V diskusii o tom ako ďalej vo vysokom školstve, ktorá by mala byť navýsosť odborná, sa vyskytlo viacero neférových krokov. Jedným z nich sa stalo vyhlásenie súťaže o najlepšiu esej na tému Prečo je nevyhnutné platiť školné?, ktorú inicioval vicepremiér Ivan Mikloš
Za najdôležitejší dôvod v prospech zavedenia školného sa uvádza zvýšenie osobnej zainteresovanosti študentov na štúdiu. Vraj to, čo je zadarmo, si nedokážeme vážiť. Ďalším argumentom je, že by takto získané peniaze posilnili rozpočet rezortu o 500 miliónov korún. Tým by sa vraj vytvorili predpoklady na lepšie ohodnotenie pedagógov a aspoň čiastočne by sa zabránilo odchodu tých najschopnejších do lukratívnejších sfér.
Argumenty pre a proti Okrem toho sa dôvodí aj tým, že tento systém by bol spravodlivejší, pretože tí, čo čerpajú prostriedky nás všetkých pre svoj neskorší prospech, by sa na tom mali tiež podieľať. Podľa posledného argumentu by to umožnilo študovať podstatne širšiemu okruhu ľudí, čo by bolo oveľa spravodlivejšie a súčasne by sa tým podstatne znížil priestor pre korupciu, ktorou rezort školstva už tradične chronicky trpí.
Najmenej napadnuteľný argument priaznivcov tohto kroku je, že školné pozitívne mení prístup k svojmu vzdelávaniu. Ani to sa však nedá generalizovať. Celkom iste to nebude platiť pre dobre situované deti novozbohatlíkov alebo pre vrstvu tzv. večných študentov, pre ktorých finančná náročnosť štúdia nezvýši ich snahu po čo najefektívnejšom štúdiu. Naviac týmto prístupom meníme celú doterajšiu filozofiu vzdelávania, ktoré sa dosiaľ chápalo ako všestranné formovanie osobnosti a získavanie znalostí, ktoré absolvent využije v prospech osobnostného rastu a predovšetkým spoločnosti. Americký prístup k vzdelaniu ako k návratnej investícii do budúcnosti, je do nášho prostredia neprenosný. Kým totiž absolvent Harvardu či Yalu v krátkom čase po skončení univerzity získa postavenie a príjmy, ktoré mu vrátia investície vložené do vzdelávania, u nás je skončený poslucháč humanitných či podobných štúdií na tom finančne podstatne horšie ako priemer spoločnosti. V situácii, keď sa príjmy stredoškolákov a vysokoškolákov vyrovnávajú až po štyridsiatke, sa dá sotva hovoriť o investícií do vzdelania ako o finančne výhodnej. Úplne pokrytecká je argumentácia, že by sa školným citeľne pomohlo vysokému školstvu. Deficit jeho financovania je mnohonásobne vyšší ako 500 miliónov Sk. Tie predstavujú asi desatinu prostriedkov, ktoré prúdia do tohto hlboko podfinancovaného rezortu.
V zárodku pomýlený princíp Systémové zmeny by si vyžiadali rádovo vyššie prostriedky a je takmer isté, že školné by znemožnilo alebo výrazne sťažilo prístup značnej časti sociálne slabšej mládeže k vysokoškolskému vzdelaniu. Čo je však najiritujúcejšie, podobné argumenty počuť z úst časti dnešnej vládnej garnitúry, ktorá bez mihnutia oka nechá utekať neporovnateľne vyššie čiastky na zbytočné reklamné kampane prirodzených štátnych monopolov. Je preto nedôveryhodné, ak nás o nevyhnutnosti školného presviedča človek, ktorému vôbec neprekáža, že Slovenské telekomunikácie – vtedy ešte štátny podnik – dal v roku 1999 na reklamu pol miliardy korún.
Študenti univerzít by vraj mali platiť školné, pretože zo štátneho rozpočtu získavajú prostriedky na úkor tých, čo nikdy neštudovali a teda nebudú profitovať zo svojho vyššieho vzdelania. Tento princíp je už v zárodku pomýlený. Vďaka spoločnému rozpočtu si študenti neužívajú dovolenku v Karibiku, no zvyšovaním kvalifikácie v dlhšom časovom horizonte vytvárajú predpoklady pre vyššiu životnú úroveň všetkých. Aj tých, ktorí neštudujú. Možnosť študovať má každý – ak ju nevyužije, je to jeho premárnená šanca. Ale sankcionovať za to tých, ktorí ju využili, je prinajmenšom nemorálne. Nároky kladené na študenta vysokej školy sú neporovnateľne vyššie ako na pracujúceho stredoškoláka.
Limity extenzívneho rozvoja Neskorší štart do života je minimálne pre generáciu, ktorá študovala na prelome 80. a 90. rokov, veľkým handicapom. Presvedčil som sa o tom na stretnutí maturantov po piatich, ale i desiatich rokoch. Kým stredoškoláci využili príležitosti lacno a relatívne ľahko získať byt hneď na začiatku 90. rokov a dnes majú zabezpečené rodiny s bytmi a autami, väčšina absolventov vysokých škôl je na tom neporovnateľne horšie. Nakoniec je tu tvrdenie, že vďaka školnému by získalo šancu študovať podstatne väčšie percento populácie, čím by sa o. i. podarilo eliminovať korupciu. Každý, kto pozná pomery v našom vysokom školstve vie, že tento argument absolútne neobstojí.
Limity extenzívneho rozvoja vysokého školstva sa už dávno vyčerpali. A nový, intenzívny rozvoj, by si vyžiadal investície rádovo presahujúce prostriedky z navrhovaného školného. Naviac, s korupciou sa dá vysporiadať aj oveľa jednoduchšie. Chce to len skutočné odhodlanie vedenia fakúlt. Už dnes na absolútnej väčšine škôl existujú iba písomné prijímacie pohovory, ktoré pri počítačovom vyhodnocovaní testov a pri identifikácií uchádzačov pomocou čiarového kódu eliminujú nebezpečenstvo protekcie na minimum.
Platenie školného za vysokoškolské štúdium teda v súčasnosti, keď podiel rodín žijúcich pod hranicou biedy presahuje historické maximá, keď neexistuje fungujúca sieť štipendií, nadácií, pôžičkových a podporných fondov pre sociálne slabších nadaných študentov, by bolo najneefektívnejším šetrením prostriedkov. V čase, keď je vzdelanie čoraz väčšou i trhovou hodnotou, by takýto nepremyslený a navyše ideologicky motivovaný krok nasmeroval našu krajinu do tretieho sveta. Dúfajme, že napokon zvíťazí zdravý rozum nad zámerom časti politického spektra za každú cenu presadiť ultraliberalistický program aj v školstve.
