Skapal pes?

Uhorková sezóna prišla tento rok trocha skoro. Dobre, môže byť pravda, že ak sa človek zaujíma o politiku, je tak trochu postihnutý. Ale keď už sa o ňu zaujíma… Nechápte ma zle. Veď aj ja sa rád bicyklujem. Často. A občas dokonca aj po lese. Ale predsa len, čím sa to my vlastne zaoberáme ako závažnými témami? Naozaj sa nič podstatného nedeje, naozaj sa musia len vyrábať aféry a aférky, aby bolo vôbec o čom písať? Vo vlaku z Prahy nedávno počúvam kamarátku antropologičku. Rozčuľuje sa nad článkom, ktorý obviňuje Mikloša a Dzurindu, že osem rokov zanedbávali vedomostnú ekonomiku a spomenuli si na ňu až tesne pred voľbami. Spoločenskej vedkyni sa nepáči, že sa málo kritizuje súčasná vláda, ktorá je predsa pri moci už rok. Z vlastnej skúsenosti vie, že sa krátili výdavky na výskum a chcela by to vláde vytmaviť. Pravdaže, nikde sa už nemá možnosť dozvedieť o skutočných príčinách. So vstupom do Európskej únie sme sa zaviazali prijať jedného dňa aj euro. Tým sme zároveň akceptovali, že jedného dňa budeme znižovať schodok štátneho rozpočtu na tri percentá – tak, ako si to podmienky vstupu do eurozóny vyžadujú. To znamená, že jedného dňa musela a musí prísť povinnosť škrtať. Zosekávať štátne výdavky. Nuž a škrtá sa vždy tam, kde je najmenší odpor, najmenšia sila na obranu záujmov. Vedci, vysokoškolskí učitelia, pracovníci kultúry patria v tejto súvislosti medzi tých „najmäkších“. Súčasná vláda sa rozhodla prijať eu-ro už v roku 2009 – a preto sa škrtá už dnes. Rozhodnutím o konkrétnom dátume sa však jej zodpovednosť končí. Ešte raz: raz sa škrtať jednoducho musí. Či to bude dnes, alebo o rok, vždy to bude niekoho bolieť. Bolesti sa nevyhneme, lebo vstúpiť do eurozóny sme sa zaviazali. Ale kto sa to vlastne zaviazal? Slovenskí vyjednávači? Predstavitelia, ktorí túto povinnosť podpísali? Alebo hádam tí, ktorí hlasovali v referende za vstup do EÚ – a ktorí v drvivej väčšine prípadov nemali najmenšiu potuchu, aké záväzky tým na seba berú? Na nedávnom samite EÚ prijali vrcholní výkonní predstavitelia európskej dvadsaťsedmičky zásady novej zmluvy. Dohodli sa na všelijakých komplikovaných detailoch hlasovania v rámci EÚ. Zrušili dáke možnosti veta. Vytvorili post prezidenta Európskej rady. Vzniknúť má – áno, až teraz – Európska únia ako právnická osoba, teda ako samostatná „bytosť“. A tak ďalej a tak podobne. Detaily. Komplikované, nezáživné záležitosti. Vedeli by sme však povedať, koľko z týchto nezaujímavých detailov bude mať jedného dňa celkom jednoduché, prízemné, veľmi citeľné dôsledky? Možno sa práve na tomto samite nestalo nič podstatné. A možno áno. Pretože práve tam, v úzkom kruhu najvyšších, sa dnes robí tá naozajstná politika, ktorá má a bude mať dopady na celé desaťročia. Kritériá na vstup do eurozóny, Pakt stability, „ústava“, ktorá vytesáva do kameňa neoliberálnu politiku, to všetko sa upieklo práve na takýchto zasadaniach. Presne tie rozhodnutia, ktoré potom znamenajú, že sa musí škrtať a škrtiť. Lenže táto najpodstatnejšia podstata oných záležitostí sa do médií dostane zriedkakedy. Do slovenských už dupľom nie. Čiastočne ich to nezaujíma a čiastočne tomu nerozumejú. My riešime bicykle v lesoch. Nechápte ma zle, aj ja sa rád bicyklujem. Dennodenne a občas aj tam. Ale keď už sa zaoberať politikou, tak hádam predsa len troška podstatnejšou.