Európska únia by mala, tým, že so všetkými záujemcami zo strednej Európy začne rokovania o prijatí zároveň a tým, že potom v súlade s možnosťami jednotlivých krajín ich bude postupne prijímať – dať najavo rozhodnosť a pripravenosť prijať všetky tieto krajiny. Namiesto toho si 1. apríla 1998 vybrala, okrem vtedy budúcich členov NATO Poľska, Maďarska a Českej republiky, len Estónsko a Slovinsko a ostatné krajiny opäť presunula do šedivej zóny. Touto nešťastnou ako aj nepotrebnou politikou boli rozdelené nielen baltické štáty. Rozrušili sa tým aj potrebné subregionálne spoločenstvá ako je Stredoeurópska zóna voľného obchodu, višegrádska skupina a Juhoeurópska kooperačná iniciatíva (SECI). Poľsko ako budúca hraničná krajina EÚ musí zastaviť dosiaľ bezvízový styk s Ukrajinou, čím sa aj jej nádeje na prijatie, ktoré sa orientovali na rok 2010, posunuli ďalej. Rýchlejšej a lepšej politike Európskej únie tu nebránila konkurencia vo vodcovstve s USA alebo ideálna konkurencia s rozširovaním NATO smerom na východ. Bola to vlastná neschopnosť inovatívneho myslenia, tvrdohlavé pridržiavanie sa tézy o súčasnom prehĺbení a rozšírení, spolu s domýšľavým trvaním na ochrane svojho postavenia v Bruseli, neochotou prerozdeliť výkony a príspevky jednotlivých členských krajín, ktorá zatiahla EÚ do tejto apórie. Namiesto toho, aby dovolila všetkým stredoeurópskym krajinám rozvinúť svoj spoločenský potenciál tak rýchlo ako je to len možné, a pritom ich hneď uviedla do organizačnej súvislosti s Európskou úniou, stuhla v selektívnom bilateralizme, ktorý programuje hospodárske rozdelenie východnej časti Európy. Tu je nevyhnutne potrebná korektúra.
Autor je emeritný profesor pre zahraničnú a medzinárodnú politiku, univerzita Frankfurt
