Všetko sa to začalo druhým Bismarckom, ktorý vlastne nebol Bismarckom, a práve preto bol úspešný: Helmut Kohl. Nemecký kancelár bol ideálnym mužom na úlohu vodcu štátu, ktorý mal dostať požehnanie pri napĺňaní cieľa nemeckej jednoty.
Podobne ako „železný kancelár“ z roku 1871, aj Kohl využil priazeň hodiny, aby v roku 1990 zjednotil Nemecko. Mohli sme si zároveň všimnúť, že kľúčovým bodom boli Kohlove priateľské vzťahy v oblasti zahraničnej politiky. Tam, kde sa kancelár objavil, sa jeho často provinčné vystupovanie príjemnejšie akceptovalo pri pomyslení na veľkomocenský habit pravého Bismarcka. V tomto zmysle odznelo aj Kohlovo prvé vládne vyhlásenie, adresované Nemecku v roku zjednotenia: „Nemecké osobitné smerovania („Sonderwege“, pozn. prekl.) a nacionalistická osamelosť nebudú existovať ani v budúcnosti.“ Povedal to statočne. Ale realita je predsa len o čosi komplexnejšia a Nemecko znova stojí pred starou dilemou. Podľa počtu obyvateľov (82 mil.) je európskym obrom, ktorého susedia pozorujú s nedôverou. Krajina musí nájsť strednú cestu medzi vodcovskou zahraničnou politikou a podriadenou vernosťou zväzku Európskej únie.
„Humanitárna“ integrácia Veľmi rýchlo sa ukázalo, aká ťažká je táto horská púť. Krajina má prevziať zahraničnopolitickú zodpovednosť vrátane všetkého, čo súvisí s vojenskou účasťou na medzinárodných operáciách – ťažká príučka pre zjednotené Nemecko po 40 rokoch poručníckeho zaobchádzania. A tak nenechalo na seba prvé „osobitné smerovanie“ dlho čakať. V roku 1991 uznalo Nemecko ako jediný zo západných štátov trocha prirýchlo nezávislosť Slovinska a Chorvátska. Francúzsko a Veľká Británia sa cítili oklamaní.
Po vojenskej stránke vedie krajina kolísavý kurz. Postupne sa vybudovali militaristické jednotky – v roku 1991 bolo vyslaných 130 sanitárov do Kambodže, o rok neskôr zhadzovali letecké sily potravinovú pomoc pre obkľúčené Sarajevo. „Humanitárneho“ nasadenia jednotiek OSN v Somálsku sa zúčastnilo 1700 vojakov spolkovej armády. V roku 1995 udelil parlament armáde mandát, aby sa jej členovia mohli podieľať na činnosti medzinárodných jednotiek IFOR a neskôr aj SFOR v Bosne a Hercegovine.
Reforma a nasadzovanie armády Novodobú zahraničnú politiku však nesprevádzala dostatočná reforma ozbrojených síl. Samozrejme, že zmena, ktorá hlboko zasahuje do štruktúry spolkovej armády, nie je jednoduchá. So zjednotením dostalo Nemecko gigantickú armádu s 668 000 vojakmi (495 000 zo západu, 173 000 z východu), ktorú bolo treba zredukovať do sociálne znesiteľných rozmerov. Po predbežnom zminimalizovaní na 370 000 mužov sa sila armády napokon v rámci šetrenia vtesnala do 340 000 vojakov. Rozšírenie jej úloh ako dôsledok nových medzinárodných povinností sa zosmiešnilo tým, že obranný rozpočet sa obmedzil a veľkosť armády sa enormne zredukovala. Napriek tomu musel Kohlov minister obrany Volker Rühe na prelome 90. rokov priznať, že armáda je vynikajúco vybavená pre ten najnepravdepodobnejší prípad, a tým by bola obrana krajiny.
Až v roku 1994 pochopili jeho zložky novú bezpečnostnopolitickú situáciu a rozhodli sa, že aj v armáde zriadia tzv. reakčné sily v prípade krízy. Mali nim byť rýchle zásahové jednotky, ako ich už dlhšie poznajú v USA, Veľkej Británii alebo vo Francúzsku. Najprv sa hovorilo o 53 000 mužoch, ktorých prvé nasadenie mal nariadiť nový sociálnodemokratický minister obrany Rudolf Scharping. V roku 1998 sprevádzal zmenu vlády aj zásah do nemeckej zahraničnej politiky. Osud krajiny v súčasnosti vedie koalícia zložená zo sociálnych demokratov a Zelených, ktorá od roku 1945 po prvýkrát poslala nemeckých vojakov znova do vojny. Že o prvom vojenskom nasadení spolkovej armády rozhodla práve „ľavicová“ vláda, sa väčšine Nemcov zdá paradoxné, hoci tento krok podporila široká verejnosť. Schizofréniu nemeckej politiky popísal nový minister zahraničných vecí Joschka Fischer: nemecká politika po roku 1945 sa vraj budovala na základoch „nikdy viac vojnu“ a „nikdy viac Auschwitz“. Avšak podľa neho sa v extrémnych situáciách treba rozhodovať pre jeden zo spomínaných dvoch variantov. Voľba padla na prvý. Otázny zostáva cieľ vedúcich členov vlády, predovšetkým kancelára Gerharda Schrödera, ministra obrany Rudolfa Scharpinga a ministra zahraničných vecí Fischera, využiť vojnu v Kosove na vyleštenie zlého imidžu, ktorý sa zapísal do ich vnútornej politiky. Proti počiatočnej politike chaosu sa postavil strhujúci krízový manažment, za kancelárom pózujúcim v módnych časopisoch nasledoval kancelár zízajúci unavenými očami.
Predsedníctvo ako výhoda Práve pod tlakom nerozvážneho diletantizmu, ktorý zasiahol vládu v prvých mesiacoch jej existencie, sa poľahky spozná vedomé zahraničnopolitické orientovanie kosovského konfliktu. Na to, že Schröderova vláda bola neskúseným družstvom, viedla v ťažkom období medzi marcom a júnom 1999 napodiv suverénne vyrovnanú zahraničnú politiku. Pritom trojke Schröder, Fischer a Scharping pomohlo súčasné predsedníctvo Nemecka v EÚ, Západoeurópskej únii (ZEÚ) a G8 v prvom polroku 1999. Pri častých pracovných schôdzkach na úrovni EÚ sa stretávali ministri zahraničných vecí, pri vrcholných stretnutiach to boli šéfovia štátov a vlád, v ZEÚ sa vzájomne radili ministrovia obrany a v rámci G8 sedeli spolu s nimi za stolom aj USA a Rusko. Tak mohla nemecká diplomacia vďaka svojej exponovanej pozícii predsedajúceho člena rôznych organizácií vytvoriť zahraničnopolitický rámec, v ktorom vyhliadky na úspech priniesol až tzv. „Fischerov mierový plán“ – viesť vojnu a napriek tomu ďalej vyjednávať. Najväčším úskokom bol iste vydarený pokus priblížiť ruskú stranu neústupčivej pozícii Západu, čo napokon prinútilo Slobodana Miloševiča priznať bezvýchodiskovú situáciu a kapitulovať.
V rámci vrcholného stretnutia EÚ v Kolíne Schröder zhrnul: „Kosovská kríza dodá vývoju európskej bezpečnostnej a obrannej politiky hnaciu silu.“ Myslel tým najmä úspešnú politiku Nemecka počas jarných mesiacov, ktorá sa už dosť podstatne približovala skutočnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Po „pozitívnych“ skúsenostiach z kosovskej vojny napokon zosilnelo aj želanie nemeckej vlády, najmä ministra Scharpinga, integrovať ZEÚ do EÚ, aby sa aj v budúcnosti mohla robiť efektívna politika prostredníctvom úzkej nadväznosti obrannej organizácie na politickú úniu. Úlohu ministra zahraničných vecí by musel potom prevziať už len nový „Mr. GASP“.
Autor (1976) je korešpondent Die TagesZeitung Berlin
