Šéfa rozhlasu by mal voliť zasa parlament

Už zbežný pohľad na návrh šéfa rezortu kultúry Františka Tótha, aby sa koncesionárske poplatky pre STV a SRo zrušili, napovedá, že ide o lacný pokus ministra zvýšiť nádej pre svoju Nádej. Prijať takéto riešenie by mohlo byť až nebezpečné, keďže vláda by veľmi rýchlo zistila, že zo štátneho rozpočtu nedokáže financovať potreby verejnoprávnych médií, čo by mohlo slúžiť ako zámienka na ich privatizáciu. Za súčasného stavu verejných financií je systém koncesionárskych poplatkov jednoducho nevyhnutný. Tento spôsob financovania navyše zaručuje, že obe verejnoprávne médiá nebudú vydierateľné štátom a nebudú v takej miere závislé od vládnych rozhodnutí. Na druhej strane je holou skutočnosťou, že aktuálny spôsob vyberania poplatkov je príliš voľný a neefektívny. Napriek odporu niektorých strán (predovšetkým SDKÚ) neexistuje racionálny dôvod, prečo by sa nemalo prejsť na plošné a univerzálne vyberanie koncesionárskych poplatkov namiesto doterajšieho ťažko dokazovateľného princípu vlastníctva televízora. V prvom rade je iluzórne domnievať sa, že koncesie nie sú druhom daní. Ak akceptujeme verejnoprávnu funkciu STV a SRo, potom sú otázky o počte televíznych prijímačov absurdné až smiešne. Nikto sa ma predsa nepýta, či mám auto, keď svojimi daňami prispievam na výstavbu diaľnic. Nikto neskúma, či hrobár na cintoríne navštevuje národnú galériu, keď svojimi daňami prispieva na jej chod. Nikoho nezaujíma, že môj starý otec v živote nebol u lekára, keď financoval zo svojich daní zdravotníctvo. Ak chápeme poslanie verejnej služby, potom ju musíme akceptovať v celom rozsahu ako spoločenské bytosti a nevnášať do systému celý rad výnimiek. Preto som presvedčený, že odvádzať koncesionárske poplatky by sme mali všetci ako občania platiaci štátu za jeho verejné služby. Tento krok by mohol prispieť aj k zvýšeniu verejnej kontroly oboch médií. Doterajšie spoliehanie sa na mediálne rady sa ukazuje neefektívne. Niekoľkoročná skúsenosť s voľbou riaditeľov SRo a STV v oboch radách sa podľa môjho názoru ukázala ako chybný krok. Romantickú predstavu, že systém volieb v Rade SRo a Rade STV zvýši „nezávislosť“ rozhodovania, už dávno vyvrátila praktická skúsenosť. Každý predsa vie, že generálny riaditeľ Richard Rybníček je dlhodobo pod vplyvom KDH, jeho pravá ruka Branislav Záhradník je vplyvným funkcionárom SDKÚ (poslanec krajského zastupiteľstva a vicestarosta). Členovia mediálnych rád sa síce tvária ako „nezávislé osobnosti“, ktoré prišli zo vzduchoprázdna, ale nespochybniteľným faktom je, že ich zvolil parlament po dohode poslaneckých klubov a že títo experti zriedkakedy hlasujú inak ako v súlade so želaním politických strán, ktoré ich do funkcií pretlačili. Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na situáciu z roku 2000, keď ma klub SDK odmietol podporiť na uvoľnené miesto podpredsedu Rady STV s argumentom vtedajšieho poslanca Františka Šebeja, že nikto síce nespochybňuje moju odbornosť, ale môj všeobecne známy postoj k bombardovaniu Juhoslávie je pre nich neprijateľný (sic!). Čo má činnosť a najmä právomoc mediálnej rady spoločné so zahraničnou politikou, už nevysvetlil. Netrpme preto ilúziami, že pri podobných voľbách sa rozhoduje odborne, a nie politicky. A (vyjadrím to celkom lakonicky) podplatiť desať členov rady STV či SRo pri voľbe riaditeľa je nepomerne jednoduchšie ako podplatiť polovicu parlamentu. Nechápem preto, akým právom niekto spochybňuje legitimitu voľby šéfa verejnoprávneho rozhlasu či televízie prostredníctvom demokraticky zvoleného parlamentu a prenecháva túto právomoc pätnásťčlennému orgánu, ktorý má vo vzťahu k verejnosti oveľa nižšiu zodpovednosť. Som za to, aby sa voľba riaditeľov Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie vrátila na transparentnejšiu pôdu, na pôdu parlamentu. Autor je vysokoškolský učiteľ

(Celkovo 1 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter