Január priniesol nejednému občanovi nepríjemnú správu: Vyzerá to tak, že viacero nemocníc na Slovensku zanikne, lebo s nimi nepodpísala zmluvu najväčšia zdravotná poisťovňa, v ktorej sú registrované dve tretiny všetkých poistencov. Na začiatku februára sme sa dozvedeli, že čosi podobné čaká aj lekárov, takmer výlučne špecialistov. A Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP) nie je jediná, ktorá takto uvažuje. Existuje však riziko, že poisťovne neberú do úvahy všetky fakty a mnohým ľuďom môžu poriadne skomplikovať prístup k zdravotnej starostlivosti. Zásadná otázka je, či je dobré, aby o veľkosti a hustote siete poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti (nemocníc a lekárov) rozhodovali poisťovne. A zásadná odpoveď na ňu znie: pre ich hospodárenie určite, pre pacientov celkom určite nie. Nemocnica má širší význam V tejto chvíli nemá význam vracať sa k dlhoročnej polemike o tom, či máme priveľa nemocníc a priveľa postelí v nich. Najmä preto nie, lebo dlhoročná polemika nič konkrétne nepriniesla a žiadna vláda (žiadne doterajšie vedenie ministerstva zdravotníctva) sa aj tak neodhodlala v nej škrtať. Najviac o tom hovorili pravicoví ministri, ale až ten ľavicový sa pokúsil analyzovať a prísť s nejakým návrhom. Keďže analýza nebola celkom jasná – no predovšetkým preto, že je to verejne i politicky veľmi citlivá téma – k rušeniu nemocníc napokon nedošlo. Minister Ivan Valentovič to prenechal na poisťovne. No a z nich sa do veci pustila iba jediná – štátna. Je preto pravdepodobné, že v podstate realizuje zámer svojho jediného akcionára, ale takto to možno nebude až také bolestivé. Aspoň čo sa týka verejnej mienky. Aspoň zo začiatku. Lenže ak tento proces v konečnom dôsledku ľudí poškodí, tak či onak to vztiahnu na vládu a na jej najsilnejšiu stranu. A prvé skúsenosti ukazujú, že sa to celkom reálne môže stať. Problém tkvie najmä v tom, že každý chce mať nemocnicu vo svojom meste. Nejde len o dobrý pocit, že nemocnica je blízko. Takéto zdravotnícke zariadenie je neraz aj významným zamestnávateľom a mestu dodáva prestíž. Samozrejme, to nie je cieľom, lenže ekonomický boom nepociťuje každý slovenský región a každý okres rovnako a košeľa je vždy bližšia ako kabát. Druhým problémom v postoji VšZP je nedostatočná transparentnosť hodnotenia, podľa ktorého sa poisťovňa rozhoduje, s ktorou nemocnicou spolupracovať bude a s ktorou nie. Keďže ide o rozhodujúcu poisťovňu, jej „odchod“ zo zdravotníckeho zariadenia podľa všetkého povedie k jeho zániku. No a pri nejasnosti kritérií nebude pre dotknutých lekárov a zdravotné sestry, ani pre predstaviteľov miestnej samosprávy jednoduché presvedčiť ľudí, že poisťovňa nepostupovala objektívne a odborne. Susedný okres je ďaleko Najdôležitejší problém celého procesu je urobiť ho tak, aby sa reálne zachovala dostupnosť ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti pre všetkých potenciálnych pacientov. Suverénne vyhlásenia hovorkyne o tom, že poisťovňa zabezpečí svojim poistencom potrebnú starostlivosť v nejakej inej nemocnici, môže naraziť na tvrdú realitu. Vzdialenosti medzi mestami či dokonca okresmi najmä v ekonomicky slabých regiónoch sú dnes väčšie, ako boli pred dvadsiatimi rokmi. Samozrejme, nie v kilometroch, ale vo vzťahu k možnostiam chudobnejších ľudí cestovať. Zabezpečiť dostupnosť neznamená len povedať pacientovi, kam má ísť, ale ho tam aj vedieť dopraviť tak, aby to finančne a časovo zvládol bez ďalšej ujmy. Asi málokto z odborníkov u nás pochybuje, že v zásade máme nemocníc veľa. Lenže niečo iné je zrušiť jednu z nemocníc v meste a niečo iné jedinú v okrese. Mnohí ľudia dnes nemajú dosť peňazí, aby sa kvôli každej návšteve v nemocnici vyvážali v autách, ktoré sú navyše dôležitým pracovným nástrojom, minimálne ako nevyhnutný prostriedok na dopravu do zamestnania, pretože aj za prácou musí veľa ľudí dochádzať. Verejná doprava jazdí čoraz menej a za čoraz vyššie cestovné. Aj preto si návšteva nemocnice v susednom meste či okrese neraz vyžaduje celodenné voľno, čo si naozaj môže – opäť predovšetkým v okresoch s neistými pracovnými miestami – dovoliť málokto. Nehovoriac o tom, že práve chorí ľudia patria medzi sociálne najviac ohrozených, lebo výdavky sa im zvyšujú, ale príjmy sa, naopak, znižujú. Regionálny, nie celoplošný prístup Oveľa rozumnejší prístup naznačujú poisťovne v prípade redukcie neštátnych špecialistov. Podľa šéfa VšZP Antona Kováčika ich je priveľa, ale predovšetkým, ako dopĺňa Zuzana Horníková z VZP Dôvera, nie je sieť ambulancií dobre rozložená: „Niekde je prehustená, inde zasa riedka. Priveľa ordinácií je, zdá sa, predovšetkým vo veľkých mestách.“ V postupe podľa jasných kritérií nevidí problém ani šéf Slovenskej lekárskej komory Milan Dragula, a tak možno naozaj po rokoch „svitá“ na rozumné riešenie predimenzovanej siete poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Lebo nikto rozumný a znalý veci nechce spochybňovať, že je predimenzovaná, ale neplatí to celoplošne. Sú špecializácie, ktorých je v niektorých regiónoch akútny nedostatok. A tam, kde ich je priveľa, nie je dôvod, aby sme to platili z povinných odvodov. Redukciu by však nemali robiť poisťovne. Tie totiž musia v konečnom dôsledku uprednostniť finančné kritérium, lebo ich k tomu núti dnešný systém zdravotnej starostlivosti. A keďže ich hospodárenie funguje celoplošne a nie regionálne, dôležité pre ne bude ušetriť celkovo a nie dostať výdavky na porovnateľnú úroveň v každom regióne. Predovšetkým v prípade nemocníc preto hrozí, že zníženie ich počtu bude v niektorých okresoch na úkor pacientov, ktorým sa môže znížiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Zdravotné poisťovne naozaj nie sú pre pacienta dobrým pánom. Autor sa venuje reforme zdravotníctva od roku 2000
