Senáty univerzít nahradia diskusné kluby

Dosiaľ sa v súvislosti s novelou vysokoškolského zákona diskutovalo takmer výlučne o spoplatnení externého štúdia. Návrh zákona však obsahuje takmer dvesto zmien a doplnkov a mnohé z nich predstavujú závažný zásah do fungovania vysokých škôl. Najpodstatnejšie zmeny môžeme zhrnúť stručne a výstižne: z akademických senátov sa majú stať diskusné kluby, ktorým v mnohých prípadoch zostáva iba právo na názor. Pripomína to starú anekdotu o psovi, ktorému pán skrátil reťaz, odtiahol misku – a brechať si môže, koľko chce. Vyjadrenia namiesto rozhodnutí Oproti súčasnému stavu návrh podstatne oslabuje právomoci akademického senátu. V mnohých prípadoch sa tento orgán namiesto schvaľovania či rozhodovania bude k podstatným otázkam iba „vyjadrovať“. Právo vyjadrovať svoje názory však patrí k základným právam garantovaným ústavou. Vyjadrovať sa k činnosti a rozhodnutiam orgánov verejnej vysokej školy sa môže každý. Novinár, vrátnik, bankový analytik, poštár, podnapitý občan v pohostinstve… Ako to teda bude vyzerať v praxi? Dekan alebo rektor senátu oznámi svoje rozhodnutie, prípadne im predloží nejaký návrh. Členovia senátu si podebatujú, pošomrú, možno sa zhodnú aj na nesúhlasnom stanovisku a rozídu sa domov. Veď správna rada s rektorom si aj tak schváli, čo chce. Činnosť najdemokratickejšie vytvoreného orgánu vysokej školy, ktorý reprezentuje celú akademickú obec, sa tak degraduje na úroveň krčmovej debaty. Rektor a dekan si budú sami určovať svojich prorektorov a prodekanov, rozhodovanie o financiách prejde na všemocné správne rady. Rozpočet univerzity budú schvaľovať poradcovia rektora Naopak, správna rada, ktorá podľa súčasného zákona „podporuje posilňovanie väzby verejnej vysokej školy a spoločnosti“ dostane rozhodujúcu právomoc na určovanie chodu školy – možnosť rozhodovať o financiách. Tým sa ešte viac okliešťuje senát, ktorý síce v obmedzených prípadoch môže rozhodovať o smerovaní školy, no ak správna rada neschváli na konkrétnu činnosť peniaze, bude rozhodnutie senátu akurát zdrapom papiera. Ak by sme rovnakú logiku aplikovali na celé Slovensko, štátny rozpočet by už neschvaľovala Národná rada SR (akademický senát), ale fórum poradcov premiéra (správna rada). Národná rada by volila len predsedu vlády (rektor). Ten by potom nielenže menoval členov fóra poradcov, ale ľubovoľne menoval a odvolával aj členov vlády (prorektori). Pritom nikto z predkladateľov doteraz presvedčivo nevysvetlil, prečo je terajšie rozdelenie akademických kompetencií nevyhovujúce. Pre posudzovanie fungovania vysokých škôl je nemenej významné aj zloženie správnej rady. Šesť členov navrhuje rektor so súhlasom akademického senátu a ďalších šesť vyberá minister po vyjadrení rektora. Podľa zákona by to mali byť najmä predstavitelia verejného života vrátane podnikateľskej oblasti, územnej samosprávy a ústredných orgánov štátnej správy zodpovedných za školstvo, financie, hospodárstvo a sociálnu oblasť. Jedného člena správnej rady navrhuje zamestnanecká časť akademického senátu verejnej vysokej školy a jedného člena študentská časť senátu. Študenti a zamestnanci teda majú v správnej rade iba po jednom členovi, ktorí sa môžu pri rozhodovaní o najpodstatnejších otázkach stať štatistami. A o živote školy budú reálne rozhodovať ľudia zvonka, ktorí sa vysokému školstvu venujú iba okrajovo. Na čele škôl monarchovia Z rektorov sa majú stať takmer neobmedzení monarchovia. Okrem rozhodujúceho vplyvu v správnej rade si budú sami vyberať prorektorov. Hoci tomu, pochopiteľne, tlieska Slovenská rektorská konferencia, akademická obec vníma navrhované zmeny s nevôľou. Novela totiž likviduje fungujúci demokratický systém akademickej samosprávy a nahrádza ho samovládou rektora a ním kontrolovanej oligarchickej kvázi verejnosti. Ide o významný krok späť. Zrušiť sa má aj obmedzenie, podľa ktorého ten istý človek môže byť členom senátu iba v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Tento limit mal garantovať prirodzenú obmenu. Treba však súhlasiť s predkladateľmi novely, že takéto ustanovenie bude po novom neopodstatnené. Neopodstatnený bude celý senát. Raz za štyri roky môže dekana alebo rektora voliť aj celá akademická obec v nejakom univerzitnom plebiscite a skupinky nadšených študentov a pedagógov si môžu potrkotať aj v parku na lavičke. Zbytočná pokuta Navrhované zmeny sa týkajú aj udeľovania pokuty v prípade právnických osôb, ktoré nie sú vysokými školami podľa zákona. Ide o rôzne občianske združenia, nadácie či firmy, ktorých prostredníctvom školy vyberajú poplatky za externé štúdium. Právnickej osobe, ktorá poskytuje, organizuje alebo zabezpečuje vysokoškolské vzdelávanie na území Slovenskej republiky a nie je vysokou školou, môže byť udelená pokuta až do výšky 15 miliónov (maximálna pokuta sa tak zvyšuje na trojnásobok) korún. Cieľom je „posilniť prevenčnú úlohu možnej sankcie a zároveň zabezpečiť, že ak bude právnická osoba v nezákonnom postupe pokračovať, pokuta pre ňu by mohla byť likvidačná.“ Výborne. Koľkým právnickým osobám bola pokuta doteraz udelená? A koľkým bude udelená po novelizácii zákona? MŠ úsilím o spoplatnenie externej formy rezignovalo na svoju úlohu spraviť medzi externistami poriadok a radšej zvolilo jednoduchšiu cestu – legalizáciu. Doterajšie skúsenosti naznačujú, že hrozba 15-miliónovej pokuty neprinúti školy dodržiavať zákon a duch zákona. (Školné budú hradiť len novoprijatí študenti. Všetci doterajší študenti budú študovať po starom. Nelegálne školné sa tak bude vyberať ďalšie štyri roky). Po novelizácii zákona zasadne kolégium dekana a dostane novú úlohu: Upraviť vyberanie poplatkov od externistov tak, aby škola neporušila zákon a riziko pokuty bolo nulové. Skončia vysoké školy pod nútenou správou? Vysoké školy si budú po prijatí novely môcť zobrať úvery od bánk. Aby sa zabránilo neúmernému zadlžovaniu škôl, verejná vysoká škola bude môcť prijať úver, len ak celková suma dlhu školy neprekročí šesťdesiat percent skutočných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roka bez príjmov z dotácií zo štátneho rozpočtu. Zároveň suma ročných splátok úverov vrátane úhrady výnosov neprekročí dvadsaťpäť percent skutočných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roka bez príjmov z dotácií zo štátneho rozpočtu. Aj keď sa tieto obmedzenia týkajú len výnosov z podnikateľskej činnosti, samo poberanie úverov je nesmierne vážny krok, ktorý môže pre školy znamenať vzostup, ale aj krach. Na mieste je otázka, či takémuto návrhu predchádzala aj adekvátna diskusia. Existuje analýza, ako sú vysoké školy na možnosť poberania úverov pripravené? Majú vysoké školy pripravený seriózny biznis-plán vrátane návratnosti zdrojov, potenciálneho prínosu a rizík? Kto ponesie zodpovednosť za nesplatené úvery? Rektor, ktorého funkčné obdobie je obmedzené, takže dlhy zostanú na krku jeho nástupcovi? Alebo to bude kolektívna zodpovednosť správnej rady? Sotva. Netreba síce podceňovať schopnosť vysokých škôl spravovať svoje financie, ale ani ju preceňovať. Príkladom sú problémy Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v roku 2004, keď za prvý polrok vyčerpala dve tretiny rozpočtu. Jej deficit vtedy predstavoval vyše tridsať miliónov korún a hrozilo jej obmedzenie akademických právomocí. Možnosť pôžičiek je lákavá. Striehne na nás na každom kroku. Viete si to predstaviť? Pôžička pre vysoké školy tak jednoducho ako nikdy predtým! Bezúčelový úver pre univerzitu na čokoľvek do troch minút! Prípady ľudí, ktorí lákadlu pôžičiek podľahli a nezvládli ho, varujú. V prípade univerzít bude dôsledky znášať celá spoločnosť. Táto novela je škodlivá Posledná skutočná reforma vysokého školstva sa uskutočnila v roku 2002. Tá legislatívna. Slovensko však ešte čaká reforma obsahu a formy vysokoškolského vzdelávania, ktorá bude založená na schopnosti škôl pripravovať mladých ľudí pre konkurencieschopné Slovensko. Predložená novela nespĺňa ani základné predpoklady, aby sa to stalo. Nová možnosť vysokých škôl akceptovať elektronickú prihlášku na štúdium je síce sympatická, ale má ďaleko od budovania vedomostnej spoločnosti založenej na implementácii moderných informačných technológií. Na mieste je otázka, či schválením novely zákona vysokým ško-lám viac nepoškodíme ako pomôžeme. Čo teda s pripravenou novelou? Trúfne si niekto v priebehu prvého a druhého čítania v Národnej rade pripraviť takú sériu úprav, aby na seba logicky nadväzovali, tvorili kompaktný celok a neohrozovali elementárne zásady, na ktorých slovenské vysoké školstvo stojí? Ak nie, tak novelu radšej neschváľme. Autori (1985) a (1979) sa dlhodobo venujú problematike vysokého školstva Text nadväzuje na články Vysokoškolské diplomy v regáloch? (Slovo 10/2007) a Školné nadivoko (Slovo 17/2007).