Štrnásty samit G20 – skupiny 19 najväčších ekonomík sveta a Európskej únie sa prvýkrát konal v Japonsku. Uskutočnil sa 28. a 29. júna v Osake.
Významný ekonomicko-politický potenciál oficiálnych účastníkov samitu
Zoznam oficiálnych účastníkov už na prvý pohľad či kvôli ich počtu, alebo potenciálu ovplyvňovať dianie vo svete, možno považovať za významný. Azda iba s výnimkou každoročného otvorenia Valného zhromaždenia OSN alebo na iných veľkých fórach OSN sa zíde viac vedúcich predstaviteľov veľkých štátov a medzinárodných organizácií.
Hostiteľom samitu bol japonský predseda vlády Šinzo Abe, ktorý privítal hlavy štátov alebo vlád z ďalších 18 krajín a vedúcich predstaviteľov EÚ. Boli to Mauricio Macri (prezident Argentíny), Scott Morrison (predseda vlády Austrálie), Jair Bolsonaro (prezident Brazílie), Si Ťin-pching (prezident Číny), Emmanuel Macron (prezident Francúzska), Narendra Modi (predseda vlády Indie), Joko Widodo (prezident Indonézie), Cyril Ramaphosa (prezident Juhoafrickej republiky), Justin Trudeau (predseda vlády Kanady), Mun Če-in (prezident Kórejskej republiky), Angela Merkelová (kancelárka Nemecka), Vladimir Putin (prezident Ruska), Giuseppe Conte (predseda vlády Talianska), Recep Erdoğan (prezident Turecka), Donald Trump (prezident USA) a Theresa Mayová (predsedníčka vlády Veľkej Británie). Saudskú Arábiu zastupoval korunný princ Mohamed bin Salmán a Mexiko minister zahraničných vecí Marcelo Ebrard.
EÚ má výnimku a bola zastúpená dvomi vedúcimi predstaviteľmi. Išlo o Jean-Claudea Junckera (predsedu Európskej komisie) a Donalda Tuska (predsedu Európskej rady).
Prítomný bol Pedro Sánchez (predseda vlády Španielska), ktorý je stále pozývaným hosťom. Ďalšími pozvanými boli Sebastián Piñera (prezident Čile a predseda organizácie Ázijsko-tichomorskej hospodárskej spolupráce), Abd al-Fattáh as-Sísí (prezident Egypta a predseda Africkej únie), Mark Rutte (predseda vlády Holandska), Macky Sall (prezident Senegalu a predseda Nového partnerstva pre africký rozvoj), Lee Hsien Loong (predseda vlády Singapuru), Prajutch Čan-Oča (predseda vlády Thajska a predseda organizácie Združenie národov juhovýchodnej Ázie) a Nguyễn Xuân Phúc (predseda vlády Vietnamu).
Medzi oficiálnych účastníkov samitu patrili aj vedúci predstavitelia medzinárodných organizácií. Okrem generálneho tajomníka OSN Antónia Guterresa to boli zástupcovia ekonomických organizácii – Tedros Adhanom (generálny riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie), Roberto Azevêdo (generálny riaditeľ Svetovej obchodnej organizácie), José Ángel Gurría (generálny riaditeľ Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj), Christine Lagardeová (generálna riaditeľka Medzinárodného menového fondu), David Malpass (prezident Svetovej banky), Takehiko Nakao (prezident Ázijskej rozvojovej banky), Randal Quarles (predseda Rady finančnej stability, založenej na samite G20 v Londýne v apríli 2009) a Guy Ryder (generálny riaditeľ Medzinárodnej organizácie práce).
O charaktere G20 a jeho pôsobení v súčasnom svete
G 20 sa vymyká z rôznych „G formátov“, ktoré Západ začal vytvárať od 70. rokov minulého storočia. Súvisí to aj s tým, že prvý samit najvyšších predstaviteľov G20 sa konal v novembri 2008 s prívlastkom „protikrízový“.
Obyvateľstvo štátov G20 tvorí zhruba dve tretiny svetovej populácie a ich ekonomiky vytvárajú asi 85 % hrubého domáceho produktu a 80 % medzinárodného obchodu na svete, ale Západ v ňom nemá väčšinu členov. Napriek tomu, že na týchto samitoch sa toho povie veľa, na tomto základe sa problémy v čoraz chaotickejšej globálnej politickej, ekonomickej, bezpečnostnej i environmentálnej situácii riešiť nedarí. Má to viacero príčin.
Na samite sa stretávajú predstavitelia štátov, ktorých vzťahy sú neraz eufemisticky povedané napäté. Nebudeme hľadať vinníkov zhoršovania situácie vo svete, ale príchod D. Trumpa do Bieleho domu prispel k destabilizácii sveta. Stačí spomenúť odstúpenie USA od Parížskej dohody prijatej na Konferencii OSN o zmene klímy v roku 2015, dohody o Transpacifickom partnerstve, medzinárodnej dohody o jadrovom programe Iránu, Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Okrem toho USA rozpútali s Čínou nevídanú obchodnú vojnu a zvýšením ciel a inými obchodnými opatreniami sa vyhrážajú kdekomu. Ostro kritizujú starého spojenca Turecko kvôli nákupu ruského protilietadlového zbraňového systému S400. No a sankcie bez opory v medzinárodnom práve „rozhadzujú“ na všetky strany sveta.
Samotný D. Trump síce vystupuje ako politik, ktorý si želá zlepšenie vzťahov s Ruskom, ale washingtonská administratíva (a v dojemnom súzvuku s ňou aj centrála NATO) posilňuje rusofóbiu, prijíma ďalšie sankcie proti Moskve, vajatá o ruských hrozbách a núti k nasledovaniu tejto línie aj svojich spojencov. A to necháme bokom obviňovanie Číny z kdejakých vymyslených politických, ekonomických i bezpečnostných dôvodov. V súčasnej politike USA často vznikajú situácie, o ktorých sa hovorí, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá.
Problémy v ekonomike USA D. Trump síce zvaľuje na svojho predchodcu v kresle – B. Obama, ale našiel akosi veľa štátov, od ktorých spupne požaduje ústupky, v záujme toho, aby Amerika mohla byť zase veľkou. Je stúpencom „reálpolitického“ silového kurzu, ktorý stavia na konzervatívno-nacionalistických hodnotách. Vo svojej pýche však nevidí, že USA sú síce veľké a silné, ale dnes bez spolupráce s inými aktérmi, nielen na Západe, ale aj mimo neho, nič z toho, čo chce velikášsky presadiť, sa mu nepodarí.
Pripočítajme k tomu, že v štátoch zastúpených v G20 sú vlády rôznej politickej orientácie. Od nacionalistických a konzervatívnych cez liberálov rôznych odtieňov až po socialistické a v prípade Číny aj komunistickú. Mnohé vlády majú pritom koaličný charakter, čo v súčasnej politike spôsobuje vážne starosti.
Charakter G20 je preto viac ekonomický ako politický. Svedčí o tom aj fakt, že sa naň nepozýva predstaviteľ najväčšieho vojenského paktu v súčasnosti (ktorý sa sám označuje aj za „najúspešnejší v dejinách“) – NATO. Slovenských atlantistov to nepoteší, ale ide o jasný znak toho, že mimo euroatlantického priestoru sa NATO za všemocné nepovažuje. A keď sa nevnucuje, či nevydiera, nikto ho okrem jeho členov v euroatlantickom priestore nepotrebuje.
O príprave samitov
Napriek všetkým úskaliam fungovania zložitého kolosu G20 je však z hľadiska problémov súčasného sveta prínosné, že sa o nich na takomto fóre hovorí. Poukazuje sa najmä na pozitívny vplyv G20 pri riešení finančnej krízy z roku 2008.
Program samitov G20 sa však nepripravuje ľahko ani jednoducho. Podieľa sa na ňom tzv. „trojka“, o ktorej sa rozhodlo na samite v roku 2011. Tvoria ju aktuálny (ten, v ktorom sa samit koná), predchádzajúci a budúci predsednícky štát G20, ktoré pri príprave samitu spolupracujú. Japonsko tak pripravovalo samit s Argentínou (predsedníckym štátom v roku 2018) a Saudskou Arábiou (predsedníctvo prevezme na rok 2020). Predsedníckym štátom v roku 2021 bude Taliansko a v roku 2022 India.
Do prípravy samitu sú zapojení aj „šerpovia“, ktorí sú oficiálnymi zástupcami vedúcich predstaviteľov členských štátov. Ide o symbolické pomenovanie, ktoré pochádza z Himalájí, kde šerpovia pomáhajú dostať sa horolezcom na vrchol vybranej hory. Dá sa povedať, že aj samity G20 sú pokusmi prekonať veľhory problémov súčasného sveta, pričom možno kriticky dodať, že na máloktorý z ich vrcholov sa podarilo „vystúpiť“. Na rozdiel od horolezcov sú však predstavy lídrov štátov G20 (a ich vlád) o tom, ktorý vrchol treba zdolať, rozdielne, nehovoriac už o cestách „lezenia“ na ne.
Program samitu G 20 v Osake
Stretnutie v Osake malo 8 hlavných tém: globálna ekonomika, obchod a investície, inovácie, životné prostredie a energetika, zamestnanosť, posilňovanie postavenia žien, rozvoj a zdravie.
Záverečná deklarácia vedúcich predstaviteľov G 20 z Osaky (pozri https://g20.org/pdf/documents/en/FINAL_G20_Osaka_Leaders_Declaration.pdf) pozostáva zo 43 bodov (vrátane preambuly a záveru).
Z nich sa štyri venujú hodnoteniu globálnej ekonomiky, šesť sa zameriava na podporu robustného globálneho hospodárskeho rastu (poukazuje sa konkrétne na problémy obchodu, nadmerných kapacít, inovácií a digitalizácie, investícií do kvality infraštruktúry), ďalších šesť pojednáva o globálnych financiách, v jednom sa spomína boj proti korupcii (G20 má na roky 2019 – 2021 spracovaný Protikorupčný akčný plán), päť hovorí o vytváraní čestného cyklu rastu zameraného proti nerovnostiam (spomína sa opäť konkrétne práca a zamestnanosť, posilňovanie postavenia žien, turizmus a poľnohospodárstvo), a najviac – sedemnásť obsahuje tému vytvárania inkluzívneho a udržateľného sveta (ako konkrétne oblasti realizácie týchto úloh sa uvádzajú rozvoj, globálne zdravie, otázky a výzvy globálneho životného prostredia, klimatické zmeny, energetika a premiestňovanie ľudí a migrácia). Bolo spracovaných aj 16 príloh, ktoré rôznym spôsobom dopĺňali a konkretizovali vybrané otázky hlavného dokumentu.
Prijalo sa aj krátke Vyhlásenie vedúcich predstaviteľov G 20 z Osaky o predchádzaní zneužívania internetu na terorizmus a násilný extrémizmus, ktorý vedie k terorizmu. Vedúci predstavitelia štátov G20 v pléne i na vzájomných stretnutiach rôzne vyjadrili znepokojenie v mnohých otázkach – ekonomických a geopolitických problémoch, situácii na Blízkom východe, utečencoch a i.
V deklarácii i ďalších dokumentoch iste ide o náčrt aktuálnych (možno až akútnych) problémov, ktoré stoja nielen za zamyslenie, ale by si vyžadovali dôkladnú analýzu. Čo sa však stane s ich obsahom – ako sa budú interpretovať a napĺňať, keď nad nimi začnú „meditovať“ predstavitelia politických strán a hnutí, médií, mimovládnych („neziskových“) organizácií a pod., je veľmi otázne.
Ďalším problémom je, kde vziať na riešenie problémov peniaze. A ak sa ja nájdu a poskytne ich Svetová banka či Medzinárodný menový fond, tie majú svoje „pravidlá“, ako ich použiť. Napriek tomu, že generálni riaditelia oboch organizácii na samite boli, tieto pravidlá v posledných desaťročiach duchu ani litere Deklarácie ani charakteru G20 nezodpovedali.
Doplníme, že pôsobenie G20 nie je len každoročný samit najvyšších predstaviteľov štátov, ale sprevádzajú ho aj ministerské stretnutia v predsedníckom štáte. 11. a 12. mája v Niigate bolo stretnutie ministrov poľnohospodárstva. Významná bola najmä schôdzka ministrov financií a guvernérov ústredných bánk 8. a 9. júna vo Fukuoke. V tom istom čase sa stretli v Cukube ministri obchodu a digitálnej ekonomiky. 15. a 16. júna sa v Karuizawe uskutočnilo ministerské stretnutie k energetickým zmenám a prostrediu pre trvalo udržateľný rast.
Ministerské stretnutie k práci a zamestnanosti bude 1. a 2. septembra v Macujame. Ministri zdravotníctva sa stretnú 19. a 20. októbra v Okajame a ministri turizmu 25. a 26. októbra v Kutchane. Rok zavŕši stretnutie ministrov zahraničných vecí 22. a 23. novembra v Nagoji.
Samit dvojstranných stretnutí
Atmosféra samitu bola iná ako v Buenos Aires na prelome novembra a decembra 2018. Možno k tomu prispelo aj pôsobenie tradičného japonského kultúrno-spoločenského prostredia. Samit však zostal formálnym. Média ho pre zvýšenie záujmu označili za samit dvojstranných stretnutí, v rámci ktorých sa vraj odohrávali jeho najvýznamnejšie udalosti.
Hlavní protagonisti stretnutí boli traja. Najväčšiu pozornosť vyvolávali stretnutia Si Ťin-pchinga (ktorý údajne jeden čas váhal v súvislosti so stavom čínsko-amerických vzťahov s účasťou na samite), V. Putina a D. Trumpa.
Čínsky a americký prezident strávili spolu asi 80 minút. D. Trump verný svojim krátkym bombastickým vyhláseniam označil stretnutie za veľkolepé a vraj po ňom sú vzťahy USA na a ČĽR zase na tej na správnej ceste. Nešetril ani sľubmi. Neprijmú sa žiadne nové clá na čínske tovary. Umožní sa zmäkčenie obchodovania s firmou Huawei, ale len pokiaľ to nebude predstavovať bezpečnostnú hrozbu. Mali by sa obnoviť rokovania o obchode. Čínsko-americkým vzťahom D. Trump pripisuje mimoriadny význam globálneho charakteru a dodal, že je lepšie ak namiesto konfrontácie v nich dochádza k rokovaniam. Ktovie dokedy mu tento stav jeho mysle vydrží…
Po ceste domov sa D. Trump zastavil v Južnej Kórei. Vyhlásil, že mal stretnutia s väčšinou predstaviteľov členských štátov G20, vrátane diktátorov. Koho však za nich považuje, nespresnil. Môžeme len čakať, čo sa zase v tweetoch prezidenta USA za niekoľko dní objaví na margo týchto stretnutí a čo bude zajtra ináč ako bolo včera.
Poznámka mimo samit G20 – o samoľúbom a vypočítavom D. Trumpovi a charaktere politiky USA
Odbočíme od samitu a doplníme, že zastávku v Južnej Kórei D. Trump využil na stretnutie so severokórejským vodcom Kim Čong-unom v demilitarizovanej zóne. Stal sa prvým prezidentom USA, ktorý v čase zastávania úradu bol na území KĽDR – prešiel po ňom asi 20 krokov. Stretnutie, ktoré malo trvať vraj len 2 minúty, sa natiahlo na 50 minút. Znovu vyústilo do „trumpovských“ vyhlásení o historickom charaktere udalosti.
Nič proti D. Trumpovi, ktorý je iste bystrým a inteligentným človekom, ale spôsob jeho vystupovania je veľmi povrchný, pozérsky a narcistický (s ďalšími prívlastkami radšej prestaneme). Môžeme sa len diviť tomu, pri koľkých „historických“ udalostiach sa už ocitol (vytvoril ich?). Všetko, čo posledné týždne hovorí, je však určené len a len pre amerického voliča a zo zvyšnej časti sveta chce znevažujúcim spôsobom urobiť beztvarú masu na jeho spôsob (nezastupiteľnú úlohu pri tom zohrávajú nadháňači vojenských výdavkov štátov NATO, ktoré majú ísť prednostne na nákup zbraní z USA). Výstižnú charakteristiku D. Trumpa podal ukrajinský publicista R. Iščenko, ktorý žije už roky v Moskve. Pri stretnutiach v Osake vystupoval ako „talentovaný herec éry úpadku“.
Ak sledujeme Si Ťin-pchinga a V. Putina pri stretnutiach s D. Trumpom (ale aj ich vyjadrenia o ňom), vidíme, že jeho myslenie a konanie pochopili. Lišiacky mu vychádzajú v ústrety, ale robia svoju politiku. Zdá sa (nie vždy to tak vyzerá), že D. Trumpovi vôbec nebránia v jeho „nápadoch“, ale konajú tak, aby spadol do jamy, ktorú si sám kope.
Napriek tomu, že západné médiá hlavného prúdu i politici stále chrlia nové a čoraz nezmyselnejšie obvinenia na adresu ČĽR a RF, rozhovory s ich vodcami viac potrebuje pre svoj úspech v začínajúcom boji o kreslo prezidenta v druhom funkčnom období D. Trump. Voľby síce budú až začiatkom novembra 2020, ale svetovú politiku začali „znervózňovať“ (destabilizovať?) už „včera“.
Hoci svet si na destabilizujúce pôsobenie politiky USA v 21. storočí už takmer zvykol, otáča sa smerom k multipolarite, kde sa Washingtonu postupne „vymedzuje“ jeho priestor, ktorým už nebude celý svet. Bolo to cítiť aj na samite G20 napriek horúčkovitým aktivitám D. Trumpa.
O ďalších stretnutiach na samite
Druhým vrcholom samitu bolo stretnutie D. Trumpa s V. Putinom, ktoré trvalo zhruba poldruha hodiny. Posúdili sa najmä otázky Iránu, Sýrie, Venezuely, Ukrajiny. Dohodlo sa o pokračovaní rozhovorov v oblasti odzbrojenia. So stretnutím prejavili spokojnosť obe strany.
Moskvu po samite nemožno považovať za izolovanú, čo je ďalšia obohraná pieseň zo starej, poškriabanej gramoplatne rusofóbnych kruhov spojených so západnými médiami. V. Putin sa stretol okrem D. Trumpa aj s C. Ramaphosom, T. Mayovou, E. Macronom, Mun Če-inom, R. Erdoğanom, A. Merkelovou, A. as-Sísím, M. bin Salmánom a nakoniec so Š. Abem. Okrem toho sa na viacstrannom rokovaní zišli vedúci predstavitelia štátov BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika). V. Putin, Si Ťin-pching a N. Mori si zopakovali po krátkom čase stretnutie, ktoré mali 13. a 14. júna na samite Šanghajskej organizácie spolupráce v Biškeku.
Doplníme, že mediálny rozruch vyvolalo interview V. Putina pre Financial Times, ktorý sa zverejnil v deň začiatku konania samitu G20. Jeho leitmotívom bola kritika liberalizmu, ktorý označil za prekonaný, čo vyvolalo rad protirečivých reakcií. Obsah interview ako aj reakcie naň si vyžadujú samostatnú analýzu.
Opäť len smutno možno dodať, že hoci EÚ bola ako jediný účastník samitu zastúpená dvomi najvyššími predstaviteľmi, mediálno-politický záujem o nich bol v tieni spomínanej trojice hlavných protagonistov schôdzok. Možno to bolo aj preto, že to bola vlastne ich „rozlúčková“ účasť, lebo vo funkciách končia. Končí aj T. Mayová a ich nástupcovia nie sú zatiaľ „dohodnutí“ (v prípade T. Mayovej ním s veľkou pravdepodobnosťou bude B. Johnson). A to sa nezamýšľame nad tým, ako bude vyzerať EÚ a Veľká Británia, tobôž ak ešte nevieme, aký koniec vezme brexit…
K svetovej politike už neodmysliteľne patrí aj samitová turistika. Zaujímavé je, že pri nej ani liberáli „nechránia“ štátne výdavky tak dôsledne ako v školskej, sociálnej a zdravotníckej oblasti.
Záverom
V súčasnom nestabilnom a málo vypočítateľnom svete nie je vhodné robiť nejaké ďalekosiahle a jednoznačné závery. G20 je jedným z prejavov liberálnej idey „kde sa obchoduje, tam sa nebojuje“, ktorá svetu neškodí, ale má aj oveľa širší rozmer. Nechceme sa pridať len jednoducho k alarmistom typu, však počkajte na novú finančno-ekonomickú krízu, ktorá je za dverami a potom zase význam G20 stúpne. Výpočet starostí dnešného sveta je znepokojujúci, ale dobré je, že sa pri ňom nerinčí zbraňami tak ako na samitoch NATO či iných západných fórach.
Prednosťou G20 je, že sú v nej zastúpené aj ČĽR a RF (ktorá bola po krymských udalostiach vyobcovaná z G8). Na jej samitoch sa preto dajú nastoľovať aj iné témy, než na tie, ktoré do omrzenia pretláča Západ. Hoci v G20 chýbajú jasné vízie riešenia problémov súčasného chaotického a nestabilného sveta, ukazuje však na význam celistvého globálneho uvažovania a rešpektovania rozdielnosti kultúr národov a ich záujmov, ktorá však nie je založené na umelo nastolených problémoch, ako je napr. LBGT.
A možno dodať malú poznámku o význame uvažovania o budúcnosti v multipolárnom svete aj pre slovenskú politiku. Politicky teatrálne gestá slovenskej trojky najvyšších ústavných činiteľov o „sľube vernosti“ euroatlantickému smerovaniu sú síce pekné (a ocenia ich predovšetkým vo Washingtone, ktorý sa v poslednom čase až príliš zaujíma o osoby slovenských prezidentov a veľmi sa im snaží „pomôcť“ aj cez rôzne cesty ovplyvňovania myslenia a konania más), ale svet ide inam.
Nikto nechce, aby u nás bol ruský či dokonca čínsky model politického systému či spoločenských pomerov. Desaťročia sa však presviedčame o tom, že americký model je tiež veľmi protirečivý a pre bežného slovenského občana má príliš veľa chýb. Aj samit G20 (kde sme zastúpení iba sprostredkovane cez predstaviteľov EÚ) znovu dokázal, že spomínať jedným dychom EÚ a NATO, je už historicky prekonané.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
