Ak sa 70 percent občanov SR podľa vlaňajšieho sčítania ľudu hlási ku katolíckemu vierovyznaniu, tak to dáva katolíckej cirkvi a príslušnej politickej reprezentácii právo rozhodovať o osudoch všetkých občanov krajiny. O tento mýtus sa opiera na politickej scéne kresťanská pravica a ostatní mlčia. Väčšinu slovenských politikov môžu rozdeľovať ekonomické i politické záujmy, môžu si ísť po krku. Keď však príde na stôl problém, ktorý by sa mohol dotknúť monopolného postavenia katolíckej cirkvi, idú bokom partajné záujmy, poslanci všetkých úrovní hlasujú podľa želaní a potrieb katolíckej hierarchie. Nielen katolíci, ale zväčša i ostatní – luteráni, pravoslávni, či ateisti. Dokazujú to prvé reštitúcie, obsah zmluvy s Vatikánom, deklarácia v súvislosti so vstupom do EÚ, prijatá na podnet KDH, problémy okolo interrupčného zákona alebo posledný zákon o reštitúcii lesov. Dočkáme sa občianskej spoločnosti? Ak sa SR nemá znovu stať farskou republikou, ak má zostať demokratickým, sekulárnym štátom, treba prekonať mýtus o katolíckom Slovensku. Rozhodujúcu úlohu by tu mala zohrať politická ľavica. Podľa mňa ide o jedinú politickú silu na Slovensku schopnú sformovať v tejto krajine skutočne občiansku spoločnosť. Politická pravica sa síce deklaruje ako občianska, ale v reálnom živote stoja pred ňou bariéry, ktoré nedokázala prekonať v dávnejšej minulosti, ani vo vývoji po roku 1989. Jedna jej časť presadzuje partikulárne záujmy katolíckej cirkvi, druhá je nadmieru prepojená so záujmami veľkopodnikateľských kruhov, teda menšiny spoločnosti. Na Slovensku nebude moderná občianska spoločnosť, kým sa nám nepodarí dosiahnuť, aby sa jeho obyvatelia považovali predovšetkým za občanov SR a až potom sa hlásili k nejakej národnosti a náboženská príslušnosť bola až medzi ďalšími, jednoznačne osobnými kritériami, podobne ako členstvo v politickej strane. Ide o vážny problém, ktorý nás kvári i dnes, keď sa v spore o maďarský krajanský zákon nenašiel medzi maďarskou politickou reprezentáciou na Slovensku nik, kto by sa verejne stotožnil so štátnopolitickými záujmami našej republiky. Iste, veľká časť občanov sa hlási ku kresťanstvu a väčšina z nich sa deklaruje ako katolíci. Od ich postojov, záujmov a aktivít závisí uplatňovanie a konečné presadenie spomínaného mýtu do praxe. Slovenská spoločnosť je ešte stále názorovo i hodnotovo ovplyvnená patriarchálnou dedinou. Je teda do značnej miery rurálnou, postdedinskou spoločnosťou, ktorá nemá rada zmeny. Hlásatelia mýtu o katolíckom Slovensku však neberú do úvahy zmeny, ktoré v posledných desaťročiach nastali vo vedomí časti ľudí, tradične sa deklarujúcich za katolíkov. Táto veľká skupina občanov totiž nepredstavuje dnes už ľahko manipulovateľnú masu dedinských fundamentalistických katolíkov. Nechcený efekt bývalého režimu Industriálny rozvoj v posledných 50 rokoch, vzdelanie a život v mestskom spoločenstve ovplyvnili myslenie a konanie najmä mladej a strednej generácie. Napriek hodnotovým i citovým väzbám spomenutým vyššie badať u nich posun k názorovej samostatnosti. Je to jeden z nechcených efektov reálno socialistického vývoja. Pri všetkých nezmyselných tlakoch minulého režimu na občana a pokusoch totálne kontrolovať jeho konanie a myslenie, navzdory neúspešnej ateizácii, sa predsa len podstatne oslabil vplyv cirkevnej hierarchie na každodenný život. Pre veriaceho občana tu vznikol priestor i potreba vytvoriť si vlastný, individuálny vzťah k Bohu. Ide o vzťah vyvzdorovaný, silne individuálny, ktorý sa v mnohých prípadoch obíde bez prostredníkov. Najmä bez takých, ktorí predovšetkým prikazujú a zakazujú, ale nepomáhajú. Veľká časť katolíkov sa stala skupinou samostatne uvažujúcich ľudí, ktorí chcú sami o sebe rozhodovať a nenechajú sa ľahko manipulovať. Toto konštatovanie sa týka všetkých občanov v porovnateľnom sociálno-ekonomickom postavení, bez rozdielu náboženskej príslušnosti. Bolo a je jednou z vážnych chýb katolíckej hierarchie i politických strán s ňou spojených, že túto skutočnosť prinajmenšom podcenili. Platí to nielen o Slovensku. V Poľsku katolícke cirkevné kruhy tiež predpokladali, že po roku 1989 budú môcť bez väčších zmien pokračovať v politickom ovplyvňovaní a manipulovaní občanov tam, kde to nástup komunizmu prerušil. Výsledok sa dostavil vo vlaňajších parlamentných voľbách. Pravica veľmi rada označuje našu nedávnu minulosť ako život v totalitnom režime. Samotný pojem totalita sa v politickej oblasti považuje za niečo odsúdeniahodného. Ak sa spýtate občanov, čo si vlastne predstavujú pod pojmom totalita, dostanete najčastejšie odpoveď, že ide o systém, ktorý zbavuje ľudí slobody, občianskych práv, že totalitný znamená fašistický a komunistický. Totálny však znamená úplný, celkový, totalita je celostnosť. Ide o vymedzenie, označenie, nie nadávku. Totalitný politický systém je taký, ktorému ide o ovládnutie spoločnosti v celostnosti. Vo vzťahu k občanovi to znamená ovládnuť jeho myslenie, správanie, manipulovať ho, aby poslúchal bez samostatného uvažovania. Áno, reálny socializmus, komunizmus v sovietskom vydaní bol takýmto systémom. Čo sa však pokúša dnes nastoliť katolícka cirkev s pomocou politických strán a organizácií, ktoré predstavujú jej predĺženú ruku? Nejde o nič iného ako o uplatnenie ďalšej totalitnej ideológie v praxi, o ovládnutie myslenia a konania občanov, o ich manipulovanie v záujme katolíckej cirkvi a jej hierarchie. Hierarchia zahľadená do minulosti Slovensko nepotrebuje ďalšiu, vlastne staronovú totalitu. Naša spoločnosť je ešte vždy v podstate konzervatívna. Reálny socializmus vo svojej slovenskej verzii bol konzervatívnym monštrom. Dnešná pravica vo svojom budovaní kapitalizmu vytvorila doposiaľ podmienky, ktoré zodpovedajú prelomu 19. a 20. storočia. Kresťanskodemokratické politické štruktúry sú tiež zahľadené do minulosti a ich praktická činnosť ohrozuje sekulárny štát. Sú totiž politickými nositeľmi záujmov cirkevnej hierarchie, ktorá sa obáva všetkého moderného, bráni sa akejkoľvek podstatnej zmene. Je to druhý nechcený efekt reálneho socializmu. Vplyv hierarchie bol síce potlačený, ale zároveň sa ich ideológie nedotkli pozitívne zmeny, ktoré viedli k názorovej diferenciácii a posilneniu samostatného myslenia hierarchie i radových katolíkov napríklad v Nemecku, či Francúzsku. Naša hierarchia dáva prednosť návratu k situácii pred viac ako polstoročím, čím ohrozuje práva občanov, slobodu spoločnosti. To treba nielen otvorene povedať, ale postaviť sa tomu na odpor, využiť všetky demokratické inštitúty na zachovanie sekulárneho štátu. Situácia medzi katolíckymi občanmi Slovenska sa teda líši od minulosti. Nielen že ich je menej, pokiaľ ide o podiel na obyvateľstve, no zároveň podstatne pokleslo percento fundamentálnych, a tým i ľahko manipulovateľných katolíkov. Pomerne značná časť občanov, ktorí sa k tejto cirkvi hlásia, sú nekonformne uvažujúci alebo dokonca iba matrikoví katolíci. Ide o ľudí, ktorí sa zväčša živia predajom svojej pracovnej sily a urobili prvé kroky na ceste k prekonaniu postdedinského konzervativizmu. Sú však bezprostredne vystavení tlakom nastupujúcej „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“, cirkvi a časti pravicových politických elít. Pritom práve oni svojou prácou a aktivitami rozhodnú o politickom osude Slovenska. A čo na to ľavica? Kto iný je povolanejší na to, aby hájil záujmy takýchto občanov a presvedčil ich v praxi o správnosti svojej politiky, než slovenská ľavica. Čo zatiaľ pre nich urobila, čo chce a čo má urobiť? Vie to a chce to vlastne urobiť? Praktická politika, ktorá bude pozitívnou odpoveďou na tieto otázky, môže vrátiť ľavici postavenie, ktoré v poslednom období i pričinením SDĽ stratila. Na Slovensku sa odnepamäti ľudia delia podľa náboženskej príslušnosti. Je to jeden z historických pozostatkov, dedičstvo dediny. Pre ľavicu nemôže viesť deliaca čiara medzi občanmi podľa ich deklarovaného vierovyznania či ateizmu. Všetci sme občania rovní pred zákonom. Ľavica by zaznamenala veľký úspech, keby presvedčila tých, ktorých ekonomické a sociálne záujmy má presadzovať, že je ochotná a schopná efektívne sa postaviť proti likvidácii sekulárneho štátu a obhájiť slobodu svedomia občanov proti náporu novej totality. Ľavici musí ísť predovšetkým o presadenie záujmov ľudí, ktorí sa živia vlastnou prácou, bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo ateisti. Koniec koncov ateista nemusí byť ľavičiar a veriacemu človeku môže byť ľavica blízka, vzhľadom na svoje sociálne a ekonomické záujmy sa stotožní s jej programom a podporí ho v praxi. Diskutovať o týchto problémoch a najmä prispieť k ich pozitívnemu vyriešeniu je potrebnejšie ako venovať pozornosť osobným sporom politikov, ktorým ide predovšetkým o udržanie vlastného postavenia.
