Dr. Jozef Andrs
okr. sudca
17. VI. 1889 – 6. VIII. 1927
Květ prší jakž vítr povane na něj…
ale slovo Boha našeho zůstavá na věky.
Iziáš 40 v. 8.
Pripusťme možnosť, že takýto náhrobok sa na niektorom cintoríne naozaj vyskytuje. Nenápadný hrob s jednoduchým kamenným pomníkom, na ktorý už roky nikto nepoložil kvety. Ani na Dušičky symbolicky nezapálil sviečku. Možno je v Krompachoch, možno v Pezinku alebo v Skalici. Takáto eventualita jedného rána naskočila do hlavy aj učiteľovi dejepisu a nemčiny Alfonzovi Hrotkovi. No naskočila… ona tam už dlhšie parazitovala a sľubne sa rozvíjala až dosiahla svoj čas naliehavého zaklopania. V hlave s menom Alfonz ako stvorenej na zázraky a rozprávkové metamorfózy. Aby sme boli presní bývalého učiteľa, lebo riaditeľ bol prinútený svojho dlhoročného pedagóga prepustiť zo školských služieb. Túto situáciu si pochopiteľne privodil sám, aj keď v náhlom afekte a s krátkym výpadkom sebaovládania. Jednoducho vyfackal ôsmaka Puka za jeho ironizujúcu interpretáciu kolektivizácie dediny v 50. rokoch minulého storočia. Puk bol známy provokatér so slabším mentálnym vybavením, ktorý spoľahlivo podráždil každý kantorský žlčník, pankreas a nervovú sústavu. Jeho otec zastával funkciu krajského predsedu Strany spravodlivých a finančne podporil vybudovanie školskej počítačovej učebne. Očakávané následky sa prihnali so zdrvujúcou presnosťou.
Alfonz bol citlivý vykladač dejín, obzvlášť tých nedávnych so žijúcimi pamätníkmi, ktorých rád počúval a zapisoval si ich prevažne bolestivé spomienky. Už v mladosti prejavoval nezvyčajnú empatiu k okoliu, nenávidel bezdôvodné ponižovanie, hanlivé prezývky a najviac trpel, keď vinník zostával nepotrestaný a sebavedome si vykračoval po školskom dvore. Zo zadného vrecka riflí mu vytŕčal prak a idiotsky sa zubil na volejbalistky klusajúce z telocvične do šatní. Podobnými skúsenosťami dospel k záveru, že štúdium dejepisu na pedagogickej fakulte ho posunie k istej vyváženosti a zároveň ju bude prenášať medzi žiakov. Horieť a zapaľovať, len aby z toho nebol požiar, utrúsil neskôr jeho spolužiak z gymnázia. Po rokoch precízneho projektovania sa prihnal nárazový vietor a jeho duchovná stavba sa so šuchotom položila. Ako často zdôrazňoval jeho osemdesiattriročný sused, dobré úrody bývali, ale to je už dávno. Možno bývali. A zrazu sa jeho záchytným bodom stáva Úrad práce a pani Ružová, ktorá ho vedie v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Najzúfalejšie bolo prísť k tejto budove bývalých komunálnych služieb, zorientovať sa v jej chodbách a stuhnutý zaklopať na príslušné dvere. Pani Ružová je k nemu obzvlášť ústretová, (učil jej dcéru) a nevyžaduje od neho to, čo sa vyžaduje od iných čakateľov. Nijaké potvrdenia, návštevy firiem a organizácií, nijaké prečo ste tam neboli, keď sme vás tam posielali. Alfonz vždy rád navštevoval miestne cintoríny a pohrebiská. Niekomu sa v spojitosti s príslušným mestom vybaví hotelová izba, náruživé milovanie s kolegyňou, námestie s morovým stĺpom, kulinárska špecialita či ochutnávka vín, Alfonzovi výlučne cintorín. Vo chvíli, keď posledný raz prešiel vstupnou bránou svojho jediného a zatiaľ posledného pracoviska, stŕpol. Zlosť rýchlo vyprchala a jeho uvažovanie nadobúdalo racionálny rámec. Čo teraz? Slobodný, bezdetný, tesne pred dôchodkom, len s knihami pokrytými prachom, s vyšúchaným písacím stolom a so starou kuchárskou zásterou po matke, ktorú nedokázal vyhodiť. A k tomu všetkému mu v pondelok ráno vhupol do hlavy tento fiktívny epitaf. S nepokojnou predtuchou doraňajkoval a bezcieľne vyšiel do ulíc malého okresného mesta. Vo svojom zmätočnom pobehovaní si zabudol kúpiť noviny, čo sa mu predtým nikdy nestalo. Nereagoval ani na pozdravy známych a bývalých žiakov.
Dejiny nikdy nevnímal len ako sled významných udalostí, za každým takýmto medzníkom tušil osudy jedincov, ktorí sa však v učebniciach zlievali do jednoliatej masy. Alfonz vedel vždy zaujímavo fabulovať a triediť do ucelených súvislostí, takže jeho myseľ bola stále v pohotovosti. Jeho nápad bol však tentoraz výnimočne dotvorený; až sa ho zľakol. Vždy si na cintorínoch za jednotlivými menami predstavoval strhujúce životné osudy, hoci mohlo ísť o usadeného roľníka, ktorý okrem svadby, krstín, žatvy a zabíjačky nezažil nič mimoriadne. Niektoré náhrobky uvádzali aj povolanie zosnulého, čo mohlo Alfonzove predstavy uľahčiť. Mohol čítať nápisy ako mestský strážnik, bankový úradník, profesor v. v., železničný inšpektor alebo školský dozorca. Postavenie v spoločenskom rebríčku sa v minulosti dôsledne zachovávalo aj na mieste posledného odpočinku a smrť nemala na tomto stupni hierarchie nič zmeniť.
Aj tak, aký to mohol byť človek? Okresný sudca budujúci základy právnej inštitúcie v novovzniknutej republike a požívajúci úctu provinčného obyvateľstva. Zomrel vo veku 38 rokov, to je všetko čo môžeme potvrdiť. Možno nosil okuliare, mal úzke upravené fúzy, napriamenú chôdzu a prísny pohľad. Fajčil dlhé cigary a pil viedenskú kávu. Poslaním masívneho kameňa nie je však vypovedať, skôr definitívne uzatvárať. Dr. Andrs zásadový muž demokratického cítenia a mravných hodnôt, lojálny voči úradu a štátu. Napokon ho zdolala tuberkulóza, v krajnom prípade samovražda z nenaplnenej lásky. Jeho vzťah k alkoholu, k ľahkým ženám a k neviazanej zábave si Alfonz nedokázal predstaviť asi preto, že sám mal v tomto smere riedke skúsenosti. Celé dni a najmä noci vytváral najabsurdnejšie epizódy z krátkeho života nebohého sudcu. Jednej nekonečnej noci ho obkľúčil pichajúci strach. Čo ak svojou pátračskou aktivitou pritiahne na seba kliatbu…
Keď si ani po týždni neprišiel po svoje obľúbené Denné noviny, sliedivá trafikantka Papučková sa na neho kdekoho vypytovala. Je v Čechách v psychiatrickej liečebni, prečo práve tam neviem, dostalo sa jej odpovede od dôchodcu Nováka. Ale nič som vám nepovedal a vybehol s novým číslom erotického magazínu Vlhký raj. Novák neklamal, keď Alfonzove muky prerástli do takej miery, že zanedbával svoje základné povinnosti, vyhľadal svojho známeho lekára internistu Kubalu a zúfalým hlasom ho požiadal o pomoc. Prominentmi vyhľadávaná liečebňa v horskom mestečku B. prichýlila Alfonzove ubiedené telo na priateľský príhovor doktora Kubalu. Prednosta najvyťaženejšieho oddelenia doktor Andrs ho prijal s profesionálnou vľúdnosťou.
„Vy ste zo Slovenska?“ bola jeho prvá otázka.
„Mám tam údajne pochovaného vzdialeného predka,“ vyšlo z primára.
Alfonz zbledol ako krieda, ktorú roky obracal v ruke a sadol si na lavicu v prijímacej miestnosti. Dosť, dosť, už dosť opakoval si s rozpálenou tvárou, teraz už budem vymýšľať epitaf iba pre svoju telesnú schránku, ktorá sa čoraz viac zosúvala do roztvorenej jamy.
Autor je spisovateľ