohli by sa dokonca podieľať na privatizácii SPP, pokiaľ by s tým naši beh milujúci politici počkali.) Samozrejme, museli by vzniknúť aspoň dva takéto fondy, aby sa medzi nimi vytvoril konkurenčný vzťah. Išlo by o otvorené fondy: dokonca časť rozpočtových prostriedkov určených pre školstvo by mohla prechádzať týmito fondmi. Úroky z vložených peňazí „priateľských sporiteľov“ by boli určite vyššie ako v komerčných bankách, i keď by nedosahovali preslávených 31 percent, a tak by do takýchto fondov vkladali peniaze nielen študenti, ale aj občania a podnikatelia, čo by opäť zvýšilo manévrovacie možnosti týchto fondov. Keďže by išlo o investičné fondy, ktoré by boli kontrolované (nie riadené) štátom, pokiaľ by do nich aj on prispieval, a vysokými školami, zmenšili by priestor, v ktorom pôsobia tie preslávené nebankové finančné inštitúcie, rôzne tie suny, alegrá a iné výnosy. Myslím, že už po troch-štyroch rokoch fungovania takýchto fondov by sa naakumulovalo dostatočné množstvo prostriedkov, z ktorého by bolo možné podieľať sa na financovaní školstva a spustiť tak proces obnovovanie štruktúr.
Táranie sprava, táranie zľava Je možné, že v mojom uvažovaní je niekde chyba. Niečo však treba urobiť. Ísť ďalej cestou bezplatného školstva je prehlbovaním krízy vzdelávacích inštitúcií. V dohľadnom čase štát nebude mať toľko peňazí, aby dokázal podstatným spôsobom zvýšiť objem rozpočtových kapitol pre školstvo a vedu. Zavedenie priameho školného by naozaj bolo prehĺbením diferenciácie spoločnosti, šance tých, ktorí sú na tom zle, by sa ešte rýchlejšie zhoršovali. Právo na vzdelanie, na kvalitné vzdelanie, je získaným právom a nesmieme dopustiť, aby nám ho niekto na základe nejakého ideologického tárania vzal. Vziať nám ho však môže aj náš vlastný strach zo zmeny, naša vlastná konzervatívnosť.
Tak ako nemá zmysel proti pravicovým táraninám klásť ľavicové táraniny, nemá ani zmysel brániť chudobu spôsobom, ktorým ju vlastne konzervujeme a prehlbujeme. Stojíme pred reálnym problémom a musíme nájsť jeho reálne riešenie. Sen o spoločnosti, v ktorej by materiálne statky a služby boli zadarmo, je už dávno dosnívaný. Možná je len spoločnosť, v ktorej nikto nič nedostáva zadarmo. Dnešná ľavica je o tom, ako takúto spoločnosť „prevádzkovať“ bez toho, aby sme tretinu alebo polovicu našich spoluobčanov odsúdili k živoreniu, k chudobe ako osudu. Chudoba nikdy nebola cnosťou, vždy to bolo nešťastie. Dnes už len vzdelanie umožňuje, aby sa toto nešťastie nestalo aj osudom. Keď obmedzíme možnosti získavania kvalitného vzdelania – a k tomu smeruje tak koncepcia bezplatného, ako aj koncepcia priamo plateného štúdia – tak prispievame k tomu, aby sa nešťastie chudoby stalo naším osudom. Rozhorčenie nie je politikou a desí ma ľavica, ktorej jediným reálnym bodom programu je ono preslávené „nie, nie, nikdy“ čomukoľvek, čo chce veci pohnúť dopredu. Ľavicoví politici by mali rozmýšľať aj o motoroch a pohonných hmotách, nielen o fungovaní bŕzd.
