Vplyv nezamestnanosti na človeka je dnes módna téma. Profesor Kirchler z katedry pracovnej psychológie Viedenskej univerzity dokonca zistil, že nezamestnaní v porovnaní s pracujúcimi pomalšie chodia. Potom, ako sme s Marekom niekoľko dní chodili po meste my a vypĺňali celé desiatky „applications“ (prihlášok), ktoré nám zo začiatku dodávali falošnú nádej (kým sme nepochopili, že ide o čistú formalitu, naše applications kdesi položia a nikto si ich viac nevšimne), pocítili sme to na vlastnej koži. Práca nám totiž dodávala pocit spolupatričnosti, akejsi oprávnenosti nášho pobytu v Bostone. Bez práce sa nám čoskoro začalo zdať, že nemáme „právo na život na zemi vôbec“. Keďže sme neprišli do Bostonu ako turisti, netešilo nás obzerať si pamätihodnosti a dokonca, keď sme sa vybrali do Salemu, mesta slávneho upaľovaním bosoriek, za Múzeom čarodejníc sme sa ani neobzreli. Oveľa väčšmi nás zaujímalo, ako by sa dalo dostať na isté odpočívadlo na diaľnici, ku ktorému nechodila žiadna MHD a pri ktorom sídlila sťahovacia spoločnosť, najímajúca podľa bostonského denníka Metro na leto študentov. Až keď som si v centre mesta na predajni suvenírov všimla ceduľu „Help Wanted“ a vyplnila tam ďalšiu application, dostala som sa nakoniec do dobrých rúk a o pár dní neskôr som po prvýkrát od jedenástej do siedmej stála pri policiach s tričkami na jednej z hlavných bostonských ulíc. *** Firme Super Socks patrí už spomínaná predajňa suvenírov, trafika s predajňou lotérie a pouličný predaj tričiek, ktorý sa na jeseň zmení na predaj halloweenskych kostýmov a v zime na predaj pletených šálov a čiapok. „Tričkáreň“ bola mojím prvým stanovišťom, z ktorého som sa prvý mesiac takmer nepohla. Mojou najnáročnejšou úlohou bola výroba činnosti. Každé ráno mi trvalo asi pol hodiny, kým som vyčistila chodník vodou a saponátom, vyniesla police, upevnila tričká špagátom, keďže do ulice ústili klimatizácie z okolitých domov a bol tu neustály prievan (čomu som sa v horúcich dňoch obzvlášť tešila), spočítala som ich a úhľadne poskladala, a potom mi ostávalo ešte sedem a pol hodiny. Čoskoro som zistila, že nemožno len tak stáť, ale treba ustavične niečo robiť, a tak som po krátkom čase skladala tričká z jednej kopy na druhú, zložené rozkladala, potom zasa skladala a zložené dávala na inú kopu. Nad policami totiž visela kamera a obraz „tričkárne“ mala neustále pod dohľadom prísna manažérka, Čilanka Yolanda, ktorá vybehla, len čo sa jej zdalo, že sa dostatočne nepohybujem, aby mi vymyslela úlohu: zametať chodník, reklamnej bábe vo vchode do obchodu omotať okolo bakelitovej hlavy šatku s motívom americkej zástavy, vyčistiť stroj na hot dogy, odbehnúť do drogérie kúpiť chlór atď., atď., pričom Yolande dala táto produkcia práce pre všetkých troch zamestnancov (Číňan Yo, Bibianne z Filipín a ja) väčšiu námahu, ako ich splnenie nám všetkým trom dohromady. Okrem zárobku mi však pobyt na Winter Street poskytol ešte niečo: môj bostonský domov. Hodinami státia na ulici som si akosi vyslúžila právo vstúpiť do tohto spoločenstva pracujúcich, ktoré ma prijalo celkom bez podozrenia a neočakávane vrúcne. Poznali sme sa: čašníci v kaviarni Starbuck hneď vedľa môjho stánku mi kývali cez výklad a kávu mi neraz dali zadarmo. Pri obchodnom dome Macy´s predával ovocie mladý Brazílčan, a keď ráno tlačil do skladu železný vozík naložený mangom a ovocným šalátom (červený, žltý melón a hrozno), neraz mi jednu škatuľu nechal zastrčenú pod špagátom na polici s tričkami. Černoch v šiltovke, čo vyberal peniaze na útulok pre deti s cukrovkou, priviedol k stánku v deň, keď mal voľno, svoju dcéru, hrdo mi ju predstavil a dovolil jej, aby si vybrala dve z mojich tričiek. Zdalo sa mi, že tu vzniká uzavretý kruh, do ktorého práca nevstupuje ani z neho nevystupuje: od Ázijca v japonskom občerstvení si kuracie chuťovky nebral nikto iný ako ostatní zamestnanci Winter Street. Ak ktosi rozdával na ulici letáky s reklamou na najlacnejšiu bostonskú zoznamovaciu agentúru, z pocitu spolupatričnosti si ich vzali všetci okolo, no ani jeden náhodný okoloidúci. Stali sme sa jeden pre druhého spotrebiteľmi vlastnej práce: ja som si vzala jeho leták, on si odo mňa kúpil tričko, ja som mu predala cigarety, on mi podal kus na špáradle napichnutej kuraciny. Ak existuje l´art pour l´art, toto je „le travaille pour le travaille“. Všetci zamestnávatelia zrejme rátajú s istým únikom práce z tohto uzavretého kruhu, s tým, že isté častice práce predsa len presiaknu, že jeden zo sto letákov sa skutočne dostane do rúk niekoho, kto chce ísť večer na rande, a jedna z chuťoviek do úst niekoho, kto má dnes chuť obedovať kuracinu. Je lákavé napísať, že mi bolo v tomto pracovnom inkubátore dobre. Že nám istým jednoduchým, trochu kŕčovitým spôsobom bolo na Winter Street spolu veselo. Keby sme boli postavy Kusturicovho filmu a tie dni by mali tvoriť malebnú mozaiku, groteskné príbehy postavičiek jednej bostonskej ulice, bola by to veselá snímka. A dokonca mne samej sa ako študentke, ktorá sa na všetko smela pozerať trochu vyjavene a trochu z nadhľadu, kedykoľvek sa jej zachcelo, takýto život vlastne veľmi páčil. Ak sa vám zdá, že ste unavení z európskej ennui, niet pre vás lepšieho lieku. „Krabičku marlboriek? Päť dvadsaťpäť a ďalší prosím!“ – a cez prestávku vybehnete do Food Courtu na čokoládový koláč a namiesto dvoch zaplatíte len dolár atď., atď. Háčik je v tom, že tu nie sme románové postavy a pre väčšinu z týchto ľudí neexistuje paralelný svet. Toto je skutočnosť, na ktorú musíme pamätať vždy, keď sa rozhodujeme, či je takýto život šťastný alebo nie. *** Asi po mesiaci každodenného predávania tričiek ma Karl začal zaúčať do práce v trafike, ktorá bola neporovnateľne náročnejšia. Jednak preto, že tu bola neustále kopa zákazníkov a bolo treba pracovať rýchlo, a jednak preto, že som sa musela naučiť celý sortiment stieracích žrebov, systém lotérie v štáte Massachusetts, názvy a ceny cigariet, žuvačiek, musela som sa naučiť obsluhovať stroj na tipovacie tikety a popritom všetkom ešte pozerať na monitor, či sa pri tričkách alebo pri suveníroch nehromadia zákazníci, a vtedy vybehnúť a obsluhovať inde, keďže sme boli často na tri obchody dvaja. V trafike by Kusturica mohol nakrúcať druhý diel svojho bostonského príbehu, pretože sem chodili naozaj všetci: bezdomovci a žobráci, ktorí na pult položili hrsť drobných a dlho váhali, dívali sa na žreby ako deti na hračky v lunaparku, odhadovali, čo si môžu dovoliť a nenechali sa súriť, lebo túto chvíľu si chceli vychutnať. Chodili sem staré černošky s celými štósmi tiketov a mladí povaľači, čo z plexisklovej škatule na pulte kradli lentilky a tyčinky Twist. Boli ľudia, ktorí v trafike trávili celé dni, navzájom sa poznali a vzrušení si rozprávali historky o novom type žrebov. Po istom čase sa mi zdalo, že predavač lotérie sa cíti ako barman v podniku pred záverečnou: tiež sa stáva akýmsi hromozvodom ľudskej biedy a nádeje (neraz mi niekto povedal: „Ty mi vyber, možno mi prinesieš šťastie,“ pričom ja som sa ponáhľala, celý môj svet sa redukoval na farebné štvorce stieracích žrebov, nesmela som sa pomýliť a zákazník dostal, čo mi prvé prišlo pod ruku), predavač žrebov má tak do činenia so zúfalou vášňou a s biedou, ktorá ak nie je vo filme, nie je malebná. Kým do tretej udržiavala v trafike poriadok Yolanda, popoludní ju striedal Karl, a podľa hesla „quod licet Jovi, non licet bovi“ sa všetko premenilo na chaos. Po troch mesiacoch som sa naučila oddať sa na osem hodín denne celkom tomuto neporiadku a poslúchnuť radu Karla, ktorú mi dal hneď v jeden z mojich prvých pracovných dní: „Tu musíš robiť automaticky, čím viac rozmýšľaš, tým viac ti to bude prekážať.“ Karla som do posledného dňa neprestala obdivovať za to, ako dokázal na prvý pohľad hladko a bez námahy zaobchádzať s týmto svetom, s deťmi, ktoré mu rozkrádali suveníry, s bezdomovcami, ale aj s nóbl oblečenými paniami, ktoré si k nemu chodili kupovať elegantné štíhle cigarety. Karl pre nás ostal svojím spôsobom záhadou. (Inak je to Rakúšan od Salzburgu, ktorý v Bostone žije americký sen á la „z kamelota milionárom“: potom, ako precestoval celú Európu a živil sa ako nádenník, naučil sa sedem jazykov, stal sa námorníkom v USA, kým sa neusadil v Bostone, namiesto neprosperujúcej reštaurácie si otvoril sieť obchodov so suvenírmi, tričkami, ponožkami, halloweenskymi kostýmami – napríklad priliehavú hasičskú uniformu z červeného vinylu ani nie po kolená alebo kostým včely, pozostávajúci z úzkych pásikavých minišiat, igelitových krídelok a tykadiel na čelenke – s farebnými parochňami, koženými bičíkmi v dvoch dĺžkach a s iným artiklami hraničiacimi so sado–maso, a okrem toho trafiku s predajňou lotérie, ktorá mu zarobila na vilu v Kalifornii s terasou a výhľadom na more). Ale jedno sme sa s Marekom naučili veľmi rýchlo: že naša cena je tu určená prácou. Karl sa k nám správal slušne a korektne, ku koncu, keď nám dôveroval, sa s nami za dlhých hodín v obchode rád rozprával, ale všetko len dovtedy, kým videl našu snahu pracovať. Akákoľvek zmienka o únave, odpočinku alebo akomkoľvek inom záujme pôsobila ako stena, ktorá sa postavila medzi Karla a nás, a my sme museli dlhé hodiny mlčky stáť za pultom, aby sme si vyslúžili jeho niekdajšiu dôveru. *** Keď sa platnosť našich víz chýlila ku koncu, jedného dňa sme z Winter Street zmizli. To, že sme sa chceli lúčiť a že nám za našimi (predsa len) prázdninami bolo smutno, dokazuje, že sme si naše študentské kože nezobliekli dokonale. Čakali sme záverečnú scénu toho Kusturicovho filmu alebo muzikálu na Novej scéne. V skutočnosti sme však v jedno ráno jednoducho neprišli – a život išiel (napriek tomu) ďalej. Ba stretla som ľudí, ktorí z Winter Street odchádzali po niekoľkých rokoch jednoduchšie ako my s Marekom po štyroch mesiacoch: niekoľkokrát povedať do telefónu „Mám pre teba novinu, zajtra odchádzam,“ pristaviť sa v niekoľkých pouličných stánkoch, niekoľkým podať ruku – a na druhý deň už neprísť. Majiteľovi firmy Boston Sklyline stačí potom poslať pohľadnicu z iného konca Ameriky, z iného konca sveta. My s Marekom sme sa v posledný deň odfotografovali s Karlom pred suvenírmi firmy Super Socks a na druhý deň som za pultom nestála ja, ale ktosi iný. Toto bol jeden z našich hlavných dojmov: v Amerike existuje len prítomnosť, v Amerike sa len akosi zľahka dotýkate povrchu zeme, len natoľko, aby ste v danej chvíli neodleteli, ale nikdy nie ste zakorenení a vaše korene sa už vonkoncom netiahnu (tak, ako sme na to zvyknutí v Bratislave, kde sme predovšetkým a za každých okolností študentmi) z miesta na miesto, takže vás k ničomu nepútajú a nikde vás nedržia. Váš sebaobraz je určený činnosťou, ktorú práve v tej chvíli vykonávate. Keby ste sa grafického dizajnéra Nicka, ktorého som stretla ako čašníka v reštaurácii na Harvard Square, opýtali v Bratislave „Čo robíš?“, iste by povedal, že vyštudoval grafický dizajn a kým si nenájde lepšiu prácu, robí čašníka. Keď sa to isté opýtate toho istého Nicka v americkom Bostone, odpovie jednoducho, že je čašníkom. Keby ste nepátrali ďalej, nikdy sa nedozviete, že niekedy v živote robil aj niečo iné. Tak som sa naučila, že keď sa ma niekto opýta, čo robím, vôbec netreba vysvetľovať, že študujem, čo študujem a kde študujem. Správna odpoveď znie, že predávam cigarety na Winter Street, downtown Boston. *** Ľudia, ktorí trávili toto leto na onej bostonskej ulici, tam boli náhodou. Pre každého z nás to bolo v tej chvíli z rôznych dôvodov výhodné a to je všetko. Stretla som Juhoameričanov, ktorí odišli z Kolumbie, z Argentíny, z Mexika, s jediným plánom: žiť „lepší život“. Odišli z univerzít a od priateliek, ktoré v tej chvíli nemohli ísť s nimi, a keď sa im zunoval život v Miami, rozhodli sa pre Boston. Kúpili si digitálne fotoaparáty a po pracovnom čase, keď zliezli z bicyklov a zavreli za sebou dvere skladu firmy Boston Skyline, prezliekli sa do texasiek Levis 501, do tričiek Calvin Klein a pozývali do talianskej štvrte svoje nové, americké priateľky, často s vidinou amerického občianstva. Tak ma aj Marek chodieval čakať o siedmej pred trafiku, aby sme sa ešte stihli na hodinu stratiť v tzv. Filen´s basemente, na prízemí obchodného domu, kde sú po celom Bostone preslávené výpredaje značkového tovaru. Rozdiel je v tom, že my sme vedeli, že 19. októbra nasadneme do lietadla a o deň neskôr pristaneme na viedenskom letisku. Okrem štósu fotografií (lebo nepopieram, že nakoniec sme si nenechali ujsť príležitosť odfotiť Manhattan a výhľad na Boston z mosta cez Charles River) som si z Ameriky priniesla aj nový pocit spolupatričnosti: s tými, čo stoja pri eskalátoroch na zastávkach viedenského metra a rozdávajú letáky, s tými, čo na Naschmarkte predávajú kebab a falafel, s tými, čo deň čo deň dúfajú, že nasneží, lebo len keď sneží, najíma spoločnosť Wiener Lienien (viedenská MHD) robotníkov na odhrabávanie snehu, s kamelotmi, čo stoja pri stojanoch s novinami rozloženými na Staphansplatzi v žltých gumených vestách a keď začne pršať, prikrývajú tovar igelitovými plachtami, s paňou v bratislavskej tržnici, ktorá predáva stieracie žreby, s tými, čo pri Dóme sv. Martina opravujú ulice atď., atď. O dva mesiace neskôr som sa do Bostonu dostala na štyri mesiace ešte raz, a hoci hneď, ako som vystúpila z červenej linky metra na zastávke Park, som zabočila na Winter Street a videla vianočne vyzdobený obchodný dom Macy´s, kaviareň Starbucks (kde na jeseň nepodávajú ľadovú kávu, ale melange so škoricou), hoci som sa teda, nepoučiteľná, cítila doma hneď, ako som zbadala pred vstupom do trafiky obrovského nafukovacieho snehuliaka, zakrátko som vedela, že teraz sem nepatrím. Karl sa na mňa pozrel spoza pultu a spýtal sa takmer ľahostajne: „A ty tu čo robíš?“ Čašníci v Starbucku si ma ani nepamätali. Prišla som v inej role. Moja študentská koža mi sedela ako uliata – a tu smiete byť, iba keď si každý deň odvediete ten svoj vlastný kus práce. Článok bol uverejnený na internetovej stránke www.hejrup.sk
