Uplynulý víkend sa viaceré politické strany rozhodli urobiť ak už nie cielenú a zmysluplnú, tak aspoň pomyselnú sebareflexiu z ich účinkovania v ostatných parlamentných voľbách. Dianie na politickej scéne však ukázalo, že zlé volebné výsledky dokázali rozvíriť pokojnú povolebnú či dovolenkovú atmosféru vari len v centrálach kresťanských demokratov a komunistov. V oboch prípadoch budú definitívne riešenia hľadať snemy strán. Keďže komunisti zvalili všetku vinu na človeka, ktorého iba prednedávnom sami potvrdili na čele strany i predvolebnej kampane, dá sa očakávať, že aj hľadanie ďalších odpovedí na povolebné otázky bude v rámcoch komunistických tradícií. A to im dáva najväčšiu „nádej“ na samozničenie. Vedenie HZDS na čele s „doživotným“ predsedom je síce výsledkom volieb zaskočené, ale náplasťou je preň návrat do vlády. Čo tam po voličoch, rozhodujúce sú mocenské chlieviky. Bude zaujímavé sledovať, ako zareaguje Vladimír Mečiar, keď mu na jeseň ním vytipovaná „nezávislá“ agentúra predloží príčiny volebného neúspech strany. Čo povie napríklad na konštatovanie, že práve on svojimi dlhodobými a ťarbavými mocenskými tancami medzi opozíciou a vládnou koalíciou zapredal bývalý voličský potenciál HZDS za možnosť ešte raz sa osobne podieľať na formovaní výkonnej moci? Alebo si vybral agentúru, ktorá mu to radšej ani nepovie? Zdá sa, že najväčšie iskrenie je v centrále kresťanských demokratov. V základoch sa dnes otriasa celá predvolebná usmievajúca sa mužská družina. Vedenie hnutia sa v tieto horúce dni musí intenzívne pripravovať na ešte sparnejší mimoriadny snem. Pravda o poslednom dianí v KDH je taká, že dnes sa v ňom už nevedie zápas o analýzu predvolebných či povolebných prešľapov. Rozpútal sa zásadný mocenský zápas, v ktorom ide o jasné určenie ideologickej vyhranenosti strany, o jej ďalšie pôsobenie na domácej politickej scéne. Do tejto mocenskej hry otvorene vstúpil nielen líder „fundamentálneho“ krídla kresťanských demokratov Vladimír Palko, ale i umiernenejší podpredsedovia strany Daniel Lipšic a Rudolf Bauer. Pavol Hrušovský zatiaľ vyhráva čiastkové zápasy, ale pred rozhodujúcou bitkou by nemal podľahnúť príjemnej, no zároveň falošnej nádeji, že aj v budúcnosti – ako doteraz – ho v pozícii lídra strany udržia regionálne štruktúry. Vážnou premennou v tomto súboji je aktívny vstup Jána Čarnogurského, ktorý bol aj po taktickom odchode z vedenia strany silnou „šedou eminenciou“ pri jej strategických rozhodnutiach. Dnes prijal úlohu zmierujúceho politika, ktorý však rozhodujúcou mierou hýbe mocenskými nitkami v KDH. Cieľom je pritom, aby hnutie prestalo strácať silu a začalo ju naberať. Preto na šachovnici moci nie je miesto ani pre nevýrazného P. Hrušovského, ale ani pre fundamentálneho V. Palka. Zvíťaziť by teda mohlo principiálne, ale nie ortodoxné Čarnogurského politické dieťa, Daniel Lipšic. Autor je politológ a venuje sa politickým analýzam
