Prednedávnom som na stránkach Literárneho týždenníka písal o vyberačoch renty, teda o podnikateľských (zväčša oligarchických) štruktúrach, ktoré si vďaka svojmu (aj politickému) vplyvu nastavia podmienky tak, že ich „podnikanie“ v skutočnosti ani podnikaním nie je, pretože prístup na trh je obmedzený rôznou reguláciou (licenciami) a biznisový model je zase nastavený spôsobom, aby zisk bol istý, rozumej, aby sa premenil v podstate na takmer bezprácnu rentu.
Veľmi podobné postavenie v spoločnosti však majú aj monopoly či oligopoly. Monopoly vznikali v niektorých segmentoch akosi prirodzene, a keďže z definície monopolu pôsobia mimo štandardných trhových síl, je nevyhnutné ich regulovať. Ako typický príklad monopolu môžeme uviesť elektrárne, distribučné siete elektriny, resp. plynárenské podniky či vodárenské spoločnosti. Takmer vo všetkých krajinách vznikali tieto spoločnosti ako štátne v čase, keď sa budovala základná energetická infraštruktúra. A málo sa na tom zmenilo. Dodnes ostali Gaz de France či E.ON Ruhrgas, ruský Gazprom, ale aj Enel, Ruská akciová spoločnosť Jednotný energetický systém (RAO JES), ruský Rosatom či ČEZ štátnymi či pološtátnymi firmami. Z vlastníckej štruktúry potom logicky vyplýva, že vlády, ktoré ich kontrolujú, majú zásadný vplyv na ich cenotvorbu, vďaka ktorej môžu čiastočne presadzovať aj svoju sociálnu či ekonomickú politiku.
Slovensko je jednou z mála krajín, kde to neplatí, alebo neplatilo donedávna. V čase veľkého privatizačného boomu za prvej a predovšetkým druhej Dzurindovej vlády sa privatizovalo v podstate všetko. A tak prišli na rad aj takzvané strategické (rozumej v slušných spoločnostiach neprivatizovateľné) podniky. Od Mečiarových čias síce platil zákon o neprípustnosti privatizovať majoritný podiel v týchto podnikoch, na prelomenie tohto zákazu našla dzurindovsko-miklošovská kamarila jednoduchý recept. Privatizoval sa „akože“ minoritný podiel akcií (teda len 49 %) ale s manažérskou kontrolou, čo je z princípu absurdné. Logicky to viedlo k bezmedznému drancovaniu týchto podnikov, napríklad Stredoslovenskej energetiky, a. s., ktorú francúzsky akcionár tuneloval cez fiktívne poradenské služby vo výške desiatok miliónov eur (platila ich slovenská dcéra materskému podniku vo Francúzsku s cieľom nenechať na Slovensku formou daní ani cent).
Podobne to bolo pri privatizácii Slovenských elektrární. Tie sa privatizovali už za druhej Dzurindovej vlády (66 % akcií talianskemu pološtátnemu Enelu). Štát sa v mene dostavby Mochoviec vzdal na dlhé roky dividend, čo viedlo len k masívnemu predraženiu celej dostavby, k mnohým posunom termínu dokončenia, a tým v podstate skrytému tunelovaniu.
Pri privatizácii strategických monopolov si treba uvedomiť jeden komický paradox. Terminologicky je v podstate chybné tvrdenie, že išlo o privatizáciu, keďže nadobúdateľmi všetkých strategických podnikov boli vždy štátne či pološtátne firmy. Jednoducho sa prikročilo k tomu, že slovenskú štátnu firmu nahradila nemecká, talianska či francúzska. Pozrime sa teda bližšie na výsledok takejto „privatizácie“.
Energetické a plynárenské monopoly v Slovenskej republike zamestnávajú dnes len 3,2 percenta ľudí v odvetví priemyslu, pritom však aj vďaka zlej štátnej regulačnej politike ich tržby predstavujú až 16,6 % celého priemyslu a z koláča celkového zisku všetkých priemyselných podnikov si ukrajujú takmer celú polovicu (48,1 percenta, t. j. 1,23 miliardy eur). Takáto deľba zisku v rámci priemyslu SR je absolútne chorá a škodlivá. V praxi totiž znamená, že niekoľko monopolných rentierov zamestnávajúcich 11 886 ľudí si osvojí takmer rovnaký zisk ako množstvo podnikateľských subjektov zamestnávajúcich spolu 361 729 ľudí.
Len na porovnanie: hrubá ziskovosť firiem v energetike na Slovensku je skoro trojnásobná ako v Nemecku (na úrovni pridanej hodnoty je tento pomer 21,1 % v SR k 8,2 % v Nemecku). Čo s tým? Prvou možnosťou je zabezpečiť podstatne silnejšiu reguláciu koncových cien pre malo- a veľkoodberateľov. Druhá spočíva v špeciálnom či osobitnom sektorovom zdanení. Samozrejme, systém – tak ako je nastavený dnes – má extrémne negatívny dopad na všetky ostatné priemyselné a nepriemyselné odvetvia – počnúc chýbajúcimi zdrojmi na investície, vedu, výskum a rozvoj, nedostatočnými finančnými rezervami na obdobie krízy až po nízke mzdy, prepúšťanie a vysokú nezamestnanosť.
Veľmi podobné je to aj u oligopolov – napríklad telekomunikačných operátorov či dominantných bánk. Kým pri telekomunikačných operátoroch síce so značným oneskorením, ale predsa začína fungovať konkurencia, či už pri hlasových službách alebo pri poskytovaní širokopásmového internetu, v bankách môžeme stále sledovať ničím neodôvodnený a ničím nesankcionovaný (konkurenciou či štátnym regulátorom) rast bankových poplatkov, resp. spoplatnenie veľmi kurióznych bankových služieb. Preto sa zdá silná regulácia bankového trhu aj pri korporátnom a retailovom bankovníctve (o investičnom nehovoriac) viac než namieste, rovnako ako špecifické zdanenie tohto segmentu.
Najväčšou a fatálnou chybou sa z hľadiska našich terajších národnoštátnych záujmov ukazuje „privatizácia“ strategických monopolov. V konečnom dôsledku viedla k masívnemu vyberaniu ziskov na strane jednej a k vysokým cenám energií na strane druhej, čo sa zároveň prejavilo na znížení konkurencieschopnosti nášho hospodárstva. Preto treba nájsť dosť politickej odvahy a prijať spomenuté opatrenia.
Vyšlo v Literárnom týždenníku 27 – 28/20. 8. 2014
