Rýchlo a ešte rýchlejšie

„Čože to len máme za počasie?“ povzdychla si tetka Kahanková. „Vyzerá, ako by ho schválila naša vláda.“
„Prečo tak pesimisticky, tetka?“ spýtal sa strýko Pytlíček.
„Pretože je nepredvídateľné ako ceny a nevypočítateľné ako daňové priznanie,“ vysvetľovala Kahanková. „Človek čaká jar, a príde sneženie, očakávate jasno, a ono sa rozprší.“
„To je v poriadku,“ povedal chlácholivo strýko. „Za štyridsať rokov totality sa u nás ani lístok nepohol, ale to, zdá sa, mnohým nevyhovovalo, lebo nie každý je pokojný kapor. Sú medzi nami aj dravé šťuky.“
„Ja k nim určite nepatrím,“ konštatovala tetka.
„Veď by som sa aj čudoval,“ poznamenal strýko. „Dravosť už rozhodne nesluší nášmu veku. My už chceme len dožiť. Tá pristane mladým, hoci si mnohí z nich dnes ešte neuvedomujú, že sa rýchlo zoderú a ako štyridsaťroční budú už v trhovom hospodárstve neupotrebiteľní.“
„Poznám to z vlastnej skúsenosti,“ potvrdila Kahanková. „Môj synovec sa blíži k tridsiatke. Má služobné auto i služobný mobil. Ale to všetko len preto, aby bol ktorúkoľvek hodinu k dispozícii a vo dne i v noci, vo všedný deň i vo sviatok mohol štartovať na služobnú cestu – kamkoľvek doma či do zahraničia. Ten chlapec nemá ani šancu seriózne sa zoznámiť s dievčaťom a založiť si rodinu, ktorá by ho však napokon i tak poznala len z fotografií.“
„To je osud mnohých chlapcov i dievčat,“ povedal zachmúrene Pytlíček. „Sami si to neuvedomujú, ale kvalita ich života sa prudko znížila. Dnes okolo nich prevláda najmä rýchlosť: rýchle autá, rýchla komunikácia, rýchla dodávka nadbytku informácií, rýchle občerstvenie, rýchla láska. Áno, aj tie erotické salóny sú rovnako nevyhnutné, ako hot-dogy a instantné polievky, takže aj svoje túžby a potreby musia dynamickí ľudia súčasnosti vykonávať rýchlo, kdesi medzi služobnou cestou, školením a prezentáciou nových výrobkov.“
„Nečudo potom, že populácia prudko klesá,“ prehovorila opäť Kahanková, „a že na budúcich dôchodcov už dnes vraj nemá kto robiť.“
„Úprimne ma hnevá,“ nadviazal Pytlíček, „že sa čoraz viac šíria práve takéto reči. Prosím vás, kto z nás túži po tom, aby naňho museli mladí robiť? Kto zo starších chce, aby ho za to mladí ľudia znenávideli? Ja som napríklad pracoval štyridsaťpäť rokov a celý ten čas som riadne platil dane a odvody do rozličných fondov, tak nechápem, prečo by mal dnes na mňa niekto robiť? To iba štát vyvolávaním nevraživosti medzi generáciami odráža od seba povinnosti, ktoré si neplní.“
„Ale z prázdneho vreca nemožno rozdávať,“ zamyslela sa Kahanková.
„Pozrite sa, tetka,“ zdôvodňoval Pytlíček, „nám štyridsať rokov vyprázdňovali vrecká s odôvodnením, že treba budovať to a tamto. A naozaj sa to i tamto vybudovalo, aby ďalšie generácie mali kde pracovať a z čoho žiť. Dnes, keď sa rozhliadneme okolo seba, dostane sa nám iba poučenie o zločinoch komunizmu a pred oči nám vytrčia zas len prázdne vrecká.“
„Nás už zločinmi komunizmu neohlúpia,“ povedala Kahanková. „A mladí im na ne zväčša kašlú, pretože majú plné ruky práce s nezamestnanosťou a kriminalitou, teda so zločinmi súčasnosti. Súdiť môže len ten, kto je sám bez viny.“
„Navyše, sme celkom ohúrení renováciou kulís okolo nás,“ povedal Pytlíček. „Nedávno som bol v Rimavskej Sobote, v centre oblasti s veľkou nezamestnanosťou. Námestie vynovené, upravené, na každom kroku piváreň, bar, či herňa, na stene plagát ponúkajúci mužský striptíz. Tak to tu za socializmu rozhodne nebolo. Len ľudia sa kamsi podeli. Iba dvaja opilci, ktorí sa chvíľu objímali a chvíľu hádali, tvorili osadenstvo ulice. Keď som sa im prihovoril, s pýchou ukazovali ako ich námestie opeknelo. A vy čo? – spýtal som sa. Obaja, samozrejme, nezamestnaní, ufúľaní, zanedbaní. Keď som tu bol pred vari dvadsiatimi rokmi, videl som presne opačný obraz – námestie síce natoľko výstavné nebolo, ale ľudia, tí boli celkom iní. A priznám sa, práve to mi bolo oveľa, oveľa sympatickejšie.“