Poníženie Francúzska
Fakt, že so všetkými spojencami v NATO (nehovoriac už o EÚ), nie sú v USA spokojní, vyústil do stavu, že rokovania o vytvorení nového spojenectva v tichooceánskom regióne sa viedli v tajnosti. Pochopili by sme to, ak by išlo o nejaký malý štát – nového člena NATO, či Ukrajinu. Neobyčajné je však, že AUKUS sa „spichol“ za chrbtom Francúzska – jedného z blízkych spojencov – a chystalo sa to dlhší čas. O pakte sa bez vedomia E. Macrona rokovalo vraj už na samite G7 v júni 2021 vo Veľkej Británii, kam B. Johnson pozval aj austrálskeho premiéra S. Morrisona.
Niektoré zdroje predpokladajú, že to bola aj pomsta za výroky E. Macrona na adresu USA a NATO. Svoje mohla zohrať aj nevraživosť Veľkej Británie, ktorej predstavitelia hovoria síce o blízkych vzťahoch s Francúzskom, ale najmä v hospodárskej oblasti došlo medzi v súvislosti s brexitom k rôznym treniciam.
Silnejúce protičínske ťaženie USA prináša nové globálne napätie – I. časť
Mapa: Wikipedia.org
Poníženie Francúzska v tomto smere je vlastne len symbolické a je aj špecifickým prejavom pokračovania jeho historických treníc s anglosaským svetom v podmienkach zhoršujúcej sa medzinárodnej politiky a bezpečnosti. Francúzsko však seba považuje za veľmoc, ktorá patrí do tichooceánskeho priestoru, lebo tam má územia. Sú to síce len ostrovy, ktoré tvoria Francúzsku Polynéziu (kde je aj najväčší a asi aj najznámejší ostrov Tahiti), Novú Kaledóniu a Wallis a Futunu, ktoré majú spolu rozlohu necelých 24 000 km2 a o niečo viac ako pol milióna obyvateľov. Patrí tam aj neobývaný koralový atol – Clippertonov ostrov. Je to teda malé územie a ešte menej obyvateľstva, ale predsa len v snahe o obnovenie veľkosti Francúzska, ktoré prezentuje E. Macron, vynechanie Paríža z paktu mu nepridalo na prestíži.
Treba dodať, že tragickou kapitolou francúzskych aktivít v tejto časti sveta boli jadrové pokusy na neobývaných atoloch Mururoa a Fangataufa. Viaže sa k nim aj aféra s loďou Rainbow Warrior, ktorá patrila Greenpeace a využívala sa v kampani organizácie proti zabíjaniu veľrýb, pokusným atómovým výbuchom, vytváraniu skládok nebezpečných odpadov na dne morí a oceánov a pod. Loď bola potopená 10. júla 1985 v prístave Auckland po výbuchu pripravenom agentmi francúzskej tajnej služby, aby jej znemožnili pripravované akcie proti skúškam atómových zbraní.
Facka Francúzsku
Skutočnú facku Francúzsku však uštedrilo austrálske vypovedanie dohody z roku 2016 o dodávke na 12 ponoriek Shortfin Barracuda Block 1A (triedy Barracuda) s dieselovým pohonom v sume okolo 40 miliárd (niektoré pramene uvádzajú až 56 miliárd) USD. Išlo o najväčšiu vojenskú objednávku v dejinách Austrálie.
Z kroku cítiť nenásytnosť vojensko-priemyselno-finančného komplexu USA, na ktorý sú napojené aj britské kruhy. Austrálske miliardy nepôjdu do Paríža, ale do Washingtonu a Londýna. Francúzska firma Naval Group sa po strate objednávky dostane do problémov, ktoré bude zrejme musieť kompenzovať aj vláda.
Reakcia Paríža bola pochopiteľne rozhodná a ostrá. Necháme bokom množstvo ostrých vyjadrení politikov a zostaneme len pri tom, že minister zahraničných vecí J.-Y. Le Drian (ktorý sa ako minister obrany v rokoch 2012 – 2017 zúčastňoval na rokovaniach o dohode) označil austrálsky krok za brutálny a za úder do chrbta. Podobne o ňom hovorí aj prezident E. Macron.
Najtvrdším prejavom francúzskeho rozhorčenia bolo povolanie veľvyslancov z Washingtonu a Canberry. Na otázku prečo sa to neurobilo aj s veľvyslancom z Londýna, francúzsky šéf diplomacie ironicky uviedol, že toho povolávať netreba, lebo na dlhodobo oportunistickú politiku Veľkej Británie by to aj tak neúčinkovalo.
Výstavba nových ponoriek, ktoré majú byť výkonnejšie ako odrieknuté francúzske, má však od začiatku viaceré háčiky. Objavili sa odborníci, ktorí na pozadí toho, že ani jeden z veľkých projektov USA v oblasti protiraketovej obrany sa nedokončil, tvrdia, že aj program austrálskych ponoriek s jadrovým programom môže čakať podobný osud. Poukazujú pritom na rôzne problémy, ktoré majú v súčasnosti USA i Veľká Británia v oblasti výstavby vojenského námorníctva.
Austrália by si za 18 mesiacov mala osvojiť americké a britské technológie a potom môže začať s výstavbou ponoriek. Pri súčasnej kapacite lodeníc v Adelaide, kde sa majú tieto ponorky stavať, ak by išlo o odskúšaný typ ponorky triedy Virginia, vraj aj pri najpriaznivejších podmienkach ich bude možné osem postaviť najskôr za 14 rokov. Ak by malo ísť o nejaký novší typ, ktorý sa len vyvíja (v USA sa na tento rok vyčlenili už prostriedky na vývoj novej generácie ponoriek, ktoré by sa mohli vyrábať od polovice 30. rokov), lehoty budú oveľa dlhšie. Vylúčené preto nie je ani to, že Austrália si bude prenajímať takéto ponorky od USA
Nemožno sa zbaviť dojmu, že v prvom rade ide o to, aby sa na základe sinofóbnej kampane vytĺkli peniaze pre vojensko-priemyselno-finančný komplex USA a jeho britské prívesky. Najhoršie však je, že nafúknutosť projektu prehĺbi finančnú krízu USA, ktorá má aj globálne dôsledky. A ťarcha výdavkov padne nielen na plecia amerických daňových poplatníkov, ale aj občanov tých štátov, ktorí v USA popr. vo Veľkej Británii vo veľkom kupujú „najlepšie“ zbrane a vojenskú techniku vrátane Slovenska (že minister Naď, ale v jednom šíku s ním je aj SNS…).
Okrem toho bola pre Francúzsko zlá správa, že Švajčiarsko sa v júni rozhodlo, že kúpi 36 kusov amerických stíhačiek F-35А v sume zhruba 6 miliárd švajčiarskych frankov. Vo Francúzsku sa márne nádejali, že v súťaži uspeje ich viacúčelová stíhačka Rafael, ktorá je aj lacnejšia. Francúzsky obchod so zbraňami teda behom niekoľkých mesiacov utrpel dve ťažké straty.
Európske reakcie na AUKUS
V Európe považujú nový pakt, ktorý sa pripravil v tajnosti bez prihliadnutia k spojencom z kontinentálnej Európy, už za druhý egoistický krok Washingtonu po odchode (úteku) z Afganistanu, nielen kritici USA. V súvislosti s tým sa objavili nové pochybnosti o euroatlantickej jednote a spolupráci i „nedotknuteľného“ NATO. Znovu s tým vyrukoval francúzsky prezident E. Macron.
Vznikli ďalšie podnety pre posilnenie úsilia o vytvorenie samostatných európskych ozbrojených síl, o čom hovorila predsedníčka Európskej komisie U. von der Leyenová aj predseda Európskej rady C. Michel. Šéf európskej diplomacie J. Borrell uviedol, že ide o ďalší znak toho, že Európa sa musí spoliehať len sama na seba. V európskych médiách sa píše o tom, že EÚ (i jednotlivé európske štáty) si budú musieť zo spôsobu, akým sa vytvoril AUKUS, zobrať ponaučenie.
Predstavitelia viacerých členských štátov EÚ vyjadrili pochopenie pre reakcie Francúzska (neslano-nemastno to urobil aj Korčok) a formálne ich aj podporili. Niektorí to označili aj za prejav pohŕdania EÚ. Napriek bidenovskému „Amerika je späť“, viaceré európske štáty a ich predstavitelia nevidia rozdiel v jeho politike voči EÚ oproti D. Trumpovi. Proamerickí vládni lokaji z Poľska a Pobaltia sú radšej ticho.
S kritikou AUKUS vystúpil dokonca kardinál Pietro Parolin, štátny tajomník Vatikánu. V kuloároch zasadnutia frakcie Európskej ľudovej strany, ktoré bolo v Ríme, sa pred novinármi vyjadril, že Vatikán vystupuje proti pretekom v zbrojení. Francúzske katolícke noviny La Croix 21. septembra v článku Austrálske ponorky: riziko jadrového šírenia (Sous-marins australiens: le risque de prolifération nucléaire) poukázali na to, že dosiaľ žiadny štát, ktorý vlastní technológie jadrového pohonu pre ponorky ich nedal k dispozícii iným štátom, ani im nepomáhal pri ich stavbe. Vatikán sa však obáva aj toho, že protičínske aktivity v regióne pod vplyvom AUKUS môžu zhoršiť situáciu katolíkov Číne.
V ruských médiách niektorí autori vidia negatívne dôsledky pôsobenia AUKUS aj na Rusko. Pripomína sa však aj to, že keď bol tlak USA, Veľkej Británie a Nemecka (v rámci sankcií USA a EÚ kvôli udalostiam na Ukrajine) na zrušenie dodávok výsadkovo-vrtuľníkových lodí typu Mistral (dve sa mali postaviť vo Francúzsku a dve v licencii v Rusku), Francúzsko na to pristúpilo. V roku 2015 zaplatilo kompenzáciu 950 mil. USD a Rusku vrátilo vybavenie, ktoré dodalo na lode. Niektorí ruskí novinári pridávajú aj lakonické, kto s čím zachádza, s tým zo sveta schádza.
Reakcia Pekingu je dôrazná, ale pokojná
Peking na vznik AUKUS oficiálne zareagoval hneď po jeho oznámení vyjadrením veľvyslanca ČĽR v USA Čchin Kanga, ktorý povedal, že spolupráca v oblasti ponoriek s jadrovým pohonom medzi USA, Veľkou Britániou a Austráliou prispeje len k urýchleniu pretekov v zbrojení. Podlamuje regionálnu bezpečnosť a stabilitu, pohŕda medzinárodným úsilím o nešírenie jadrových zbraní a technológií a je to mimoriadne nezodpovedné.
Dá sa predpokladať, že Čína prijme určité opatrenia, ale ich zváži. Bude postupovať nielen rozvážne, ale aj s dlhodobejším výhľadom, než sú štvorročné cykly amerických prezidentských volieb. Pripomenieme, že na 19. zjazde KS Číny v októbri 2017 v správe generálny tajomník a prezident Si Ťin-pchig uviedol, že Čína sa bude snažiť o to, aby do roku 2035 ukončila modernizáciu národnej obrany a armády a do polovice storočia premenila čínsku armády na popredné ozbrojené sily svetovej úrovne.
Vo všeobecnosti možno uviesť, že Čína na zlosť anglosaského sveta pozerá na svet v posledných desaťročiach svojím štýlom, relatívne neutrálnym. Dôraz kladie na zväčšovanie svojej ekonomickej sily, pričom vidí aj komplikácie v tomto procese. Rozvíja vlastný systém ekonomiky a snaží sa zvyšovať nezávislosť od západných technológií. Dosiahla aj výrazné sociálno-ekonomické úspechy najmä v boji s chudobou, čím sa stáva vzorom pre mnohé štáty Ázie a Afriky. V medzinárodnom pôsobení sa spolieha aj na svoju mäkkú silu (najmä Konfuciove inštitúty), čo USA sledujú s veľkou nevôľou.
Stupňujúca sa americká (anglosaská, západná) sinofóbia vedie Čínu aj k rozvoju mnohostrannej spolupráce s Ruskom. Dôležitú úlohu v nej zohráva aj vojenská oblasť. Novým fenoménom sú spoločné vojenské cvičenia.
Sú aj zdroje, ktoré poukazujú na to, že Čína môže začať hľadať aktívnejšie spojencov aj v regióne juhovýchodnej Ázie. Indonézia vytvorenie AUKUS kritizovala. Vietnam vyhlásil, že v prípade konfliktu medzi USA a ČĽR zachová neutralitu.
Čína môže využívať aj pôsobenie Šanghajskej organizácie spolupráce s 8 členskými štátmi (17. septembra na samite v Dušanbe sa rozhodlo o začatí procedúry prijímania Iránu za 9. člena organizácie) a BRICS.
Záver – politika USA v 21. storočí bezpečnostnú situáciu v Ázii i vo svete komplikuje
Vytvorenie AKUS bolo neočakávanou udalosťou, ale v kontexte zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA nebolo až také prekvapujúce. Napriek Bidenovmu „Amerika je späť“ hlbinný štát a vojensko-priemyselno-finančný komplex USA stále tlačia na zvýšené zbrojenie a útočia na štáty, ktoré považujú za nepriateľov. Nevzdali sa strašenia Ruskom (to je účinné len v Európe) a na prvé miesto sa dostala Čína. Je tu aj chúlostivý problém Tajwanu, ktorý si vyžaduje samostatnú analýzu.
Možno dodať, že Austrália, ktorá je kdesi na „kraji sveta“, si žije svojím relatívne pokojným životom a nemá ani vážne sociálno-ekonomické ťažkosti. Rozvinuli sa čulé hospodárske kontakty aj s Čínou. Iste v anglosaskom ponímaní prestíž Austrálie uzavretím paktu AUKUS vzrastie. Dostane nových „veľkých“ spojencov, ale tí ju chcú konfrontovať s Čínou a tak jej pribudne aj nový protivník, ak nie priam nepriateľ.
Čína v tomto storočí zápasí tiež s viacerými ťažkosťami, ale dosiahla niektoré politické i ekonomické úspechy na úkor USA. Washington stále nie je schopný pochopiť, že v Pekingu sa rozmýšľa ináč ako v USA a na Západe a že Čína sa voči rozvojovému svet stavia ináč ako USA. Zopakujeme aj frázu, že ak 20. storočia bolo storočím USA, tak 21. storočie bude storočím Ázie.
Prestíž USA v Ázii sa akosi nezvyšuje. Vojny v Iraku a Afganistane (aj v Sýrii) im narobili veľa nepriateľov a nie všetkých možno označiť za teroristov. Stačí príklad Pakistanu, ktorý sa z blízkeho spojenca stal neposlušným štátom a, naopak, s Čínou má dobré vzťahy.
(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave)
