Na prvý pohľad všetko vyzerá byť v poriadku. Šéf v poslednom čase najkritizovanejšieho rezortu si uvedomil svoju politickú zodpovednosť a za okolností, ktoré sprevádzali škandál okolo zdravotnej starostlivosti o prezidenta republiky, nemohol urobiť nič iné ako podať demisiu. Predseda vlády to komentoval slovami, že takýto postup by mal byť do budúcna pre náš štát, ktorý je bez tradícií, akýmsi precedensom.
Z metafyzického hľadiska je pojem zodpovednosti veľmi zložitý. Ak celý problém zjednodušíme, ústavný činiteľ zodpovedá nielen za svoje činy, ale aj za činy svojich podriadených, dokonca aj za také, o ktorých nemohol vopred vedieť, pretože nemal prinajmenšom dopustiť, aby zastávali úrad, na ktorý nemajú schopnosti. Zodpovednosť ústavného činiteľa v rámci jedného rezortu sa dá viac-menej vymedziť.
V prípade škandálu okolo liečenia nášho prezidenta však nešlo iba o zlyhanie rezortu zdravotníctva. To najhoršie, čo sa stalo, bol pokus o oklamanie verejnosti aj inými činiteľmi, ktorí potom označili novinárov za „hyeny“. V súčasnosti sa totiž ukazuje, že v demokracii je tým najväčším priestupkom (v najlepšom prípade proti politickej kultúre) klamanie verejnosti, či blokovanie informácií, ktoré má verejnosť právo poznať a ktoré zákon nezaraďuje medzi informácie, ktoré by sa mali utajiť.
Politológ Roger Scruton pojem zodpovednosti vysvetľuje na drastickom príklade. Vo vzduchotesnom kontajneri sa ocitnú dvaja ľudia. Každé vdýchnutie a vydýchnutie približuje toho druhého k smrti. Z hľadiska zodpovednosti je dôležité, ako sa tí dvaja v kontajneri ocitli, či tam vliezli dobrovoľne. Zodpovednosť je tak spojená so slobodou. Scruton uznáva, že slobodu nemôžeme v spoločnosti chápať oddelene od jej pomerov, človek teda nemôže konať svojvoľne.
Zodpovednosť politika nie je teda iba v tom, že odíde zo svojej funkcie, keď to bude považovať za nevyhnutné a potrebné, ale najmä v tom, že bude hovoriť pravdu, prinajmenšom o rezorte, za ktorý zodpovedá. Lenže, čo ak toto vyslovenie pravdy by zároveň znamenalo priznanie sa k neschopnosti či nekompetentnosti? Ľudí s takouto citlivosťou pre hovorenie pravdy nie je podľa všetkého málo, nemajú však asi veľkú šancu urobiť kariéru v politike. Vzhľadom na tento všeobecný ľudský sklon k slabosti, všetkých politikov, vrátane tých najvyšších ústavných činiteľov, treba kontrolovať. Táto kontrola však nemôže byť diskrétna. Musí sa stále uskutočňovať tak, aby ju verejnosť mohla priebežne sledovať. Preto sú pre demokraciu nevyhnutní novinári. Ak sa politikom spôsoby novinárov nepáčia, ak ich obviňujú, že im nedajú dýchať, treba im pripomenúť, že do toho kontajnera vliezli dobrovoľne, že mali vedieť, koľko je v ňom vzduchu…
Sen o politickej kultúre v našej krajine sa naplní až vtedy, keď nielen nejaký minister podpíše abdikačný dekrét, ale vtedy, keď sa nájde optimálne spojenie slobody, zodpovednosti a poznania. Nie je to nemožné.
