Sex, drogy a rokenrol

Na Slovensku sa toto leto konalo a ešte bude konať 44 hudobných festivalov. Zdá sa, že dôvodom, prečo sa čoraz viac pokojných miest a obcí mení na jeden letný víkend na miesto plné gitarového rachotu, vánku od smradľavých chemických záchodov a davov „opitých grázlov“ tiahnucich ulicami je jednoducho reakcia ponuky na čoraz väčší dopyt: návšteva festivalov sa stala pre -násťročných nevyhnutnou zložkou imidžu a z pravidelných návštevníkov sa utešene formuje skupina, pre ktorých sú festivaly súčasťou životného štýlu. Vďaka možnostiam, ktoré poskytuje novinárske povolanie, spojenými s osobným záujmom, trávim už tretie leto na hudobných festivaloch. Napriek tomu, že ide o podujatia, kde sa premelie od niekoľkých stovák až po vyše tridsaťtisíc návštevníkov, dnes už na väčšine z nich spoľahlivo rozoznám aspoň niekoľko z pravidelne sa opakujúcich tvárí a ony spoznávajú mňa. Sú to „decká“, ktoré cestujú s batohom na chrbte z jedného festivalu na druhý, preferujú ich pred zahraničnou dovolenou s rodičmi aj pred výletom do prírody. Aj keď táto extrémna skupina tvorí aj medzi pravidelnými návštevníkmi menšinu, zdá sa, že práve hudobné festivaly sú jedným z fenoménov, ktoré priložili ruku k formovaniu životného štýlu súčasnej mladej generácie. Akoby ich jedna mater mala Aj keď letné festivaly majú najradšej slnečné a suché počasie, predsa na Slovensku rastú ako huby po daždi. Toto leto sa ich konalo (a ešte bude konať) až štyridsaťštyri, no na nezáujem návštevníkov sa nemôžu sťažovať. Najväčšia, najdrahšia a najtradičnešia Pohoda, ktorej cena sa šplhala od „iba“ 899 korún v predpredaji pol roka vopred až po bez koruny 1700 Sk na mieste (predstavuje teda citeľný zásah do rozpočtu dovolenkujúcej rodiny, nieto ešte školopovinného tínedžera) zaznamenala tento rok návštevnosť, ktorá sa dotkla stropu kapacity tohto mamuta. Na trenčianske letisko sa nahrnulo viac ako tridsaťtisíc ľudí. O nedostatok záujmu sa však neboja ani malé lokálne podujatia. Tie s desať a viacročnou tradíciou, s viactisícovou kapacitou a s možnosťou prilákať drahé zahraničné hviezdy totiž medzi slovenskými festivalmi tvoria iba elitnú menšinu. Väčšia časť je mladá a malá, odohráva sa na vhodnej lúke za mestom či obcou v blízkosti vodnej plochy a hudobná produkcia sa orientuje na slovenskú a českú scénu. Keď porovnáme programy rôznych festivalov, zistíme, že aj mená účinkujúcich sa opakujú s železnou pravidelnosťou. Medzi najaktívnejších festivalových hráčov patrí napríklad populárny Polemic, východniari Chiki-liki-tu-a, Karpatské Chrbáty, punková Slobodná Európa, Para alebo moravský Čechomor. Rovnako aktívni návštevníci teda tieto kapely každé leto vidia niekoľkokrát. Zaujímavé je, že hoci hudobné festivaly majú snahu odlíšiť sa jeden od druhého napríklad žánrovým zameraním, záberom aktivít (Pohoda dáva priestor aj literárnemu, dramatickému či výtvarnému umeniu, filmu a diskusii. O niečo podobné sa v predchádzajúcich dvoch rokoch snažil aj Hodokvas. Iné festivaly, napríklad Summerbeach Rudava, stavili na šport – hlavne vodné športy alebo populárny plážový volejbal.), veľkosťou (od jedného po takmer desať miest, kde sa súčasne odohráva program) či charakterom (niektoré festivaly majú povesť oddychových rodinných podujatí, iné sú vnímané skôr ako divoké rockovo-alkoholové orgie) predsa sú vystavané podľa rovnakej schémy, akoby ich jedna mater mala. Na veľkosti (ne)záleží? Organizácia je približne taká istá všade, takže kto absolvoval jeden festival, na ďalšom sa už nestratí. Udomácniť sa v stanovom mestečku, pri bráne „vyfasovať“ pásku na ruku a program, v areáli si obzrieť atrakcie, a potom sa postaviť pod pódium (prípadne jedno z pódií alebo veľkých stanov na väčších festivaloch), na ktorom hrá kapela. Rozdiely medzi malými a veľkými festivalmi spočívajú najmä v lepšej infraštruktúre veľkých a uvoľnenejšej atmosfére tých menších. Na velikánoch ako Pohoda, Hodokvas a Topfest v súčasnosti už nesmú chýbať cisterny s pitnou vodou, záchranná služba, okrem desiatok chemických záchodov aj niekoľko splachovacích a dokonca sprchy. K dispozícií sú niekedy dokonca aj stany – banky (s bankomatmi!) či poisťovne. Samozrejmosťou je hustá kyvadlová doprava (ešte pred tromi rokmi zdarma, dnes za 15 – 20 korún) z vlakovej stanice k bráne festivalu a späť. Malé festivaly sa podobným servisom zväčša hrdiť nemôžu, majú však výhodu v tom, že tam pri presune od jedného pódia k druhému nikoho nepočuť šomrať, prečo si nevzal bicykel – jednoducho, všetko je pokope. Hlavnou výhodou je však neprítomnosť príslušníkov súkromných bezpečnostných služieb, ktorými sa veľké festivaly, naopak, hemžia. Zatiaľ čo na Pohode hrajú SBS-kári pasívnu rolu sporadických „postávačov“ pri bráne a vchodov do zákulisných priestorov, na Hodokvase prítomnosť pánov v čiernom cítiť na každom kroku. Legitimujú návštevníkov nielen pri každom pokuse vojsť do areálu a vyjsť z neho von, ale rovnaká procedúra sa opakuje aj pri každom vchode do stanového mestečka. Pričom legitimácia nespočíva iba z obyčajnej kontroly pásky na ruke, ale aj z prehliadky batohov a tašiek. Sklené fľaše z nich budú nemilosrdne vyhodené. Čerešničkou na tejto torte je vstup pod hlavné pódium, ktoré je oplotené, a každý, kto chce vojsť, musí prejsť cez ruky ochranky. Tá je už po dva roky nemecky hovoriaca a okrem prehliadky batohu robí aj osobnú prehliadku. A do koša putujú aj plastové fľaše: Pod hlavným pódiom je dovolená iba konzumácia nápojov, ktoré si kúpime dnu. V porovnaní s týmto „policajným režimom“ obzvlášť vynikne osviežujúca voľnosť na menších festivaloch. Napríklad na skromnejšej Besede u bigbítu v moravskom Tasove mali návštevníci jedinú legitimiačnú povinnosť pri výdaji a kontrole pások v bráne, ktorú s prehľadom zvládli niekoľkí brigádnici. Chodí každý a je to sranda Návštevníci festivalov sa, samozrejme, verbujú najmä spomedzi tínedžerov, na ktorých je orientovaná reklama aj celý marketing týchto podujatí. Najväčšou výnimkou je azda Pohoda, ktorá je hrdá na svoju povesť rodinného festivalu, a preto zabezpečuje príkladnú starostlivosť aj o najmenších (veľké materské centrum s programom pre deti) a ponúka program, z ktorého si vyberú aj zrelí hudobní fajnšmekri. Výsedkom je, že do Trenčína skutočne chodia celé rodiny – a to nielen s malými ratolesťami, ale aj so starými rodičmi. Na ostatných podujatiach je však návštevník, ktorého vek nespadá do kategórie 15 až 25, výnimkou, za ktorou sa ostatní obzerajú. Okrem „obyčajnej“ mládeže, ktorá tvorí väčšinu, však na festivaloch vidno koncentrované množstvo príslušníkov subkultúr. Festival je miesto, kde sa extravagancia viac cení ako zatracuje, preto je pre metalistov, punkerov, poslucháčov reggae a ska či neohippies vítanou možnosťou prejaviť sa – a byť akceptovaný. Výsledkom je pestrá prehliadka reťazí, ťažkých topánok, farebných účesov, dreddov, tetovaní, nápaditých mejkapov a domácej batiky, obzvlášť príťažlivá pre prítomných fotografov (z čoho v médiách vzniká skreslený obraz, že na festivaly priam nikto iný nechodí). Keďže ponuka je naozaj široká, reklama obrovská a program lákavý, pre mladých sa festivaly stávajú akousi povinnou jazdou. Ako na vlaňajšom Hodokvase prezradila šestnásťročná Táňa z Nitry: „Chodí tam predsa úplne každý,“ a „je to sranda.“ Festivaly sú často prvotnou motiváciou brigádnickej zárobkovej činnosti mládeže (vstupenky totiž zriedka stoja menej ako tristo korún a na najväčších podujatiach vstupné neklesá pod tisícku) a pre odrastenejších návštevníkov sú čímsi, bez čoho si leto už nevedia predstaviť. Pravidelní návštevníci si pásky na rukách často odkladajú ako akési trofeje a je to takmer neuveriteľné, ale po čase sa už mnohí minimálne z videnia poznajú. Boris z Martina, ktorého som videla na vlaňajšom Hodokvase, na dvoch ročníkoch Vrbovských vetrov vo Vrbovom a stretla som ho dokonca aj na moravskej Besede u bigbítu, má napríklad na svojich zápästiach úctyhodnú zmeť plastových, papierových aj látkových pások, z ktorých niektoré sú staré aj štyri roky. „Na festivaly cestujem najradšej stopom a za jedno leto ich absolvujem asi päť na Slovensku aj v Čechách,“ hovorí. Piešťanka Tina zasa neváha za obľúbeným tranceovým festivalom Ozora cestovať až do južného Maďarska. Jednoducho, mládež za svojou zábavou cestuje po celom Slovensku a okolitých krajinách a nájdu sa aj extrémni jednotlivci, pre ktorých je leto neprerušovanou šnúrou festivalových víkendov. Sex, drogy a rokenrol Obyvatelia miest a obcí, v ktorých sa festivaly konajú, majú s nimi, samozrejme, diametrálne odlišnú skúsenosť ako návštevníci. Problémami, ktoré sa opakujú veľmi často, sú hlučnosť, neporiadok a vandalizmus. Pódiá sa nikdy nepodarí otočiť tak, aby zvuky hudobnej produkcie, hrajúcej do skorých ranných hodín, celkom nedoliehali do obce. Po každom festivale pripomína jeho opustený areál vojnové pole plastových pohárov a rôzneho odpadu – ktorý síce upratovacia čata vyčistí, no odpadu mimo samotného areálu sa ich činnosť zväčša už netýka. A napokon, podnapitým návštevníkom nikto nemôže zabrániť vybrať sa do mesta a prevrhnúť kontajnery či rozbiť okno. Po tom, čo sa Hodokvas v roku 2006 presťahoval na piešťanské letisko, nezvyknuté mesto ostalo po jeho skončení na prahu malej „občianskej vojny“ – rozčúlení obyvatelia zavalili magistrát sťažnosťami a žiadali zrušenie Hodokvasu. Primátor Piešťan sa musel verejne ospravedlniť a sľub, že festival sa v kúpeľnom meste už viac nezopakuje, visel vo vzduchu. Odvtedy sa konal už dvakrát a Piešťanci si zvykli tak, ako si obyvatelia miest s dlhšou festivalovou tradíciou zvykli už dávno. Na čo sa však dá privyknúť len veľmi ťažko, sú pravidelné dopravné kolapsy po skončení veľkých festivalov. Keď sa tridsaťtisíc návštevníkov Pohody v jeden deň (a to v nedeľu, keď spoje tak či tak chodia poriedko) rozhodlo opustiť Trenčín prostriedkami verejnej dopravy a obľahlo autobusovú a vlakovú stanicu, pocítili to cestujúci na trase Bratislava – Košice zo všetkých kútov Slovenska. Nebezpečenstvá číhajú aj priamo vo festivalových areáloch. Najmä tie, ktoré nie sú oddelené od priľahlej vodnej plochy, musia viesť aj smutnú štatistiku úmrtí. Na tohtoročnom festivale Topfest sa v jazere Zelená voda pri Novom meste nad Váhom utopili dvaja mladíci, ďalší muž utonul na štrkovisku v Hornej Strede neďaleko Piešťan počas festivalu Toto je hip hop, a to isté štrkovisko sa minulý piatok stalo osudným aj štvrtému mužovi na tanečnej párty Bee Free. Viac ako o holý život sa však väčšina festivalových návštevníkov bojí o bezpečnosť svojich vecí uložených v stanoch. Odcudzeniu cenných vecí sa však už aj malé festivaly snažia predísť vytvorením úschovní, kde si možno odložiť napríklad aj bicykle. Oveľa častejšie ako krádeže sú straty. Napríklad po tohtoročnej Pohode ostalo v oddelení Straty a nálezy okrem množstva iných predmetov aj niekoľko štósov osobných dokladov a škatuľa plná mobilov a peňaženiek. Rodičom mládeže, ktorí sa s nevôľou pozerajú na to, ako ich pubertálna ratolesť dychtí za hudobným festivalom – na ktorom „očividne“ nejde o nič iné ako o sex, drogy a rokenrol, však nie je ľahké utešiť. Najmä v očiach mladších a menej skúsených návštevníkov totiž presne o to ide a podobnú predstavu sa snaží vytvoriť aj reklama. Neviazaná erotika, potoky alkoholu, oblaky marihuanového dymu a hlučná rocková muzika skutočne sú jednou stranou festivalovej mince. Súčasní -násťroční však existenciu festivalov určite nemôžu jednoducho ignorovať – stali sa čímsi, čo vytvára jednu výrazných z čŕt na tvári mládeže. A keďže každá minca má dve strany, majú ich aj festivaly. Tou druhou stranou je skutočne výber kvalitnej hudby, dvoj- či trojdňový pocit slobody, slnko, voda a relax podľa chuti.