Šaronova pasca v Gaze

Predstavenie je nezvyčajné: desiatky neozbrojených policajtov vniknú do synagógy Kafr Darom, aby z nej vysťahovali približne dvesto izraelských extrémistov, ktorí odmietajú opustiť Gazu na základe rozhodnutia o „odpojení“, ktoré pred dvoma týždňami schválila izraelská vláda. Plač, krik, beznádej. Premiér Ariel Šaron vyhlasuje, že odpor extrémistov je zločinom, v podstate však nedokáže zakryť svoju spokojnosť: svet sleduje „bolestný akt, ktorý vláda prijala v prospech mieru“. Tento akt zmierňuje medzinárodné tlaky a najmä odpútava pozornosť od toho, čo sa deje v Predjordánsku. Premyslená stratégia V skutočnosti ide skôr o komédiu ako o tragédiu. Z dvesto ľudí v uzavretých v synagóge len necelé percento sú osadníci. Väčšinou ide o mladých náboženských ultrapravičiarov, ktorým sa podarilo „vyhnúť sa“ bezpečnostným kontrolám pri prechode hraníc medzi Izraelom a Gazou s cieľom vyprovokovať akty občianskej neposlušnosti. Väčšina pôvodných osadníkov už Gazu opustila s prísľubom poriadne veľkého odškodnenia v minimálnej výške 150-tisíc dolárov. Títo mladí fanatici majú v úmysle pohnúť rozdelenou izraelskou spoločnosťou poukazovaním na takú tabuizovanú tému, akou je pôda. Ich heslá znejú „Žid nevyženie iného Žida“ a „Žid nikdy nezabije iného Žida“, čo svedčí o krátkej historickej pamäti: bol to práve ultrapravicový Žid, kto v novembri 1995 zavraždil premiéra Jicchaka Rabína. Sporný príkaz na stiahnutie sa z Gazy nevyšiel od nikoho iného ako od Šarona, „jastraba“ par excellence izraelskej pravice. Od tej istej osoby, ktorá len pár mesiacov predtým odmietla stiahnutie sa z Gazy. Žeby to bolo preto, že premiér zrazu prebehol do mierového tábora? V žiadnom prípade. Jednostranné odstránenie nelegálnych osád v Gaze je čisto politický kalkul. Z demografického hľadiska je zotrvanie osadníkov v tejto oblasti jednoducho neudržateľné: je nemožné udržať 7 400 izraelských osadníkov uprostred 1,3 milióna Palestínčanov. Medzi riadkami sa dá vyčítať, že skôr ide o dlhodobú izraelskú stratégiu oslobodiť sa od toľkých Palestínčanov, ako je len možné, a udržať si pritom toľko palestínskej pôdy, ako je len možné. Stratégia, ktorú prednedávnom v izraelskom denníku Haaretz jednoznačne priznal aj samotný vicepremiér Ehud Olmert: „Maximalzovať počet Židov, minimalizovať počet Palestínčanov; nestiahnuť sa za hranice z roku 1967 a nerozdeliť Jeruzalem“. Ide teda len o nepatrný krok k nastoleniu mieru. Pozrime sa na to: Chudobné a izolované väzenie Po prvé, keďže ide o jednostranný akt, mimo rokovaní s Arabmi, odchodu z Gazy chýba politický základ, a ten je okrem toho v rozpore s medzinárodným právom. Po druhé, nejde o úplné stiahnutie sa. Izrael si ponechá vojenské jednotky na hranici medzi Gazou a Egyptom, prostredníctvom ktorých bude kontrolovať, kto vstúpi do Gazy a kto z nej vystúpi. Palestínčania budú môcť mať len tri štvorcové míle teritoriálnych vôd, a navyše bude Izrael aj naďalej kontrolovať vzdušný priestor nad Gazou. Je to teda stiahnutie sa sui generis. Ako sa uvádza v jednej zo správ Harvardského programu výskumu humanitárnej politiky a konfliktov, „čiastočná zmena izraelskej vojenskej prítomnosti vnútri územia a v jeho okolí nie je dominantným faktorom podľa medzinárodného práva na ukončenie okupácie… Ukončenie okupácie spočíva najmä v ukončení vojenskej kontroly okupačnej moci nad vládou okupovaného obyvateľstva, ktorá obmedzuje právo národa na sebaurčenie“. Pásmo Gazy zostane chudobným a izolovaným väzením. Prevziať zodpovednosť za mier Po tretie, „stiahnutie sa“ z Gazy odvádza pozornosť od toho, čo sa deje v Predjordánsku, kde i naďalej žije 240-tisíc ilegálnych osadníkov a kde sa v uplynulých mesiacoch pristúpilo k závratnej výstavbe nových židovských osád. Pred niekoľkými dňami vláda ohlásila svoj zámer pripojiť 3 500 obývateľných jednotiek k osade Maale Adumin na západe Jeruzalema. Na druhej strane sa pokračuje s výstavbou múru aparteidu, ktorý Medzinárodný súdny tribunál vyhlásil za protiprávny. Napriek spravodlivému nadšeniu Palestínčanov „stiahnutie sa“ z Gazy možno len ťažko vnímať ako predzvesť toho, čo sa udeje v Predjordánsku. Tam je očividná Šaronova vôľa zachovať status quo ilegálnej okupácie. Svet, a najmä Európska únia, musia od Izraela žiadať, aby sa prestal vyhýbať svojej zodpovednosti za budovanie stabilného mieru. Mieru, ktorý môže prekvitať len vtedy, keď sa pominie pýcha, nespravodlivosť a fanatizmus. Autor je vysokoškolský učiteľ