Školné nadivoko

Deklarovaným zámerom novely zákona o vysokých školách bolo odstrániť nezákonné vyberanie poplatkov za externé štúdium. V skutočnosti sa však ministrovi školstva a rektorom podarilo do novely pretlačiť ustanovenia, ktoré výrazne posilňujú právomoci vlády a rektorov a oslabujú kompetencie akademických senátov. Novela sa tak stáva skôr zbytočnou až nebezpečnou, než účelnou. O tom, že niektoré vysoké školy si z externého štúdia urobili výborný biznis, niet pochýb. Hoci oficiálne je štúdium na Slovensku vo všetkých formách bezplatné, realita je už dávno iná. Aj keď školy poplatky nevyberajú, externí študenti platia. Nezákonné vyberanie poplatkov treba seriózne riešiť, otázne však je, či je ich legalizácia najlepším riešením. Navyše sa novela ministrovi evidentne vymkla spod kontroly. Ján Mikolaj pôvodne plánoval ohraničiť poplatky sumou dotácie, ktorou štát prispieva na jedného študenta, čo je dnes priemerne 90 tisíc korún ročne. Po stretnutí so Slovenskou rektorskou konferenciou však obmedzenie zrušil. Vraj chce rovnaké podmienky pre súkromné a verejné školy. Verejná vysoká škola však, na rozdiel od súkromnej, nie je podnikateľský subjekt, ktorého primárnym cieľom je vytvárať zisk. Externé štúdium „unlimited“ Bývalý rektor Univerzity Komenského a súčasný poslanec SDKÚ-DS Ferdinand Devínsky neobmedzené školné podporil. Domnieva sa, že vysoké školy sa budú pri stanovovaní poplatkov pre externistov správať trhovo. Ak škola stanoví príliš vysoký poplatok, môže sa stať, že študenti pôjdu študovať do zahraničia, kde budú platiť menej. To, samozrejme, neplatí o študijných programoch, kde je dopyt výrazne vyšší ako ponuka. Obmedzenie počtu prijímaných študentov si fakulty budú na základe pravidla o ponuke a dopyte kompenzovať zvýšením ceny. Po troch či štyroch rokoch zrazu zistíme, že externé štúdium na právnickej fakulte stojí stotisíc korún ročne. Ak má byť externé vzdelanie aspoň čiastočne dostupné, školné by nemal určovať trhový mechanizmus, ale by malo byť limitované nákladmi na konkrétny študijný program. Hoci s obmedzeniami počtu externistov v tejto situácii možno súhlasiť, nemení to nič na tom, že vláda požehnala nemorálne a nezákonné konanie niektorých predstaviteľov vysokých škôl. Lenže ak sa niekde kradne, neznamená to automaticky, že krádeže treba legalizovať. Za súčasný protiprávny stav sú, paradoxne, zodpovední práve tí rektori a dekani, ktorí obchádzali zákon a vyberanie školného dovolili. Lenže títo akademickí funkcionári už dávno nemajú čo robiť na svojich postoch, nieto ešte navrhovať legislatívne zmeny a prezentovať samých seba ako záchrancov vysokého školstva. Čo teda s externým štúdiom? Ako zaručiť jeho kvalitu? Obmedzenie počtu externistov a dlhšie trvanie štúdia je určite správne, ale samo osebe nestačí. Hlavným regulačným mechanizmom by mala byť úroveň študentov. A tú dosiahneme jedine tak, že školy nebudú zľavovať zo svojich nárokov, ale budú trvať na tom, aby vedomosti študentov boli porovnateľné s absolventmi dennej formy. Študent prijatý na externé štúdium sa musí zúčastniť tých istých prijímacích skúšok a splniť tie isté kritériá na prijatie ako študent dennej formy. Akademické právomoci do rúk rektorov Popri diskusii o sploplatnení externého štúdia sa do novely akoby mimochodom dostali aj niektoré ustanovenia, ktoré sú hádam ešte závažnejšie ako samotné školné. Návrh novely zákona oslabuje niektoré (nie bezvýznamné) právomoci akademických senátov, a teda nepriamo i možnosti študentov ovplyvňovať chod univerzity. Kým v akademickom senáte majú študenti tretinové zastúpenie, v správnej rade je len jeden zástupca študentskej časti senátu. Prechod právomocí týkajúcich sa rozpočtu univerzity na správnu radu je nelogický a nesystémový aj z hľadiska deľby kompetencií. Kým študijný program bude (našťastie) aj naďalej schvaľovať akademický senát, o rozpočte má rozhodovať správna rada. Tak sa môže stať, že akademický senát rozhodne napríklad o posilnení výučby informatiky, ale správna rada neodsúhlasí nákup nových počítačov. Zloženie a spôsob menovania navráva, že pozícia správnej rady je skôr čestná, pokus o presun právomocí do jej rúk z nej však robí výkonný orgán. Pavol Lančarič, Andrej Ďur-kovský, Slavomír Hatina, Viera Tomanová či ďalší členovia správnych rád slovenských univerzít sú určite významné osobnosti a nepochybne sú kompetentní vyjadrovať svoj názor na smerovanie univerzity. Ťažko však od nich očakávať, že budú schopní do detailov posúdiť jednotlivé položky rozpočtu. Komu to vyhovuje Rovnovážne rozdelenie právomocí medzi akademický senát, rektora a správnu radu má svoju logiku. Ak budú všetky tri zainteresované zložky spolupracovať, univerzita môže napredovať. Ak však prejde navrhované posilnenie pozície rektorov, môže sa stať, že rozpory medzi jednotlivými orgánmi akademickej samosprávy prerastú do pravidelných pokusov o odvolanie rektora či členov správnej rady. Nečudo, že podľa rektora UKF v Nitre Libora Vozára „zákon obsahuje veľa vecí, ktoré sú progresívne a riešia problémy.“ Otázka však znie, komu takéto riešenia vyhovujú. O zriaďovaní a rušení vysokých škôl nemá rozhodovať parlament, ale vláda. Podobne ako v prípade súkromných vysokých škôl. Pripomeňme, že aj zriaďovanie súkromných vysokých škôl pôvodne podliehalo schváleniu parlamentom. Podľa F. Devínskeho „toto neplatilo ani za najhlbšieho komunizmu“. Tvrdí, že nad školami „bude visieť Damoklov meč“. Ak novela potvrdí prechod týchto kompetencií z NR SR na vládu, môže to znamenať tichý súhlas s trendom nekontrolovaného rastu počtu univerzít. Okrem všelijakých súkromných právnických a ekonomických fakúlt sa teda môžeme tešiť na nové katolícke, zdravotnícke či maďarské univerzity. Navyše, takéto riešenie môže školy aj študentov zneistiť. Je síce málo pravdepodobné, že by vláda niektoré univerzity zrušila, potenciálna hrozba je však niekedy oveľa silnejšia ako reálna možnosť. Hoci zánik niektorých politicky motivovaných univerzít by Slovensku iba prospel, v prípade vzniku a rušenia takých významných ustanovizní, ako sú verejné vysoké školy, by mal existovať široký spoločenský konsenzus. Inovatívni vizionári Zaujímavé na celej diskusii o vysokom školstve je, že najväčšími oponentmi súčasnej novely sú práve poslanci Fronc, Devínsky či Szigeti, ktorých názory sa s prechodom do opozície inovovali. Ferdinand Devínsky straší, že vláda spoplatní aj denné štúdium, Martin Fronc sa obáva, že vybrané školné pôjde na platy rektorom a László Szigeti vláde vyčíta, že maďarská národnostná menšina dostane tento rok menej peňazí (samozrejme, hovoríme o Univerzite Jánosa Selyeho v Komárne). Rovnako úsmevne vyznieva z úst bývalého člena Dzurindovho kabinetu argument, že vzhľadom na vysoký ekonomický rast je dnes neopodstatnené spoplatňovať štúdium. Z bývalých ministrov Martina Fronca a Lászla Szigetiho (ktorých prácu pre vysoké školstvo dobre poznáme) sa tak stali vizionári, ktorí presne vedia, čo slovenské vysoké školstvo potrebuje. Aby sme boli objektívni – novela zákona o vysokých školách má aj svoje pozitívne stránky. Rozdelenie vysokých škôl na tri typy a obmedzenie počtu externých študentov je dobrý začiatok na zastavenie nekontrolovaného rastu nekvalitných absolventov. Rovnako je pozitívne, že študenti denného doktorandského štúdia by už zo svojho štipendia nemali odvádzať dane, ako aj to, že štát by mal za doktorandov aj ďalej platiť odvody na sociálne a zdravotné poistenie. Čo prinesie možnosť vysokých škôl brať si pôžičky, je dnes ťažké odhadnúť. Pokiaľ ide o navrhované zmeny, opäť raz prevládla forma nad obsahom. Namiesto systémových zmien, ktoré by mali zvýšiť kvalitu, sa autori novely prednostne zaoberali nezmyselnými kompetenčnými otázkami, legislatívno-technickými zmenami a samoúčelným spoplatnením. Ani čo by prevzali heslo bývalej vlády: kde občan platí, tam sa reformuje. Inými slovami, z takmer dvesto navrhovaných zmien môže vysokým školám skutočne pomôcť len nepatrný zlomok. Vyzerá to skôr tak, že novela reálne nič nevyrieši, prípadne ohrozí aj to, čo funguje. Akoby mimochodom totiž zasahuje aj do tých oblastí, na ktorých zmenu nebol nikto pripravený. Autori (*1979) a (*1985) sú členmi občianskeho združenia Mladí sociálni demokrati a dlhodobo sa venujú problematike vysokého školstva