V podstate súhlasím, že Európa potrebuje štrukturálne reformy. Ale nie také, aké presadzujú neoliberáli a s buldočou vytrvalosťou ordinujú niektoré európske inštitúcie. Liberalizácia, privatizácia a flexibilizácia (pracovného trhu) je totiž zodpovedná za dnešný marazmus, z ktorého sa Európa nedostáva napriek želaniam jej predstaviteľov.
Na poslednom zasadaní Rady ministrov práce EÚ (16. októbra v Luxemburgu) bolo predmetom diskusie možné prehodnotenie stratégie Európa 2020. Typický „bruselský“ prístup – zmenu cieľov, ak sa nám ich nedarí plniť – však väčšina účastníkov odmietla. Európska únia sa nesmie vzdávať žiadneho z cieľov v sociálnej oblasti, či už ide o (ne)zamestnanosť, chudobu, vzdelávanie alebo zdravotnú starostlivosť. Fakt, že sa nám – podobne ako v prípade Lisabonskej stratégie – zatiaľ veľmi nedarí, však nevyplýva zo zle nastavených cieľov, ale zle zvolených prostriedkov na ich dosiahnutie.
Neoliberáli, ktorých na európskej úrovni stále počuť najviac, presadzujú jediné: zvýšiť rýchlosť a zväčšiť hĺbku a rozsah politík, ktoré uplatňujeme v Európe už desaťročia. Teda v období, ktoré je charakterizované rastom spoločenských nerovností, poklesom zamestnanosti, nárastom nezamestnanosti mladých i starších, rastom chudoby a kriminality, zhoršovaním prístupu k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, ale aj zväčšením regionálnych rozdielov, zvyšovaním verejných i súkromných dlhov, hospodárskou stagnáciou, historickými ekonomickými krízami. Preto stále opakujú nevyhnutnosť „štrukturálnych reforiem“ v podobe oslabovania práv zamestnancov, znižovania ochrany práce (vrátane štandardov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci), zvyšovania neistoty v zamestnaní, privatizácii verejných služieb, znižovania úrovne ochrany životného prostredia a aj daní pre firmy a najbohatších ľudí.
Lenže aj posledné hodnotenie tzv. európskeho semestra, čiže hospodárskeho a sociálneho vývoja členských krajín EÚ podľa jasne stanovených kritérií ukazuje, že práve takéto „štrukturálne reformy“ spôsobujú aktuálne hospodárske a sociálne problémy starého kontinentu. Napr. v posledných 20 rokoch sme boli svedkami bezprecedentnej privatizácie všetkých prvkov zdravotnej starostlivosti, ale náklady na ňu neustále rastú a jej dostupnosť pre mnohé skupiny obyvateľov sa znižuje. „Štrukturálne reformy“ v zdravotníctve ho teda urobili komplikovanejším a drahším.
To isté platí o pracovnom trhu. Nikdy za posledných 20 rokov nepracovalo v Európe tak veľa ľudí v inom než riadnom zamestnaneckom vzťahu ako v súčasnosti, nikdy sa v takej miere ako dnes nevyužívali tzv. prekérne formy práce, nikdy nebolo prepúšťanie také masové a nikdy nebola ochrana pracovného miesta pre zamestnancov taká nízka ako dnes. Napriek tomu máme v rámci Európskej únie, ako aj v rámci eurozóny historicky najviac ľudí bez práce a najviac chudobných pracujúcich, ktorí zarábajú tak málo, že sú popri plate odkázaní na rôzne formy sociálnej pomoci od štátu. A aj celkovo je chudobou ohrozených rekordný počet ľudí.
Inými slovami, „štrukturálne reformy“, o akých dookola hovoria neoliberáli (či už v Európskej komisii a jej inštitúciách, alebo v európskych vládach a je jedno, či sa sami nazývajú takto alebo inak) prinášajú presne opačné výsledky, než aké si oficiálne únia dáva za svoj cieľ. „Prehlbovanie štrukturálnych reforiem“ tak pripomína stredovekého šarlatána, ktorý zápal pľúc lieči púšťaním žilou a keď sa pacientov stav zhoršuje, žily mu narezáva ešte viac. Aj Jánovi Jesseniovi vtedy, tobôž dnešnému súčasníkovi je koniec tohto pacienta jasný.
Európa nepotrebuje štrukturálne, ale systémové reformy. Neoliberálny systém nízkych daní pre bohatých, odstraňovania sociálnych a ekologických štandardov, privatizácie a bezbrehej podpory tzv. voľného obchodu, vrátane obchodu s peniazmi (finančné trhy) spôsobil naše aktuálne problémy. Pokračovanie v tejto politike preto nemôže priniesť ich riešenie, ale iba ich prehĺbenie. A najnovšie hodnotenie európskeho semestra dokazuje, že presne to sa deje.
Hoci „európske“ rozhodnutia tvoria vlády členských krajín a v nich volení poslanci Európskeho parlamentu, bolo by naivné tvrdiť, že potrebné zmeny možno urobiť na národnej úrovni. Každé takéto opatrenie našej vlády napádajú neoliberálni kritici argumentom, že to vyženie investorov zo Slovenska. Preto potrebujeme spoločné európske pravidlá, ktoré nikomu neumožnia zarábať na a v Európe bez dodržiavania našich sociálnych a ekologických štandardov.
(Autor je štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR)
Na snímke: Autor, prvý sprava, s ministrami práce a sociálnych vecí frakcie PES v predvečer rokovania.
Foto: pes.eu
