Vlani sa na Slovensku uskutočnilo 727 samovrážd a ďalších približne 3000 neúspešných pokusov o skoncovanie s vlastným životom. Sú to šokujúce údaje, pretože v poslednom čase dokonaných samovrážd trvale pribúda. Publikované tragédie dnes už takmer nikoho nevzrušujú, hoci si dobrovoľný odchod zo života volí spomedzi nás jeden každých 12 hodín.
Zo susedných krajín má najvyššiu samovražednosť Maďarsko, v EÚ smutný primát držia Fínsko, Dánsko a Rakúsko. Vo Francúzsku ročne registrujú 160 000 pokusov, z ktorých 16 000 je „úspešných“, pričom pri prieskume až 30% respondentov priznalo, že o samovražde uvažovalo aspoň raz v živote.
Skratové konanie Zo psychopatologického hľadiska sa samovražda kvalifikuje ako charakteristické skratové konanie, pri ktorom človek nie je schopný znášať – podľa vlastného, spravidla neoprávneného úsudku – neznesiteľnú situáciu, a nehľadá iný variant ako zničiť sám seba. Do zvláštnej, predsa len akosi ospravedlniteľnej kategórie patria tzv. bilančné samovraždy, ktoré vždy boli dobre uváženým útekom pred inak už neznesiteľným a nedôstojným utrpením, kedysi napr. v koncentračnom tábore, teraz najmä pri ťažkej chorobe. V súčasnosti sa však podstatne zmenil vzťah laickej verejnosti i samotných lekárov k neudržateľnej a nezmyselnej tabuizácii diagnózy rakoviny a už sa stalo zásadou pacientovi povedať otvorenú pravdu všade tam, kde to môže rozhodnúť o záchrane chorého. Najzávažnejším argumentom odporcov takého prístupu boli obavy, že chorý na rakovinou krutú pravdu neunesie a siahne si na život. Ukázalo sa však, že aj vo Fínsku s rekordnou samovražednosťou diagnóza zhubného ochorenia motivovala iba 0,72% pacientov. V súčasnosti sa sociologický pohľad na samovraždy mení. Kým kedysi ich frekvencia výrazne kulminovala v dvoch typických skupinách 15- až 25-ročných a starších nad 70 rokov, dnes varovne narastajú prípady dobrovoľného odchodu zo života jedincov v strednom veku. Medzi samovrahmi u nás v roku 1999 bolo 613 mužov a 114 žien. U mužov je aj viac úspešných samovrážd, pretože spravidla volia spoľahlivejšie a radikálnejšie metódy (zastrelenie, obesenie, skok z výšky či pod vlak alebo upálenie). Ženy zväčša inklinujú k menej drastickým prostriedkom (predávkovanie liekmi). Dlhodobé štatistiky hovoria, že krivka incidencií samovrážd každoročne vrcholí v apríli, a to najmä pred večerom a v noci, no doteraz tento fenomén ešte nik prijateľne nevysvetlil.
Spoločenské hodnotenie Jedni samovraždu považujú za chorobnú poruchu pudu sebazáchovy, iní za obyčajnú zbabelosť a nezodpovednosť inak psychicky zdravého jedinca. Laicky však absolútne prevláda názor, že normálny človek si na život sám nikdy nesiahne. Určite však každá samovražda je pre človeka neprirodzeným a nenormálnym rozhodnutím, nikdy nie iba obyčajným odchodom zo života. Takmer vždy vyznieva ako určitý demonštratívny, komusi či kamsi cielene adresovaný testament, odkaz, posolstvo, ktorého ozvena má hlboko a dlho rezonovať po okamihu smrti z vlastných rúk. Tento apel, zreteľne čitateľný najmä v listoch na rozlúčku, má najčastejšie charakter alarmu – krajného prostriedku, ktorým sa človek usiluje aspoň po smrti dočkať istého uznania, pochopenia, súcitu, lásky, odpustenia či spravodlivosti. Pritom však samovrah neraz akoby chcel svojím skutkom viac potrestať kohosi iného ako samého seba. Tento moment je najvýraznejší pri tzv. demonštratívnych samovraždách, ktoré nie sú myslené vážne a pri nich absolútne prevažuje moment apelu nad rozhodnutím zomrieť v záujme nedosiahnuteľných cieľov. V tejto súvislosti treba dôrazne varovať pred zaužívaným mýtom, podľa ktorého ten, čo o samovražde hovorí, ju nikdy nezrealizuje. Asi každý tretí z nich si napokon predsa lensiahne na život.
Boh je privysoko a priďaleko Väčšina náboženstiev, predovšetkým kresťanské, kategoricky odmieta samovraždu ako ťažký hriech, pretože život človeku dal Boh a teda len on jediný má aj exkluzívne právo mu ho vziať. Nie je tomu až tak dávno, čo samovraha nesmeli pochovať do posvätenej zeme na cintoríne a spolu s bezmennými tulákmi a popravenými zločincami ho exkomunikovali za jeho múry. Dnes už prakticky niet rozdielu vo frekvencii samovrážd medzi veriacimi, nábožensky ľahostajnými a ateistami. Zrejme je to výs1edok všeobecného ústupu religiozity nielen u nás, ale v celej Európe. Nedávno Gallupov inštitút pre výskum verejnej mienky prekvapujúco zistil, že k niektorej viere sa priznáva len 48% Britov. Počet ľudí, ktorí veria, že Kristus bol naozaj synom Božím, klesol zo 71% v roku 1957 na dnešných 45%. Pritom až 14% vôbec nevedelo, kto to Ježiš vlastne bol. Moderný človek čoraz častejšie odmieta byť iba manipulovateľným hercom na scéne vlastného života ako poslušná marionetka, neviditeľne ovládaná skadiaľsi z vesmíru a zbavená vlastnej vôle. Bráni sa akýmkoľvek snahám urobiť zo seba akýsi charakterový bonsai, pokorne prikrčený nízko pri zemi pred samozvanými Autoritami. Naopak, chce byť osobnostne maximálne slobodný a mať právo suverénne rozhodovať o sebe samom v dobrom i v zlom. Súčasník si až veľmi tvrdo uvedomuje, že iba viera nič nevyrieši, pretože Boh je kdesi tak vysoko a ďaleko, že na ľudské osudy už ani nedovidí. Ale sa ani o ne nestará, a tak je človek odkázaný všetko vziať do vlastných rúk.
Z právneho hľadiska je u nás samovražda zákonne nepostihnuteľná a vyšetrovateľa zaujíma iba to, či nejde o fingovaný zločin, či sa dá preukázateľne vylúčiť akýkoľvek podiel cudzieho zavinenia smrti. Po overení a zdokumentovaní skutkovej podstaty policajné orgány samovraždu zaevidujú a tým sa to všetko skončí – hoci práve tu je epicentrum problému. V takomto prístupe je totiž vyjadrená nezmyselná protirečivosť studeného paragrafu, pretože takto sa amnestuje akákoľvek medziľudská spoluzodpovednosť. V každej samovražde má predsa celkom istý, ak nie priam rozhodujúci podiel práve moment „cudzieho zavinenia“ – zahmlievaná, alibisticky nepriznávaná a vopred omilostená spoluvina najmä najbližších z okolia obete, ktorí predsa neraz mohli tragédii zabrániť.
Variabilné až bizarné motívy Motívy samovrážd sú naozaj veľmi variabilné a neraz až bizarné, no po desaťročia tradované delenie na dve rizikové skupiny už prestáva platiť. Za najkritickejšiu sa považovala veková kategória 15- až 25-ročných. Ich najčastejšia motivácia sa dá charakterizovať ako konfrontačná. Hlavnou pohnútkou býva neschopnosť jedinca emocionálne a tým menej racionálne sa vyrovnať s rozporom medzi predsavzatiami, túžbami, predstavami, vysnenými cieľmi a ich citovým naplnením so surovou realitou, na ktorú naráža dieťa, dospievajúci, či len lenže dospelý, v mladom veku ešte osobnostne a charakterove nevykryštalizovaný jednotlivec. Do tejto kategórie patria šokujúce samovraždy školákov so zlým vysvedčením, adolescentov sklamaných v prvej láske, či nechcené tehotenstvo, ktoré vzniklo po náhodnej známosti, zväčša zúfalo utajované pred neúnosne prísnymi rodičmi. Tieto prípady sú závažnou obžalobou, ešte stále pretrvávajúcej nezodpovedne a falošne prudérnej sexuálnej výchovy najmä v bigotnom rodinnom prostredí, v ktorom sa všetko okolo sexuality, antikoncepcie a rodičovstva akosi hanblivo zahmlieva v zhubnej nádeji, že dieťa napokon na všetko príde samo. Pribúda však aj samovrážd v dnešných mladých manželstvách, rozvrátených nielen častou neverou, citovým ochladnutím a vzájomnou neprispôsobilosťou, ale aj konfrontáciou s neľútostnou ekonomickou skutočnosťou.
V tejto vekovej skupine sú však predsa len najšokujúcejšie zdanlivo nepochopiteľné samovraždy detí. Ich spoločným motivačným menovateľom je takmer bez výnimky strata istoty, opory, milujúcej a odpúšťajúcej lásky a dôvery v rodine. Tá sa však v súčasnosti neraz degraduje na takmer nezávislý existenčný konsenzus partnerov, v ktorom sa neúnosne preferuje ekonomická pred sociálnou a výchovnou funkciou. Kým v USA evidujú nekompletných až 24% rodín, viaceré európske štáty už túto hranicu prekračujú. Spoločensky nebezpečný model dnešnej nestabilnej rodiny sa nebadane udomácnil aj v našich podmienkach. I tam, kde je rodina úplná, rodičia sú ochotní obetovať čoraz menej času výchove detí v osobnom dôvernom kontakte a všetko prenechávajú na tých najhorších, ba neraz až skazonosných pedagógov: televíziu, počítače či na rovesníkov, ktorých vplyv býva priam zhubný.
Mladšie a staršie obete Výsledky prieskumu anglickej spoločnosti Care for the Family sú veľmi poučné: v pracovných dňoch vyše polovica otcov venuje svojim deťom menej ako päť minút denne v pomýlenej predstave moderných workoholikov, že akosi nie je slušné opustiť pracovisko pred 18. hodinou. Navyše sa mení i tradičná sociálna štruktúra rodín a rapídne narastá počet zamestnaných žien a to neraz i vo vyššom a lepšie platenom postavení, ako má muž. Sociológ Suaudeau konštatoval štatisticky významný podiel rozvodovosti na frekvencii detských samovrážd. Podľa neho polovica adolescentov, ktorí spáchali samovraždu, alebo sa o ňu pokúsili, pochádza z rodiny bez otca. Pri prieskume medzi 47 000 žiakmi štátnych škôl v USA sa potvrdilo, že u detí z nekompletných rodín sú samovraždy až dvakrát častejšie ako u žiakov, ktoré žijú s oboma rodičmi. Druhou donedávna najohrozenejšou vekovou skupinou boli ľudia nad 70 rokov, pre ktorých rozhodujúcim motívom samovraždy zostáva faktor definitívnej životnej dezilúzie. Závažná choroba, osamelosť, najmä po strate celoživotného milovaného partnera, zrada a odcudzenie vlastných detí, neschopnosť rozumne sa vyrovnať s depresiami zo straty motivácie k dennej aktivite v dôchodku, materiálna či bytová núdza, pocit nezaslúženej krivdy a nespravodlivosti po plnohodnotnom, obetavo angažovanom živote v prospech spoločnosti, ktorá sa teraz voči starým správa horšie ako macocha.
Zaskočená stredná generácia V posledných rokoch sa aj u nás formuje tretia, z hľadiska samovražednosti riziková kategória ľudí v produktívnom veku. Dnešnú strednú generáciu zaskočila predtým nikdy nespoznaná brutalita existencie v neúprosných podmienkach neokapitalistického spoločenského systému. Táto skupina sa stáva emocionálne mimoriadne zraniteľná po niekoľkoročnom deštruktívnom pôsobení importovaného kultu pesimizmus a fatalizmu, no aj násilia, bezohľadnosti, klamstva a podvodov na ceste za sebarealizáciou za každú cenu, neúcty k zákonom a istým pravidlám hry, zmrazenia medziľudských väzieb a napokon i sebazničujúceho životného štýlu, neraz v otrockej závislosti na drogách či alkohole. Práve v tejto súvislosti hádam ani netreba pripomínať, že medzi alkoholikmi je samovražednosť päťkrát vyššia ako u abstinentov. V dôsledku týchto súčiniteľov charakterove labilný jedinec postupne stráca zábrany aj hodnotovú orientáciu a namiesto nepoddajného úsilia presadiť sa, pri vážnom konflikte s drastickou odvrátenou tvárou dneška hľadá skratový únik. Inšpirovaný veršom anglického básnika 16. storočia Johna Donneho som v románe Koniec sezóny v Raji napísal: „…aj ten najopustenejší predsa len komusi bude chýbať… jeho smrťou ubudne čosi z nás všetkých, jeho smrť bude i našou smrťou!“ Preto pri každej samovražde zostáva nezodpovedaná otázka: Kde sme vtedy boli my?
Komu zvoní umieračik? My, rodičia, ktorí, pre vlastné pohodlie nechávame výchovu i citové dozrievanie našich detí pomaly už len na obrazovku či počítač, bez rozprávky pred spaním v dôvernom pritúlení, pretože to za nás predsa obstará televízny večerníček. Bez úprimného režimu trvale obojstranne dokorán otvorených dverí v komunikácii s našimi, v mnohom tak zraniteľnými, emocionálne na nás priam drogovo závislými puberťákmi. My, ktorí z prestížnych dôvodov vytvárame atmosféru psychického teroru za horšie známky v škole, na ktorých máme viac vinu ako deti. Nielen výuku, ale aj výchovu by sme najradšej nechali len na učiteľov, ktorí sú za to napokon platení. My, ktorých by mal za každú samovraždu dieťaťa súd bezpodmienečne odsúdiť ako vinných spolupáchateľov zničenia mladého života. My, dospelí, ktorí sa riadime egocentrickou sebazáchovnou filozofiou tých troch opičiek z budhistického chrámu, zakrývajúcich si oči, ústa i uši. Nechceme nič vidieť, ani počuť a tým menej zavčasu zasahovať do rozhodovania tých, ktorých nechávame bez pomoci a porozumenia stáť pred zabarikádovanými dverami nášho nedotknuteľného súkromia. Ti, čo márne hľadajú dostatok pochopenia a podpory, napokon zostávajú so svojimi trýzňami osamotení a rýchle východisko vidia už iba v samovražde. Šokuje nás potom, ak títo sami dobrovoľne odchádzajú zo života skôr, ako je im biologicky súdené a preto to biblické „Kde je tvoj brat Ábel?“ tiafa do živého.
My, dospelí, kedysi vychovávaní v pohodlnej bezstarostnosti, ktorí s toľkou samozrejmosťou konzumujeme, ale aj ničíme hodnoty, vytvárané rukami predošlých generácií, sa napokon sami stávame neschopní vyrovnať sa s nečakaným pádom do existenčného suterénu po strate zamestnania vo svete podrazov a tvrdého sebeckého karierizmu. Ibaže potom sa nepýtajme s básnikom Donnem „Komu zvoní umieračik?“, ten klingá nám všetkým.
Autor (1925) je lekár a spisovateľ
