Sekera

Začiatkom deväťdesiatych rokov sme pri skúmaní chápania politických termínov zistili, že študenti sa prekvapivo pozitívne stavali k slovu autonómia. Výraz, ktorý starším pripomínal rozbitie Československa, u nich rozprúdil hravé paralely a objavilo sa aj podobenstvo o samostatnom nájazde hokejistu na súperovu bránku. Ich vysvetlenia hovorili o biografickej afinite politickej a osobnej životnej situácie. Predznamenávali silu ideológie, ktorá zapadne do generačných potrieb. Demografická mladosť slovenskej spoločnosti je fakt. Hodnoty autonómie, nezávislosti, samostatnosti majú šancu byť široko zdieľané: Dzurindova dôchodková reforma na nich vyrástla ako na pilinovom substráte. Prečo silné ročníky, ktoré získali voličské oprávnenie v deväťdesiatych rokoch, podporili privátne dôchodky, a nie nájomné byty? Veď pre veľkú časť z nich sa odchod z rodičovského domu stal utópiou! Medzi rokom 1991 a 2001 sa počet bytov, v ktorých žije dve a viac domácnosti, zvýšil o osem percent a vrátil sa na úroveň roku 1960. Počet narodených detí poklesol oproti sedemdesiatym rokom na polovicu… Napriek tomu sa nedostupné byty nestali podnetom na verejné protesty. Dzurindove vládne programy stáli na ideológii osobnej zodpovednosti, tá kypela aj z politických komentárov. Ideológia osobnej zodpovednosti zväzuje jazyk aj pri formulovaní bytových požiadaviek. A namiesto odvolávania na Európsku sociálnu chartu, ktorá robí z práva na bývanie vymožiteľné právo, sa u nás stále hovorí o povinnosti postarať sa o bývanie vlastnými silami… Program súčasnej vlády naznačil serióznejší vzťah k prehliadaným ľudským právam. Objavil sa aj návrh zakotviť právo na bývanie do Ústavy, no pri kritickom nedostatku verejných zdrojov je obrat v bytovej politike málo pravdepodobný. Nedostatok verejných zdrojov pramení z viacerých príčin. Mohutné odtekanie zdrojov spôsobuje poldruha milióna sporiteľov, ktorí pred samostatným bývaním uprednostnili virtuálnu autonómiu v seniorskom veku. Samozrejme, takto im to nik nedal na výber. Je však na čase hovoriť o zodpovednosti za sekeru, ktorú do spoločnosti a štátneho rozpočtu zaťala reforma dôchodkového zabezpečenia. Priškrtenie medzigeneračnej solidarity nie je jedinou ranou. Nezískala ani generácia prispievateľov do druhého, súkromného piliera. Honbou za dôchodkovou autonómiou si podpílila aj vlastný konár. Odliv verejných zdrojov na vykrývanie deficitu spôsobeného druhým, súkromným pilierom ju obral o možnosť dočkať sa náležitej podpory verejného bývania a získať najzákladnejší priestor na autonómny život. Je načase objasniť súkromným sporiteľom, že sa rozhodovali bez poznania alternatív a chvála za ich zodpovednosť je od súčasnej opozície mimoriadne úlisná. Navyše do starostlivosti o svoj dôchodok nedávajú ani o promile viac ako ich rodičia v priebežnom systéme a svoju zodpovednosť vyčerpali súhlasom odkloniť časť odvodov do správcovskej spoločnosti. Za krikom opozície o ohrození reformy je predovšetkým snaha robiť krik. Potrebuje prehlušiť (nedajbože do verejnoprávnych médií vpustené) hlasy upozorňujúce na národohospodársku, populačnú a morálnu škodu, ktorú dôchodková reforma spôsobila. Denníky, ktoré vychádzajú s modrým obojkom jej reklamy sotva podnietia uvažovanie, že reforma sa neudiala preto, aby pomohla spoločnosti s nepriaznivou demografickou štruktúrou, ale preto, že demografická skladba slovenskej spoločnosti bola pre ňu výhodná. Súčasná opozícia nemá záujem o diskusiu, v ktorej sa ukáže, že domnelé starnutie populácie Slovenska (merané ako podiel detí do 15 rokov k podielu ľudí v dôchodkovom veku) mohla zvrátiť, ak by bývanie vyňala z oblasti individuálnej zodpovednosti a spravila z neho vec verejného záujmu. Mohutnejšia podpora komunálnej bytovej výstavby by oslobodila mladých od nutnosti upísať bývaniu životnú energiu na desaťročia. Lenže následné zvyšovanie pôrodnosti by bolo pre dôchodkovú reformu nepriaznivým vonkajším parametrom a rizikovým faktorom. Viac detí znamená nežiaducu konkurenciu v nároku na verejné zdroje Podpora verejnej bytovej výstavby je štandardný nástroj populačnej politiky a stabilizácie priebežných dôchodkových systémov. Bezpečnosť budúcich dôchodkov sa dosahuje investíciami do kvalitnej prítomnosti. Na tento cieľ bola u nás bytová politika použitá v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch a podporila narodenie značnej časti dnešných súkromných dôchodkových poistencov. Dôchodková reforma bola jednostrannou výpoveďou generačnej zmluvy a ohrozila istoty dôchodcov, osobitne tých, ktorí pôjdu do dôchodku v najbližších 15 až 20 rokoch. Aj bývalá ministerka práce priznala, že dôchodkovú reformu „zaplatí“ jedna generácia. Nie je to presné. Dôchodková reforma pohlcovaním verejných zdrojov dostala do pasce aj generáciu súkromných sporiteľov. Nebyť ich súkromného sporenia, mohli sa zdroje, ktoré sa teraz viažu na vykrývanie ňou spôsobeného deficitu použiť na veľkorysejšiu verejnú bytovú výstavbu. Populačný pokles, starnutie spoločnosti by sa dalo zastaviť. Dôchodková reforma je však neúprosná. Zviazala nás záväzkami, berie jednotlivcom aj vláde možnosť autonómneho rozhodovania a výberu z alternatív. Ako zhubný nádor oberá spoločenský organizmus o zdroje a znemožňuje ich umiestniť tam, kde je to potrebné. Je Pyrrhovým víťazstvom generačných hodnôt. Dáva súkromne poistenej generácii prísľub virtuálnej autonómie v starobe – ale definitívne zmarila možnosť začať s európsky štandardnou bytovou politikou, ktorá by širokým vrstvám poskytla potrebnú samostatnosť v reálnej podobe. Autorka je sociologička