Shakespearova dráma, ktorú najnovšie naštudovalo Divadlo ABC, sa právom považuje za jednu z najdrastickejších čo do počtu vrážd. Jednotlivec (víťazný generál) je najprv vystavený pokušeniu moci, má našepkávačov (čarodejnice) a rozhodne sa za podpory manželky zavraždiť kráľa. Svoj cieľ dosiahol, ale musí dať zabiť svojho spolubojovníka, tiež generála, ktorý by ho podľa veštby moho ohroziť. Keď jeden jeho oponent šľachtic ujde do exilu, aby podporil nárok syna zavraždeného kráľa, dá vyvraždiť jeho ženu a deti. Nasleduje odvetná vojenská výprava z cudziny a dopadne tak, že za tyrana nechcú poddaní bojovať. Veštkyne ešte raz zamiešajú karty, určia, kto Macbetha zabije, jeho hlavu napichne na kopiju a prezentuje novému panovníkovi.
Podľahnúť pokušeniu moci znamená dostať sa do jej osídiel, za každú cenu si ju chcieť udržať, byť otrokom moci. Pred tým tyrana varoval už Platón. Nie som kvalifikovaný psychológ. Niekto by mi však mohol pripomenúť, že aj vzťahy lásky sú asymetrické a mocenské, alebo že si mám naštudovať rôzne formy dominancie v medziľudských vzťahoch podľa behaviorizmu. A našli by sa takí, ktorí by tvrdili, že populácia sa prirodzene diferencuje na dva segmenty, na predátorov a na ovce. Kritická teória používa kategóriu uznania, čo je širší termín, v podstate vyjadruje, že osobnosť sa formuje v interakcii s inými osobnosťami a bez tých druhých to nejde. Aj triedny boj sa dá vysvetliť ako invariant boja za uznanie.
Hra, ktorú uviedlo Divadlo v Řeznické pod názvom“ Sametová noc“, bola pôvodne uvedená v Bratislave pod názvom Doktor Macbeth ako inšpirácia Shakespearom. Vznikla tak hra o lidech, kteří byli jako Macbeth ochotni udělat cokoliv, zradit všetky hodnoty, jen aby získali moc a nebo si ji udrželi. (tlačený program) Tento zámer autori Valéria Schulzová (réžia) a Roman Olekšák naplnili, záver príbehu je hodný pripomenutia Shakespearovej drámy. Traja zo štyroch aktérov dokážu meniť postoje rovnako rýchlo, ako sa menila situácia počas prevratu v prvých dňoch novembra 1989. Doplatí na to štvrtá aktérka, ktorá nie je cynickou pragmatistkou a chce len kúsok osobného šťastia. Prvý a druhý aktér už vraždili aj predtým, lekár pre neschopnosť a primár pre kariéru za výdatnej podpory manželky. Protežant sa postaví proti svojmu mentorovi, ale keď sú obaja ohrození, zabijú prekážku (primárovu milenku) rukou spoločnou a nerozdielnou. V pozadí je primárova vila zhabaná emigrantovi a svokor – člen ÚV. Neschopný kariérista sa operatívne začlení do Občianskeho fóra, vidí svoju príležitosť, našťastie ho nestihli prijať do strany, takže okamžite môže začať tvrdiť, že je vlastne katolík.
Koľko podobných príbehov sa odohralo! Poukazuje sa na presvedčených stalinistov, ktorí sa rýchlo stali presvedčenými reformátormi. Bolo ich dosť. Ako sa dá rozhodnúť, či to bolo na základe morálneho alebo iba pragmatického rozhodovania? Iný príklad, podobnosť čiste náhodná. Jeden dekan na začiatku normalizácie, aby si udržal funkciu, aktívne vylučoval študentov a robil príslušné kádrové opatrenia. Lenže na jeho angažovanosť v obrodnom procese nezabudli a tak stratil členstvo v strane, čo znamenalo odchod z funkcie a z fakulty. Vyskytol sa názor, že niektorí nezabudli na päťdesiate roky, to by bolo vyrovnávanie účtov. Vrátil sa po prevrate v novembri 1989 a iróniou osudu sa stal predsedom rehabilitačnej komisie, takže rehabilitoval vlastné obete. Viem, že sa nad tým niektorí pozastavovali, ale väčšine to bolo jedno, takže túto funkciu úspešne vykonával.
Prečo o tom píšem? O normalizačných čistkách som rozmýšľal ex post, prečo až takého rozsahu, bol som vtedy študentom. A.Dubček právom hovoril o polmiliónovej strane. Vraj boli aj kvóty ako za stalinizmu. Zrejme zohral svoju úlohu „macbethovský syndróm“ – vykonávatelia ako otroci moci. Keď sa obrodári vrátili, často pociťovali (nechcem generalizovať) nárok na morálnu supremáciu nad nami ostatnými, najmä nad tými, čo vstúpili do normalizačnej KSČ. Po roku 1989, samozrejme, boli považovaní za morálne nadradených nestraníci a v prvej vlne čistiek to stačilo na riadiacu funkciu. Samozrejme, pri každom prevrate dochádza k vyrovnávaniu účtov. Morálnu supremáciu si často nárokovali (nechcem generalizovať) katolíci ako členovia Kresťanskodemokratického hnutia, ktoré malo svoje aféry podobne ako iné politické strany; v tomto volebnom období je mimo parlamentu. O morálnej supremácii bolo aj lustrovanie, na Slovensku formálne ukončené. Pokiaľ ide o vystupovanie vtedajšej VPN, používal som termín „agresívni pravicoví boľševici“. Vylustrovali aj svojho lídra.
Kladiem jednu zásadnú otázku: dá sa na základe nejakého zoznamu členov alebo participantov automaticky rozhodovať o morálnej supremácii? A považovať arbitrov za morálne dokonalých, kvázi posvätených? Životná skúsenosť ma naučila, že je to oveľa zložitejšie a ľudský život sa nedá vtesnať do jedného rámca. Nehovoriac o prevratoch počas jedného života, kedy sa tento rámec zmení. Desí ma, koľko sa vyskytuje samozvaných sudcov. Treba si znovu prečítať poviedku Karla Čapka Poslední soud. Viem si predstaviť, ako ľahko sa do funkcie sudcu etablujú mladí, pokiaľ sú tabula rasa, ešte ich život nepovykrúcal, vidia iba čiernobielo, výlučne v schéme 0-1 (pravda-nepravda), o modálnej logike a existencii hodnôt v pásme 0,01 až 0,99 nič nevedia.
Revolúcia spočíva v tom, že jeden rámec bol zavrhnutý a nový sa vytvára. Otázku prevratu a revolúcie ponechávam stranou. Nežná revolúcia, ktorá nebola vždy nežná, je prevratom, pričom došlo k dohode o prevzatí moci. Pokiaľ ide o výsledok dokončených prevratov vo februári 1948 a novembri 1989 a jedného nedokončeného v auguste 1968, výsledok závisel viac od celkovej mocenskej konštelácie vo svete než od vnútorných pomerov, čo si nedokážeme asi nikdy priznať.
Revolucionári sú presvedčení o svoje pravde a o tom, že dejiny sa majú začať odznova. Robespierre vytvoril nový kalendár aj nové náboženstvo. Jakobinizmus porodila buržoázia, keď usilovala o moc. Exemplárnym príkladom jakobínov sú ruskí boľševici. Ide o sektársku a utopickú vieru v misionárske poslanie, že spoločnosť možno transformovať na základe transcendentálnej vízie a kolektivistickej politickej akcie. Uvádzam preto, lebo predstavujú totálny nárok na morálnu supremáciu, v mene ktorej sa cítia oprávnení byť inkvizítormi ešte horšími ako tí zo stredoveku. Cítia sa oprávnenými nebrať ohľad na hekatomby obetí.
Toto zamyslenie je o politike. Na Slovensku máme jedného populistu, ktorý by chcel majdanizovať Slovensko. Po ohlásení kandidatúry terajšieho prezidenta v Česku som si prečítal na ulici poster s kroměřízskou výzvou. My stelesňujeme dobro, nepriateľ – nepriatelia zase absolútne zlo. Vrátim sa k tlačenému programu divadla. Hra Sametová noc vznikla počas prezidenskej kampane na Slovensku a vo vytlačenom programu je uvedené aj menom, kto vtedy pre autorov Macbetha stelesnil (a zrejme stelesňuje dodnes, neupieram právo na názor). Reálně hrozilo, že všechno, v co Češi a Slováci v listopadu 1989 věřili, skončí jako svoje vlastní parodie. … Jsou to vždy konkrétní lidé, kteří vás označí za nesprávný kádr, protistátní živel nebo za pražskou kavárnu. (tlačený program) Nálepky možno dosadiť rôzne – jednu dobu to bol antisovietsky a antisocialistický živel, dnes je aktuálnejšie používať výrazy ako „kovaný komunista“ a „mentálny potomok boľševikov“ (citujem z programu).
Vráťme sa ku klasikovi. Schému politiky ako Freund oder Feind zdôvodnil v čase nástupu nacizmu Carl Schmitt nasledovne: schému „priateľ alebo nepriateľ“ si nikto neprizná, každý sa bude odvolávať na hodnoty, ktoré vraj má na svojej strane ako svedomie, právo, pravda, morálka. Skutočná politika je pre Schmitta jednoznačným rozhodnutím o tom, kto je priateľ a kto nepriateľ. Buržoázno-liberálny parlamentarizmus predstavuje nekonečnú diskusiu a odkladanie osudového rozhodnutia. Legalita sa teda zakladá na formálnej parlamentnej väčšine, ktorá má konečné slovo. Schmitt bol cynik, zbavme sa teda ilúzií, ako vyzýval. Namiesto moci formálnej väčšiny sa v konečnom dôsledku musí presadiť moc silnejších teda diktatúra.
Alternatívu osudovej voľby «buď-alebo» pozná politická veda ako koncept konsociačnej demokracie; akéhosi kartelu elít zastávajúcich osudovo nezmieriteľné pozície, ale schopných vyvažovania záujmov. Pri rozdelení spoločného štátu sa to nepodarilo, pretože české a slovenské elity nemohli nájsť spoločný menovateľ. Slovenská spoločnosť – domnievam sa, že česká tiež – sú hlboko rozdelené. Táto priepasť, ktorá sa v rôznych fázach reprodukuje od konca vojny, bude zahladená až generačne. Silne ale pochybujem, že tým budúcim zjednocujúcim mýtom sa stane tzv. nežná revolúcia. Kategorické presadzovanie morálnej supremácie vedie do občianskej vojny, horúcej alebo studenej. Svoje súkromné hodnotové priority považujme radšej za volebné preferencie a vytvorme priestor na koexistenciu odlišných svetonázorových postojov. Východiskom je deliberácia, nie démonizácia. Nie som naivný, musíme sa mať na pozore. Tito lidé nikdy nevymizí, lidstvo je ze své omylné podstaty odsouzené k tomu, že v každé době, v každé situaci se najde podvodník, který bude tvrdit, že on jediný ví, jak nám bude všem dobře. (tlačený program) Lenže toto o sebe tvrdia všetci politici, napriek tomu treba rozlišovať. Nestačí ukázať na niekoho prstom tak ľahko, ako sa dá hodiť lístok do volebnej urny. Neviem si predstaviť, akú morálku vyznávajú tí slovenskí opoziční politici, ktorí svoju premiérku, ktorá sa snažila nepatrne zvýšiť latku morálky v politike, zlikvidovali v mene vlastných mocenských ambícií. Voliči im to, ako je známe, spočítali, takže zanikla strana, ktorá vraj bola za mečiarizmu inkarnáciou tých dobrých. Pokud se toto nezmění, bude Sametová noc stále aktuální. (dokončenie citátu)
Desím sa toho, ale čo ak v každom človeku je niečo z Macbetha? Táto dráma rozhodne veľmi dlho aktuálna bude. Nie som divadelný kritik, dovolím si však vyzdvihnúť vynikajúce stvárnenie postáv v obsadení Zuzana Slavíková, Veronika Khek Kubařová, Petr Morávek, Michal Bureš.
