Šimkova dilema: voľba svedomia alebo stranícka iniciatíva

V predvečer štrnásteho výročia Novembra `89 sa znova hovorilo o opozícii moci a hodnôt. Bývalý podpredseda SDKÚ Ivan Šimko zvolal sympózium, ktoré sa nieslo v duchu neplatónskej výzvy „Vráťme ľuďom dôveru v demokraciu“. Usilovať sa má o to platforma Slobodné fórum SDKÚ, založená na tomto stretnutí. Na jej pôde sa podobne ako pred štrnástimi rokmi požadovalo bezpodmienečné dodržiavanie pravidiel demokracie, odmietnutie mocenského riešenia sporov. Opäť odznela výzva o politike, ktorá by mala vyjsť z tieňa šedivej zóny straníckych sekretariátov a stať sa vecou verejnou. Opäť to bola verejnosť, ktorá mala byť pri tom. Tentoraz to však nebola ulica, ale mediálny event, ktorý sa na rozdiel od novembrového originálu stal hlavným priestorom novej stranícko-politickej iniciatívy. Vlastne by bolo lepšie povedať novej občiansko-politickej iniciatívy, ak by to bola pravda. Veď úsilie o kritický dialóg s mocou (bez nároku na vlastnú moc) je znakom občianskych, nie však straníckych zoskupení. Iste, jednotliví politici sa majú správať eticky, majú poznať svoje mravné imperatívy. No niečo celkom iné znamená stranícky organizovaná politika, ktorá chce programovo šíriť morálne bezpodmienečné hodnoty a zásady. Politické strany bojujú o politickú moc. V jej mene, tvrdia historici 20. storočia, sa inštrumentalizovali aj posledné veci človeka. Práve podľa Kanta, často citovaného autora na sympóziu, je rozlíšenie dobra a zla výsadou svedomia človeka. Život v pravde a blude by podľa toho nemal byť obsahom agendy organizovanej strany, ak nechceme mať v spoločnosti kolektívne garantovaných vyvolených a rovnako zadefinovaných morálne porazených ľudí. Ešte raz: voľba medzi politikou hodnôt a politikov záujmov by nemala byť voľbou medzi dvoma straníckymi agendami. Je výsadnou vecou človeka, ktorý vstupuje do politiky. Partokracia môže byť práve o tom, ak agendu morálky v spoločnosti preberá na seba politická strana. Pripusťme radšej bona fide, že Šimkovi šlo predovšetkým o problém politika a jeho svedomia. Jeho problém s SDKÚ sa začal tam, kde premiér Dzurinda ako demokratický politik mocensky zasiahol bez toho, aby vedel verejne zdôvodniť svoje silové rozhodnutia. V tomto bode sa Šimko nemýli: Jeho mlčanie vo veci Mojžišovho odvolania je aspoň takým závažným deliktom ako oveľa populárnejšia hra tajných služieb v kauze odpočúvaných telefónov. Pretože toto mlčanie sa týkalo v konečnom dôsledku občana. Ak pre nič iné, potom už z tohto dôvodu si zaslúži Šimkova iniciatíva pozornosť. Ukázalo sa, že tento koncept moci nefunguje vďaka tomu, že narazil na vôľu iného človeka. V tomto prípade náraz posunul premiéra Dzurindu nielen na okraj etickej, ale aj mocenskej porážky. Aj pre toho, kto si nepotrpí na hodnoty a definuje sa ako machiavelista, je to potom vlastná porážka. Tým však nie je zodpovedaná iná, základná otázka. O čom teda je Šimkova vlastná inciatíva? O hodnotách, etike a starosti o človeka – v protiklade k politike záujmov? Jazyk, ktorým odsúdil výkony premiéra, bol skutočne morálnym hodnotením. Premiér zabudol na pôvodné programové hodnoty, odklonil sa od nich, stratil sa v mocenských manipuláciách. Výhodou morálneho jazyka v politike je jeho presvedčivosť a apel na obyčajného človeka. Jeho nevýhodou je absolútne pochopený charakter a z toho vyplývajúce dôsledky. Zostaňme ešte chvíľu pri morálke. Bol premiér niekedy iným politikom? Už v čase prvej koalície prišli mnohé signály, ktoré hovorili o tom istom. Nielen to: podľa Jána Budaja, dnešného sympatizanta Slobodného fóra, bolo SDKÚ pôvodne navrhnuté ako autoritatívny projekt. Ak nedáte ináč, jeho obeťou sa dnes stal jeho pôvodný architekt a spolutvorca sám. V tomto zmysle sa náš príbeh o pôvodných hodnotách na straníckom fóre na Slovensku odohral už niekoľkokrát. Vždy po vnútrostraníckej prehre oponentov a v zásade tak, že z hľadiska volebného výsledku sa skončil neúspešne. Dobre, zabudnime na minulosť. Ale ak aj uveríme Šimkovmu presvedčeniu, že dnes je všetko ináč, ako kedysi u dzurindovcov bývalo, do popredia sa tlačí iná otázka. Môže byť premier v budúcnosti iným politikom, než ním bol doteraz? Spamätá sa za pomoci programového dialógu so Slobodným fórom? Zatipujme, že nie, a pripusťme možnosť, že nie sme ďaleko od pravdy. Potom, čo sa bývalý Dzurindov poradca Juraj Kopčák ospravedlnil (!) voličom SDKÚ, že ich oklamal a nalanáril do tejto strany, ostáva len jedno východisko pre morálnych aktérov – buď on, alebo my. V tejto morálne vyostrenej situácii však matematika nepustí. Šimko je profesionálny politik a vie, že by odchod v dnešnom personálnom obsadení znamenal krok k zóne bezvýznamnosti. Okrem toho, hlasuje sa o všeličom – prokurátorovi, rozpočte či kandidátovi na prezidenta. Niečo za niečo, kompromis za kompromis, hádam v prospech dobrej veci. Byť v morálne nekompromisnej pozícii a nemôcť si mocensky dovoliť povedať nahlas, o čo vlastne ide – to nie je veru dobrá pozícia. Definitívne vyriešenie sporu medzi Dzurindom a Šimkom sa teda odkladá, ale neodloží. Pokiaľ to bolo myslené vážne, morálny jazyk to už nepustí. Ak je to tak, potom sú vyhlásenia o tom, že Slobodné fórum nechce meniť mocenské pomery v NR SR čírou fikciou. Zdá sa, že slovenská politická situácia sa vcelku nebude dať opísať univerzálnym morálnym alebo striktne ideologickým jazykom. Strany majú okrem zásadových alebo skorumpovaných politikov iné – spoločné – problémy: napríklad ich financovanie zo zdrojov čiernej ekonomiky. Je dobre, že na zlyhanie premiéra zareagovala politická scéna. Na druhej strane pokus vytvoriť z tejto situácie mečiarovský spor o demokraciu a hodnoty v porovnateľnom rozsahu nevyjde. Hovorme už konečne na inú tému: akí v tejto demokracii sme, takú podobu má.