Mongolské voľby, ktoré sa konali v nedeľu 2. júla 2000, vyhrala Mongolská revolučná ľudová strana (MRĽS). Podľa niektorých komentárov nevďační prapravnuci Džingischána zabudli na masívnu pomoc Západu v nedávnom čase a vybrali si komunistov. Lenže odvtedy, čo Mongoli prijali budhizmus, akosi stratili bojovné chúťky, takže „bič boží“ by sa k svojim potomkom určite nehlásil. Hoci si Mongolská revolučná ľudová strana nezmenila názov, je to strana podobného typu ako slovenská SDĽ, či Maďarská socialistická strana. Líder víťaznej strany má prezývku „mongolský Tony Blair“ Tamojší postkomunisti majú so svojimi súdruhmi v iných krajinách spoločné prinajmenšom aj to, že v ich politickom subjekte existuje silné sociálnodemokratické krídlo.
Čakanie v jurtách Na ťavách a koňoch zo stepí a z tajomnej púšte Gobi cestovali voliči k voľbám do mongolského parlamentu – Veľkého churalu. Skončili sa absolútnym víťazstvom opozičnej MĽRS, ktorá získala 72 zo 76 miest v zákonodarnom zbore. Zvláštnosťou bolo, že okolo volebných miestností už niekoľko dní pred samotným hlasovaním vznikli stanové tábory s desiatkami júrt, charakteristických stanov mongolských pastierov. Tí bolo ochotní tak dlho čakať, aby mohli uplatniť svoj hlas. Na začiatku roka, v dôsledku krutej zimy, prišli o podstatnú časť svojich stád. Odchádzajúca vláda im nedokázala poskytnúť významnejšiu pomoc, v ktorú dúfajú od novej vlády. MĽRS vyhrala aj vďaka vlne hnevu väčšiny obyvateľstva proti koalícii Demokratická únia, ktorá bola pri moci posledné štyri roky. Mongolsko sa osamostatnilo od Číny v roku 1911, keď zvrhli mandžuskú dynastiu a vyhlásili republiku. Jeho nezávislosť dôrazne podporilo cárske Rusko a v podpore štátnej samostatnosti pokračoval aj Sovietsky zväz. Bola to síce veľmi čudná samostatnosť, faktické postavenie krajiny bolo skôr na úrovni zväzovej republiky, ale samotní Mongoli to považovali za menšie zlo, ako byť súčasťou Číny.
Neúspešné reformy V roku 1990 Mongoli zvrhli viac-menej pokojnou cestou prosovietsku vládu. Rusko i Čína majú dnes úplne iné starosti ako súperiť o vplyv v tejto takmer zabudnutej časti sveta. Vytvoril sa tu priestor pre Západ, ktorý síce poskytol krajine istú pomoc, no podľa súčasného mongolského vedenia – nedostatočnú. Za „oných“ čias si Mongoli zvykli na oveľa väčšiu hospodársku podporu zo štátov, ktoré patrili do sovietskej sféry vplyvu. Kapitalistické reformy nielenže nepriniesli dostatočný efekt, ale pravicovú vládu sprevádzali finančné a korupčné škandály, čo odradilo veľa jej doterajších prívržencov. Bolestný prechod ku kapitalizmu síce priniesol istý efekt, ale ekonomická situácia väčšiny obyvateľstva sa v porovnaní s európskymi postkomunistickými krajinami, no i so susedným Ruskom, neporovnateľne zhoršila. V dvaapolmiliónovom Mongolsku musí dnes žiť tretina obyvateľov zo sumy menšej ako je ekvivalent desiatich dolárov na mesiac. Charizmatický vodca MĽRS Nambariin Enchbajar (42), absolvent anglistiky v britskom Leedse, ponúkol voličom alternatívu tretej cesty. Treba však zdôrazniť, že bude mať problémy nielen s katastrofálnym stavom mongolskej ekonomiky, ale aj s konzervatívnym krídlom v strane, ktoré si naozaj zaslúži prívlastok „stalinistické“.
Omyl slovenskej diplomacie Od roku 1950 získalo vyše 25 tisíc Mongolov kvalifikáciu v bývalom Československu, od vzdelania na vysokých školách po vyučenie sa v niektorých robotníckych profesiách. V Mongolsku robili prieskum aj slovenskí geológovia, ktorí dodnes rozprávajú o mimoriadne veľkom nerastnom bohatstve krajiny. Ide o suroviny, ktoré by boli atraktívne aj pre náš priemysel, predovšetkým rudy. Mongolsko bolo v roku 1993 medzi prvými krajinami, ktoré uznali nezávislosť Slovenska. Naša diplomacia sa však dopustila tej netaktnosti, že vybudovala v Pekingu diplomatické zastúpenie aj pre Mongolsko. Štáty, čo nemohli otvoriť svoje ambasády v Bratislave, ich majú v Prahe alebo vo Viedni, no žiaden z nich ju nemá v Budapešti. Odborníci na problematiku tohto regiónu upozorňujú, že Mongolom sa to veľmi nepáči. Najlepším riešením by bolo otvorenie slovenského veľvyslanectva v Ulanbátare.
