V roku 1831 Honoré de Balzac (1799 – 1850) uverejnil slávny román Šagrénová koža („La Peau de chagrin“). Vzniklo podľa neho niekoľko filmov, niekoľko divadelných hier, dve opery a dva balety. Je aj pieseň rovnakého mena od Mira Žbirku.
Šagrénom (od tureckého çagri – stehno, zadok) sa nazýva drahá koža (za Balzacovho života iba z divokého osla alebo zo žraloka, dnes sa používajú aj iné suroviny; francúzske slovo „le chagrin“ však znamená aj „smútok“, „melanchólia“. Názov sa dá teda preložiť ako „Koža smútku“.
Adrien Moreau (1843 – 1906): Honoré de Balzac, The Magic Skin. 1897. Zdroj: Wikimedia.org
Hrdina románu dostal čarovný kúsok kože, ktorý plnil všetky jeho túžby. No súčasne sa zmenšoval – a spolu s ním sa skracoval hrdinov život. Autor chcel tým povedať, že platíme vysokú cenu za všetko, čo nám daruje osud. Na šagrénovú kožu si spomenieme, keď nás postihne nevratné zníženie dostupných možností alebo prostriedkov.
Teraz početní experti s úzkosťou a obavami upozorňujú, že pod tlakom štátnych orgánov a korporácií sa stále zužuje (ako šagrénová koža!) priestor súkromného, osobného života, ktorý sa stáva čoraz transparentnejším a prístupnejším vonkajším pozorovaniam a zásahom.
Niekedy vzniká pocit, že sa splnia predpovede slávnych antiutopických (dystopických) románov Jevgenija Zamiatina „My“ (Евгений Замятин. «Mы», 1920) a Georgea Orwella „1984“ (George Orwell. „Nineteen Eighty-Four“, 1949). Kamery na uliciach, na chodbách a verejných miestach, detektory kovov a ešte aj röntgeny na letiskách (a nielen tam), systémy kontroly tváre (face-kontrol), mikročipy v preukazoch (čoskoro budú čitateľné aj na diaľku), odtlačky prstov alebo dokonca očnej sietnice v dokumentoch – to všetko vytvára dojem stálej prítomnosti tzv. Veľkého brata („Big Brother“– podľa Orwella) za našim chrbtom. No tým sa to nekončí – chce byť aj v našich domoch, aj v našich hlavách.
V roku 1979 sa stal verejne dostupný internet. Ľudia vtedy uvítali slobodný prístup k akejkoľvek informácii a neobmedzenej komunikácii. Bol to zázrak, uskutočnený sen. Každý dostal možnosť zoznámiť sa s myšlienkami iných ľudí, reagovať na ne a ponúkať vlastné idey celému svetu.
Ale ani nie o štyridsať rokov Tim Berners–Lee (Sir Timothy John Berners-Lee), tvorca World Wide Web (spolu s Robertom Cailliau), vynálezca URI, URL, HTTP, HTML, riaditeľ World Wide Web Consortium (W3C), ktorej cieľom je budúci vývoj svetovej siete, vyhlásil: Internet skrachoval! Čo prinútilo uznaného otca www konštatovať predčasnú smrť svojho dieťaťa?
Áno, internet poskytol ľuďom voľný prístup k vedomostiam, k informáciám. No súčasne umožnil aj zbierať osobné informácie o každom z nás. Každý dotaz a vyhľadávanie v sieti, každá otvorená web-stránka a uverejnený text alebo fotografia, každý nákup v online obchode postupne tvorí podrobný zoznam toho, čo máme radi a čo nenávidíme, čo preferujeme a čo odmietame, v čo veríme a ako rozmýšľame.
Na internete je čoraz viac ponúk zaregistrovať sa na rôzne stránky. Je na to treba vyplniť dotazník. Zdvorilo je uvedené, že je to v záujme skvalitnenia služieb. No nie je to celá pravda. To, čo uvádzame v registračnom formulári, sú cenné údaje, s ktorými sa dá operovať bez nášho súhlasu a vedomia.
Osobné informácie sa koncentrujú na serveroch, patriacich poskytovateľom Internetu (Internet Service Provider), ktoré vôbec nie sú pod kontrolou verejnosti. Uplatňujú ich vo svoj prospech, napríklad pre targeting (od angl. target – cieľ) reklamy, vymieňajú a predávajú údaje klientov. Nedávno bola odhalená tajná dohoda medzi Mastercard a Google: IT gigant skryte sledoval výdavky „userov“ (angl. user – používateľ počítača a sieťových servisov) s cieľom testovať účinnosť reklamy.
Podrobná informácia o zákazníkoch je neoceniteľná pre marketing. Dáva možnosť poskytnúť ľudom presne to, čo chcú. Alebo lepšie a rýchlejšie pochopiť, ako zmeniť ich dopyt a predať im to, čo nepotrebujú, manipulovať so spotrebiteľskými záujmami.
A tak na každého užívateľa internetu je možné virtuálne skomponovať elektronické „dossier“ (franc. le dossier – súbor dokumentov o akejkoľvek otázke alebo osobe), obsahujúce jeho osobné údaje a vlastnosti. Samozrejme, že to je lákavé nielen pre výrobcov a obchodníkov, ale aj pre štátne orgány.
Úradníci už dávno pochopili potenciál World Wide Webu pre kontrolu nielen nad správaním, ale aj nad myšlienkami občanov. Nevyhnutnou súčasťou práce špeciálnych a spravodajských služieb sa stala analýza otvorených sociálnych sietí. A chcú dostať prístup do miliónov elektronických „dossier“, aby mohli sledovať všetky naše aktivity na internete. Hlavným dôvodom je boj proti kriminalite a terorizmu.
Pritom teroristická hrozba vo svete výrazne slabne. V roku 2017 (posledné zverejnené oficiálne údaje) úmrtia v dôsledku terorizmu sa znížili o 27%, pritom absolútna väčšina z nich bola v tzv. hotspotoch (ako Afganistan, Irak, Sýria atď.). V 67 krajinách vôbec nezaznamenali v danom roku obete terorizmu. V Európe celkove podobné úmrtia klesli o 75% (Global Terrorism Index report 2018). Ale veľmoci stále strašia občanov terorizmom.
Pravdepodobnosť stať sa obetou terorizmu pre bežného Európana je, podľa štatistiky, 1 ku 9,3 milióna. Na porovnanie: pravdepodobnosť zabitia bleskom je 1 ku 576 tisíc (16-krát väčšia) a zahynutia pri autonehode 1 ku 18 tisíc (500-krát väčšia) (https://takiedela.ru/2017/04/terakt-statistika/). Teroristov sa však bojíme viac ako všetkých iných ohrození a súhlasíme s akýmikoľvek opatreniami, aj keď obmedzujú naše občianske práva.
Ako výsledok štátneho nátlaku na internete stúpajú všelijaké obmedzenia, dosť často sa uplatňuje aj priama cenzúra. Narastá počet prípadov, keď „provideri“ na základe rozhodnutí súdov alebo jednoducho pod tlakom, štátnych orgánov poskytujú im všetky dostupné údaje o „useroch“.
Foto: pixabay.com
Internet sa stal zázrakom 20. Storočia, ale, ako ukázal Balzac, za zázraky musíme draho platiť. Každý krok vo svetovej sieti zmenšuje priestor osobnej slobody ako šagrénova koža. To je už veľmi ďaleko od krásnych myšlienok, ktorými sa inspirovali tvorcovia internetu. Je prirodzené, že to vyvoláva nielen rozčarovanie, ale aj túžbu zmeniť situáciu.
Preto práve Berners-Lee a jeho kamaráti začali vytvárať alternatívnu sieť bez uvedených nevýhod a zraniteľností. Vola sa DWeb – decentralizovaná sieť (https://decentralizedweb.net/). Jej základom je idea priameho spojenia jednotlivých počítačov medzi sebou – bez serverov a iných úložísk informácií, ktoré nie sú kontrolované používateľmi. To by umožnilo opustiť providerov a minimalizovať zásahy korporácií a štátu do života používateľov.
Inžinieri dúfajú, že všetky údaje budú rovnomerne rozložené na všetkých zariadeniach, a nie zhromaždené v cudzích serveroch alebo „oblakoch“ (Cloud Database), ako je to teraz. Každý chráni svoju časť trezoru a zároveň chráni aj ostatných. Distribuovaný systém umožní uchovávať dôverné informácie v tajnosti, či už ide o osobnú korešpondenciu alebo virtuálne lekárske záznamy. Okrem toho môžu používatelia sami nastaviť im vyhovujúce pravidlá pre využívanie služieb.
Práca ide zatiaľ pomaly. Sú technické problémy, sú aj konceptuálne. Experti sa obávajú, že v podobnej sieti nebude možné zastaviť šírenie určite škodlivých informácií – ako napríklad reklama narkotík. Upozorňujú, že majitelia údajov chcú uhradiť ich použitie a dosť rýchle sa stanú všetky informácie platenými pre používateľov.
Početní skeptici ukazujú, že absolútna väčšina „userov“ úplne dobrovoľne dáva na sieť osobné údaje, detaily aj intímne podrobnosti svojho života a necíti žiadne obavy z následkov. Načo, pýtajú, stavať nejaký novy DWeb, keď stačí vysvetliť každému existujúce ohrozenia a spolu sa dohodnúť na opatreniach proti nim?
V každom prípade iba samoorganizácia ľudí môže zastaviť zužovanie osobného priestoru, ako na internete, tak aj v celom živote. Napokon existuje aj názor, že nie sme schopní takejto interakcie bez vonkajšieho donútenia. Presne tak podporovatelia etatizmu zdôvodňujú neodvratnú potrebu spoločnosti v štáte.
V Rusku už je skúsenosť sebaobrany verejnosti proti štátnemu nátlaku na webe. Keď úrady zablokovali populárny messenger (systém okamžitých správ) „Telegram“ preto, že jeho vlastník odmietol zverejniť vnútorné kódy (čo by umožnilo orgánom čítať osobnú korešpondenciu účastníkov), používatelia sa rýchlo naučili sa vyhýbať virtuálnym zámkom a ďalej používali obľúbený informačný kanál. Ľudia s rôznym presvedčením spojili svoje úsilia, a to im umožnilo obhájiť právo na voľnú výmenu informácií.
Balzacov hrdina zomrel, pretože nevedel zastaviť zmenšovanie šagrénovej kože. Podarí sa to súčasníkom? Blízka budúcnosť ukáže, či si ľudia dokážu ubrániť svoje právo na nedotknuteľnosť súkromia, alebo či budú súhlasiť žiť v zamiatinovsko-orwellovskom svete pod stálym ostražitým dohľadom „Veľkého brata“.