V čase svojho vzniku začiatkom 90. rokov mala Strana demokratickej ľavice pre spoločnosť jednoduché posolstvo: aj bývalí komunisti môžu byť slušní ľudia. V tomto nároku na budúcnosť sa skrýval zároveň odkaz pre všetkých ponížených urazených novej doby: dôstojnosť, dôstojný život nadovšetko. Dobrovoľne odhlasovaný zánik na desiatom zjazde v Banskej Bystrici sa odohrával tiež slušne a dopadol v porovnaní s inými takmer vzorovo: bez dlhov, hádok alebo osobných tragédii. Iný obraz a ľudskú story ponúka jej 13-ročná existencia, lemovaná množstvom väčších či menších konfliktov, hádok a často aj osobných tragédií. Otázka „prečo?“ je a bude súčasťou analýz rozpadu jednej z najpočetnejších a najorganizovanejších strán 90. rokov na Slovensku. Namiesto analýzy dovoľte zamyslenie sa nad „poučením“ zo zániku SDĽ. Znova ho v sobotu pripomenul ústredný tajomník strany Ján Richter – 80 percent energie venovali politici a členovia strany zaoberaniu sa dianím v strane, 20 percent svojmu voličovi. Možno trochu zjednodušené, ale čosi na tom bude. To čosi má jedno svoje meno: mohutný aparát SDĽ a s ním zviazaná nomenklatúrna mentalita výberu „schopných a povolaných“ do pozícií. Rozhodovací kolos okresných a krajských konferencií, dlhohodinové zasadnutia Republikového výboru, to nebola daň demokracii, ako ťažkopádnosť rozhodovania nazval jeden z bývalých predsedov tejto strany. Zmyslom aparátu zdedeného z komunistických čias nebola demokracia, ale udržanie aparátu. Teda betónovanie pozícií v hre o zabetónovanie pozícií. Práve v tomto prostredí sa odohral povestný konflikt medzi „modernistami“ a „boľševikmi“. Povestná „nerozhodnosť večne diskutujúcich“ v SDĽ bola v skutočnosti väčšinovú energiu strany pohlcujúca a mlčky existujúca starosť o vplyv a chod aparátu. A ten čosi stojí – nielen fyzicky, ale aj mentálne a energicky. O čo menej rozhodoval výsledok, zodpovednosť, a teda perspektíva úspechu alebo neúspechu, ktorá má vždy osobné meno, o to viac sa „rokovalo“ o ďalšom rokovaní. Mentalita sprisahanecky zatvorených dverí, zneistených lídrov a klientelizmom poznačených istení vlastných pozícií patrila, samozrejme, k veci. A tak SDĽ svoj začiatočný pomerne silný ľudský a intelektuálny kapitál stratila. Tu niekde pramení jej programová slabosť. Nešlo len o „nepriechodnosť“ pozíciovania ľudí „zvonku“ v radoch SDĽ – aj keby mohli byť prínosom. V tejto strane sa tiež nakoniec nepresadilo prostredie, ktoré by schopnejších priťahovalo a motivovalo na výsledok, keďže výsledok – práca na sebe v prospech celku – nebol kľúčom k úspechu. Najmladší politici z radov SDĽ by vedeli rozprávať. Najkrikľavejším príkladom do seba uzavretej mentality bol odchod Roberta Fica. Nechať odísť už vtedy najlepšieho hráča a k tomu ho nechať strieľať góly svojmu bývalému mužstvu – to zaráža aj dnes. Za zamyslenie stoja i odchody Petra Weissa, Brigity Schmögnerovej či Milana Ftáčnika. Záver? Nepoviem žiadne tajomstvo, že spoločnosť si túto stranu bude pamätať. Nebude to vcelku spomínanie v zlom. Hlavný problém a výčitka k SDĽ sa totiž týka predovšetkým jej vlastnej vnútornej mentality.
Menu
Menu
Menu
