Ten, kto čítal aj autorkin predchádzajúci román Scenár, asi sa nevyhne myšlienke na paralelu určitej charakterovej podobnosti medzi hlavnými postavami. Akoby príbeh pokračoval (alebo začal?), len v inom bode, v míľniku, ktorý odklonil život hlavnej postavy iným smerom. Kým Katarínu v Scenári sledujeme ako vyrovnanú starnúcu ženu v usporiadanom a (tiež hudbou) naplnenom manželstve, pomaly tíchnucom do akejsi spoločnej samoty, Miriam sa po relatívne šťastných dvadsiatich rokoch s Daveom manželstvo zrúti. Psychická trauma ju privádza k rozhodnutiu opustiť cudziu krajinu, v ktorej dlhodobo a nie z vlastného rozhodnutia žila, a vrátiť sa do rodnej vlasti. Dúfa, že v meste, v ktorom prežívala rané detstvo, z jej pohľadu šťastné, lebo mala všetko, na čo má každé dieťa nárok – rodičov, dobrú kamarátku, jedlo i strechu nad hlavou, opäť nadobudne životnú istotu a pokoj. Kupuje si byt v staršom činžiaku, vo štvrti, ktorá kedysi patrila k tým bohatším, ale presťahovanie jej neprináša duševnú úľavu, v meste už nepozná nikoho a krajina, do ktorej sa vrátila, je už tiež iná. Okrem traumatizujúcich spomienok na posledné udalosti v rodine – objavenie novej manželovej sexuálnej orientácie, spoločensky absolútne neprípustnej, a jeho vyhrážky – zasypú Miriam denné telefonáty svokrovcov plné výčitiek, z ktorých ona vychádza ako neschopná osoba a nevďačná manželka, čo bolo podľa nich jasné už od začiatku. Miriam, taká krehká a nadmieru citlivá, vyhľadá aj tu psychológa, podobne ako v Amerike, kde doteraz žila a kde má „každý“ svojho psychoanalytika.
Etela Farkašová: Hodiny lietania
Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov 2019, 303 strán
Predchádzajúce udalosti sledujeme ako spomienky Miriam cez jej pocity, zúfalosť, obavy, ba až fyzické prejavy bolesti. Tie spôsobujú, že Miriam sa (s)púšťa hlbšie po pamäťovej stope svojho detstva, ktoré bolo rovnako bolestivé a poznamenané zvratmi. V desiatich rokoch bola vytrhnutá zo svojho prirodzeného prostredia a „presadená“ do Izraela, iba s matkou, s ktorou nemá taký dobrý vzťah ako s otcom, hoci netuší prečo. V Izraeli si napokon privyká, ale kvôli matke sa znovu sťahuje za jej vidinou lepšieho sveta do Ameriky, do cudzieho prostredia, ktoré ju ničím neoslovuje, až kým nespozná svojho budúceho muža. S ním sa konečne, a vtedy si myslí, že navždy, odtrháva od všetkých predchádzajúcich nešťastí.
Miriam nie je veľká hrdinka, je úzkostlivá a vo svojej osamelosti – po rozvode a zmene bydliska, ale zvlášť po zistení, že bola neželaným dieťaťom – výrazne precitlivená, až vzťahovačná. Na radu psychológa si zaobstará psa z útulku, ktorý, ako dúfa, jej pomôže prekonať samu seba i tiene minulosti. Vďaka nemu, ako i vďaka rodiacemu sa priateľstvu so Simonou, režisérkou z tretieho poschodia, sa jej postupne darí zaradiť sa do normálneho života. O svojho verného štvornohého priateľa však po niekoľkých rokoch prichádza, a to zákernou plánovanou vraždou, ktorú, a o tom je presvedčená, spáchal jej nevraživý sused, ktorý ju upodozrieva zo špiónstva. Keď takmer vzápätí prichádza aj o svoje priateľstvo so Simonou, Miriam sa opäť psychicky rúti.
Napriek jej neistote a úzkosti postava Miriam nepôsobí chaoticky a v podstate ani ustráchane. Tak, ako všetci, aj ona potrebuje len jednoduchý pocit bezpečia a spolupatričnosti, a keď tento postráda, začne strácať i pôdu pod nohami, zvončeky jej vnútorného strážneho hlasu sa rozkymácajú, búšia do slúch, prehlušujú okolitý zvuk sveta a svetla, Miriam opäť prichádza o svoju rovnováhu – psychickú i fyzickú. Ona však vie byť sústredená a tvorivá (pracuje ako ilustrátorka), vie pracovať a fungovať rozvážne a systematicky. Svojou vnútornou povahou Miriam nie je iba intelektuálka-samotárka, ako sa javí svojim susedom či ľuďom v parku, aj ona sa chce rozprávať, zdôveriť sa, dokonca niekedy sama vyhľadáva príležitosť, aby tak mohla urobiť, no často je konfrontovaná nepochopením či nesprávnym odhadom človeka alebo situácie a jediný, kto jej z psychického marazmu pomáha dostať sa von, je opäť pes, ku ktorému postupne pribudnú, hoci neplánovane, i ďalšie „zvery“.
Autorkino vykresľovanie postavy Miriam a jej príbehu pripomína tanec na ľade. Do prítmia haly zaznie hudba a krasojazdkyňa, doteraz v meravom a sústredenom postoji čakajúca na prvý tón, urobí úvodný krok, je trochu nerázny a pomalý, opatrný, akoby sa bála rozbehnúť, dopadajúci kužeľ svetla sleduje len ju a jej pohyby, miestami vláčne a túlivé, inokedy prudké až rozmykané, jazdkyňa krúži po ľade, vytvára rôzne figúry, mierne vyskočí a opäť dopadá, hrany korčúľ čmárajú po ľade ryhy a kružnice – životné súradnice a siločiary citového poľa Miriam, čoraz viac sa pretínajú a prelínajú, miestami – kde autorka dovolí svojej postave, aby si na niečo opäť spomenula trochu z iného uhla – sa krasojazdkyňa vracia k danému bodu a vytvára mesiac – snovú figúru s chrbtom k ťažisku kruhu, potom sa zúbkami korčule zabodne do ľadu a jej telo sa skrúti v dokonalej piruete, paže vyletia nahor a prepletú sa, zdá sa, že práve končí, už sa len ukloní a odíde, ale hudba pokračuje ďalej, jazdkyňa rozpriahne ruky a letí, hľadisko je už úplne jej, súzvučí s ňou a ona s ním, Miriam ho objíma a teraz už naozaj končí, ďakuje za tanec, i pre ňu jedinečný, lebo ona je jedinečná – ona, krasojazdkyňa, i Miriam, ktorej príbeh tu práve predviedla.