Slovenské súdnictvo potrebuje výraznejšiu ľudovú kontrolu. Občania by mali mať väčší vplyv na fungovanie justície. Treba zmeniť ústavu, tak aby o súdnych veciach mohli rozhodovať aj ľudia bez právnického vzdelania, ale so správnou morálkou. Takto by sa mohol začínať historický článok o prvých rokoch po komunistickom prevrate v roku 1948. Lenže toto je článok o tom, ako si „reformy“ v súdnictve predstavuje SDKÚ-DS v súčasnosti. Nemrazí vás?
Iba prednedávnom sme si – na Slovensku celkom potichu, až vôbec – pripomenuli 60. výročie prvého veľkého politického súdneho procesu v Československu po tom, čo sa moci ujali stalinskí komunisti. Na smrť v ňom odsúdili sociálnu demokratku Miladu Horákovú. Proces deň po dni nedávno odvysielala Česká televízia a dokument ukázal, ako by mohlo vyzerať slovenské súdnictvo dnes podľa SDKÚ.
Ak nie je náš, je systém zlý
Po zvolení Štefana Harabina za šéfa Najvyššieho súdu SR vyhlásila bývalá ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, že „určite budeme iniciovať vážnu diskusiu na tému, ako tento systém zmeniť, ako otvoriť justíciu, Súdnu radu SR občianskej kontrole, a tieto návrhy budú kľúčovou časťou nášho programu do volieb.“ Z jej slov vyplýva, že súdnictvu už nemožno ponechať jeho nezávislosť, ktorá je pilierom rozdelenia moci v demokratických krajinách, ale treba ju podriadiť „občianskej“ kontrole, čo je vlastne to isté ako „ľudová kontrola“ – veď občania to je predsa ľud – v komunistickej totalite.
Lucia Žitňanská zašla ešte ďalej a pomerne presne definovala, čo od „občianskej kontroly“ očakáva – členmi Súdnej rady SR nemusia byť podľa nej iba sudcovia, a ani právnici: „Myslím si, že často ľudia bez právnického vzdelania dokážu otázky morálky vyhodnotiť lepšie,“ povedala a priznala, že je pre to ochotná presadzovať aj zmenu Ústavy SR. Dôvodom na najbrutálnejšie znásilňovanie demokratického systému súdnictva od novembra 1989 je nespokojnosť s rozhodnutím súdnej rady, ktorú vytvorila práve Dzurindova vláda a v nezmenenej forme fungovala aj po nástupe Ficovho kabinetu. Doteraz opozícia výhrady voči fungovaniu súdnej rady nemala, doteraz „tento systém zmeniť“ nebolo treba.
Takýto útok proti justícii vyvolala voľba Š. Harabina. „To je zlyhanie inštitúcií. V situácii, keď justičný stav nie je schopný preukázať vnútornú silu, aby vytesnil spomedzi seba takých ľudí, ako je Štefan Harabin, tak je to problém stavu a systému ako takého,“ vyhlásila Žitňanská. Systém je teda podľa pravice funkčný, kým sa presadzujú pre ňu prijateľní ľudia. V momente, keď sa presadil niekto iný je to „zlyhanie inštitúcií“ a „problém stavu a systému ako takého“.
Morálna sudkyňa Tutková Podobnosť s postupom komunistov a dokonca s ich motívmi až vyráža dych práve v roku, keď si pripomíname 20. výročie nežnej revolúcie. Keď sa dostali k moci, začali radikálne meniť „systém“ a „inštitúcie“ práve preto, aby mali „vnútornú silu vytesniť spomedzi seba takých ľudí“ ako boli Horáková, Žingor, Clementis, Dubček. Zglajchšaltovanie justície bolo iba súčasťou rozsiahleho projektu, ktorého cieľom bolo dosiahnuť, aby spoločnosť sama ukazovala na „zradcov“, „škodcov“ a „nepriateľov ľudu“, aby represívne orgány, vrátane justície, vlastne iba vykonávali „vôľu ľudu“, vôľu „občanov“. Vrcholom bolo posilňovanie postavenia ľudí bez právnického vzdelania v justičnom systéme práve preto, lebo neznalosť práva im uľahčovala „otázky morálky vyhodnotiť lepšie“, ako právnikov, ktorých zväzovala úcta k zákonu a k spravodlivosti.
Keď budúci „major Jan Zeman“ vo februári 1948 obrátil zbraň proti právoplatnému majiteľovi továrne, jeho šéf ho „zjazdil“, lebo zatiaľ išlo o protizákonné konanie. Zeman to so zvesenou hlavou pripustil, ale svoje konanie odôvodnil hlboko morálnym motívom: „Já vím, ale nemohu zapomenout na svého tátu a ten, kdyby teď žil, považval by to za správné.“ Komunistická morálka bola jednoducho nad zákon. Akú morálku by teraz chcela nad zákon postaviť Lucia Žitňanská? Kto by určoval morálne kritériá, podľa ktorých by rozhodovali sudcovia bez právnického vzdelania?
Prvým rozhodnutím, ktoré Š. Harabin na čele Najvyššieho súdu urobil, bolo začatie disciplinárneho konania proti sudcom, ktorí umožnili, že sa na slobodu dostal človek, považovaný po rozsudku Špeciálneho súdu za mafiána. Jedného z tých sudcov chce Harabin navždy vyzliecť z talára. Takto asi nekoná človek, ktorého opozícia a časť „občanov“ označuje za spojenca mafie. L. Žitňanská volá po väčšej občianskej kontrole vo chvíli, keď pred Najvyšším súdom protestuje pár desiatok ľudí zo straníckych mládežníckych organizácií opozičných subjektov. V skutočnosti teda opozícii ide o väčšiu stranícku kontrolu.
Ak L. Žitňanská myslí svoje predsavzatie vážne, raz bude v súlade so svojou morálkou o právach tehotných žien rozhodovať „občianska sudkyňa“ Tutková. Nemrazí vás?
Autor pracuje na úrade vlády
