Sebe samým

Mám jedného lenivého kamaráta. Pravdaže, na prvý pohľad to tak nevyzerá. Vstáva ráno o piatej-šiestej, aby bol načas v práci. Robí v malej dielničke, na ďalekom severe Slovenska, plnom nezamestnaných. Robí vo firme reštituovanej potomkom starého zahraničného vlastníka. Pracuje od rána do noci, keď treba, tak aj cez víkend. V zime sa v dielni občas nekúri, lebo majiteľ „na to nemá“. Ale kamarát sa zahreje – jednoducho zrýchli tempo. Výkony aké-také asi má, dielni sa darí. Ale je lenivý. Musí byť. Pretože zarába nejakých desaťtisíc korún čistého. A ako vieme od našich pravicových kolegov, ten, kto nemá veľa peňazí a najradšej by dostal niečo navyše, lenivec jednoducho byť musí. Ibaže by nebol lenivý, ale len nešikovný. Neschopný. Kamarát pracuje s kovom. Vyrába z neho nádherné svietniky, ozdobné kľučky, kovania. Nemá za sebou výtvarné krúžky ani školy, kus života si odrobil vo fabrike. Ale no a čo. Naučil sa. Vo voľnom čase dlhé roky dobrovoľne trénuje mladých chlapcov futbal. A nakoniec, podarilo sa mu nájsť prácu tam, kde mnohí iní len bezradne čakajú. Nešikovný? Neschopný? Nuž áno, ale iba ak schopný a šikovný je ten, komu sa darí zahojiť sa aj vtedy, keď väčšina naokolo žije z ruky do úst. V poriadku, musia byť aj takí. Ale ak je väčšina iná, akosi nedáva zmysel, že oni by mali byť štandardom. Sú výnimkou, nie pravidlom. Tak však potom musí byť môj kamarát jednoducho hlúpy. Veď prečo sa odtiaľ neodsťahuje? Prečo nehodí všetko za hlavu, nezabalí si batôžtek a nejde do sveta skúsiť šťastie? Možno preto, že kým naozaj nemusí, nechce za sebou zanechať rodinu a rozvetvené korene. Možno preto, že už nie je najmladší a jazyky ho za mladi neučili. Možno preto, že nemá chuť riskovať aj to málo, čo má – práve preto, že má len to málo. To nie sú zase také hlúpe dôvody. Malá zahojená menšina dnes rada vykrikuje, ako si každý za svoj život môže sám. Ako nijakú pomoc od nikoho nemá čakať. Už vôbec nie pomoc vynútenú. Solidaritu si pletie s charitou a dane s krádežou. Lenže ak nikdy nezdvihneme oči od mravčej úrovne jednotlivca a nevšimneme si, že ten jednotlivec sa narodí do nejakých pomerov a v nich musí aj žiť, nikdy nemôžeme ani pochopiť, že tie pomery by sa dali zmeniť. Skutoční myslitelia, aj pravice, veľmi dobre vedia, že isté veci človek nedokáže sám. Stačí otvoriť učebnicu ekonómie. Stojí v nej, že podmienkou dokonalej súťaže na trhu je jedna vec: nijaký jednotlivý podnikateľ na trhu nemôže ovplyvniť cenu svojho výrobku – tá mu je daná. A práve od tohto sa odvíja celá obhajoba reálneho kapitalizmu. Ale ak je daná cena, čo ak je daná aj cena práce? Čo ak je daná úroveň nezamestnanosti? Čo ak je daná výška inflácie? To všetko má na bežného obyvateľa svoj dopad – a s tým všetkým sám nič nenarobí. Pretože áno, jednotlivci síce tvoria svoje vlastné osobné dejiny, ale určite nie za podmienok, ktoré si sami zvolili. Ťarcha tradície a dejín leží na pleciach súčasných generácií ako nočná mora. A niekedy, naopak, pomáha im k vzostupu. V jednej krajine sa jednotlivec musí zrazu obracať v hurikáne nehostinného trhu. V inej má možnosť spolu s ostatnými, ktorí majú spoločný záujem, vyjednať so združenými hráčmi druhej strany tohto trhu dohodu. Podmienky sa menia práve vtedy, keď si veľké množstvo ľudí svoj kolektívny záujem uvedomí a snaží sa ho politicky presadiť. Nie je to, navzdory kriku pravicových ideológov, nič neoprávnené. Ale nečudujme sa, že sa prípadnej zmeny podmienok obávajú. Museli by sa prispôsobovať. Sami.