Operný spevák Enrico Caruso mal údajne jedného dňa problémy s autom, a tak zašiel na najbližšiu usadlosť požiadať o pomoc. Keď sa predstavil a vysvetlil, prečo prišiel, muž na neho chvíľku zarazene pozeral a potom začal kričať na svoju manželku: „Zlato, poď sem, je tu ten slávny cestovateľ! Caruso, Robinson Caruso!“ Minulý rok v auguste zahynulo v arizonskej púšti štrnásť Mexičanov pri ilegálnom pokuse o prekročenie hraníc. Prežil iba jediný. V snahe vyhnúť sa pohraničným hliadkam hľadajú nelegálni imigranti čoraz neschodnejšie cesty, čo má často tragické následky. Piesok, horúčava a ilegálni imigranti Kruté horúčavy jednoducho zabíjajú. Má to však aj isté výhody. V tejto nehostinnej oblasti nájdete množstvo nápravných inštitúcií, teda väzení, pričom trestanci sa o útek pokúsia len zriedka. No i tak možno nájsť pri cestách značky upozorňujúce na zákaz brania stopárov. Obyvateľov Mexika v Tuscone (mesto na hraniciach Mexika a Arizony) prezývajú dosť nelichotivo „wetbacks,“ teda „mokré chrbty“ – pretože najčastejšie sa pokúšajú dostať do USA preplávaním rieky. Onen spomenutý prípad mal aj trochu anekdotickú dohru: Pozostalí, ktorých príbuzní zomreli v drsnej púšti, zažalovali USA a žiadajú bolestné. Nuž neviem, ale podľa mňa je vcelku jasné, kto tu porušil zákon, hoci celá táto historka je smutná. Človeka len zarazí, pred čím tak veľmi chcú uniknúť. Púšť však vie byť aj nádherná. Najkrajšie je zájsť si tam večer, keď sa dajú pozorovať hviezdy bez vyrušenia iným zdrojom svetla, než sú práve nebeské telesá. Tráva sa zdá na červenkastej piesočnatej pôde modrá, obrovské kaktusy vyrážajú dych a skalné útvary, ktoré sa nečakane vzpriamia uprostred zvlneného, no prevažne rovinatého terénu, sú iste známe aj vám. Púšť skutočne ožíva až v noci, keď prudko poklesne teplota. Ak si vezmete poriadny reflektor a budete ním „prečesávať“ kríky, neuvidíte len plazy a škorpióny, ale aj vtáky, ktoré si robia hniezda práve vo veľkých kaktusoch, kde sú cez deň chránené pred teplom. Jašterice vidieť aj za denného svetla, a to vo všetkých farbách a rozmeroch. Či maličké hlodavce – pískavce, ktoré by asi nejedno dieťa vymenilo za svojho tučného škrečka. Púštna krajina je rovnako rôznorodá ako ktorýkoľvek iný ekotop. Inak vyzerá v Arizone, inak v Novom Mexiku, v Nevade i v Kalifornii. Za(u)jatí Indiánmi Tak napríklad v Novom Mexiku („krajine očarenia,“ ako sa dodáva pre návštevníkov) nájdete úplne iný porast, stredne veľké kríky a nízke stromy mu dodávajú zvláštny charakter. Navyše architektúra celkom zapadá do tohto prostredia. Iste ste počuli o pueblových Indiánoch. Nuž to, čomu my hovoríme pueblo, sa tu označuje ako adobe. Je to vlastne názov nepálených tehál, z ktorých sa pôvodne tieto domy stavali, ale tento výraz sa používa aj pre samotné stavby. V Santa Fe ani inakšiu budovu nenájdete, všetko sa prispôsobuje tomuto štýlu, hoci stavebné materiály sú dnes už iné, architektonicky a farebne všetko harmonizuje. Santa Fe leží na náhornej plošine 7000 stôp (cca 2300metrov) nad morom. To znamená, že v lete je tu veľmi príjemne, okolo 20 stupňov Celzia, no zimy sú chladné a veterné. Na tieto podmienky sa treba adaptovať, hrozí vám dehydratácia a v takejto nadmorskej výške má aj alkohol oveľa výraznejší účinok. Mňa osobne prekvapilo a potešilo mestské centrum, ktoré sa veľmi podobá tým európskym. Krivolaké uličky a námestia plné obchodíkov a kaviarničiek. Nájdete tu množstvo malých galérií, aj na miestach, kde by ste to nečakali. Pre milovníka umenia je to skutočne raj – hoci ktovie, ako sa sem dostali ruské ikony? Dá sa tu nájsť skutočne všetko, no môže vás odradiť aj množstvo gýčovitých kúskov. Turizmus tu žije nadšením pre indiánsku kultúru, no nie všetko je zlato, čo sa blyští. Toto mesto má len šesťdesiattisíc obyvateľov a ich život sa krúti okolo turistickej sezóny. V zime je tu otvorený lyžiarsky vlek na krásnom svahu, možností na športové vyžitie je neúrekom počas celého roka. V miestnom komunitnom centre sa nachádza hokejové ihrisko, olympijský bazén, ale aj vodný tobogan, krytá bežecká dráha, priestory na squash a samozrejme fitnescentrum. Meno si urobili aj miestne kúpele Thousand Waves – Tisíc vĺn. Santa Fe sa stáva čoraz vychytenejším strediskom, množstvo milionárov tu má svoje výstavné letoviská. Veľa domácich sa zaoberá u nás neslýchaným povolaním house-sitting, teda opatrovníctvom domu. Platia im skrátka za to, že žijú v cudzej vilke a počas tých dvoch týždňov, na ktoré sa dostaví majiteľ, pracujú ako pomocníci v domácnosti. Nachádza sa tu aj St. Johns College, kde sa vyučujú slobodné umenia. Kritériá na prijatie sú veľmi vysoké, no uplatnenie v praxi… Istý známy mi povedal, že pozná absolventa tejto školy, ktorý pracuje ako vlekár. Nehody a náhody Keď sme ja a môj Piatok odchádzali z Nového Mexika, pokazilo sa nám auto. Lepšie miesto si už ani vybrať nemohlo – stalo sa to v Shiprock, úplnom zapadákove pri hraniciach s Coloradom. Stihli sme zaparkovať pri polozrúcanej budove, ktorá bola pôvodne zrejme obchodom, na okolí sa potulovali podgurážení Indiáni z neďalekých rezervácií a ani jedna z troch telefónnych búdok nefungovala. Mobilný telefón sa použiť nedal, pretože toto miesto, pánu bohu za chrbtom, nemalo pokrytie. Najbližší motel bol vzdialený asi 20 míľ nazad, vonku mrzlo a v aute s pokazeným alternátorom sa nedalo zapnúť kúrenie. Asi hodinu sme zvažovali naše alternatívy, medzitým sme privolali odťahovú službu, keď nás z núdze vytrhol nečakaný dobrodinec. Automechanik, ktorý sa bez očakávania zisku hrabal v našej kapote asi hodinu a pol, potom sa vybral do najbližšieho servisu a nainštaloval nám nový alternátor. Tak sme mu okrem celej hotovosti, čo sme mali so sebou, strčili ešte aj malý príručný vozík – ušetril nám víkend v tejto ospalej diere. Mohli sme teda pokračovať v ceste do našej konečnej destinácie – do Sinn City, mesta hriechu, ako láskyplne prezývajú Las Vegas. V Údolí ohňa Las Vegas nie je len mestom hazardu, mnohí ľudia sa sem sťahujú, pretože nemusia platiť lokálne dane, a to práve vďaka existencii kasín – tie na daniach zaplatia toľko, že to úplne stačí na pokrytie kvalitných služieb (ako školstvo a výstavba ciest) zo strany Nevady. Okrem toho, je čo obdivovať aj v okolí mesta. Neďaleko pri jazere Mead sa nachádza Údolie ohňa, kde v roku 1935 zriadili prvú prírodnú rezerváciu na území Spojených štátov. Názov dostalo podľa dočervena sfarbených skál, čo je v tejto oblasti dosť výnimočné. Bola tu stará indiánska usadlosť a návštevníci sem chodia kvôli petroglyfom, teda rytinám v skalách. Nie sú to len kresbičky, každá má svoj význam, napríklad znázornenie smeru, cesty, človeka, slnka a pomerne často sa na skalách objavuje mýtická netopieria žena. Petroglyfy sú často na neprístupných miestach, no sú dostatočne veľké nato, aby sa dali vidieť z prístupovej cesty pod nimi. V parku je aj výstava artefaktov nájdených na jeho území, ale aj informácia o živočíchoch, s ktorými sa tu možno stretnúť. Navyše tu môžete viddieť zaujímavé skalné formácie, ako napríklad Tri sestry alebo Včelie úle. Samotné jazero Mead sa stalo rekreačnou oblasťou s množstvom prístavov a pláží, s kopou člnov a vodných skútrov. Najpozoruhodnejšou je však priehrada Hoover Damm, ktorá toto obrovské jazero vytvorila. Je skutočne jedným z divov modernej architektúry a techniky, jej rozmery ma celkom ohromili. Postarala sa o zdroj vody pre Las Vegas, elektrinu vyváža i do susedných štátov federácie. Pri jej prehliadke sa môžete oboznámiť s fotodokumentáciou z výstavby, ale aj s tým, ako zmenila život obyvateľov Nevady. Napriek nej sú však i v súčasnosti v letných mesiacoch problémy s nedostatkom vody. Trávnik pred domom je v podstate luxusom, lebo treba investovať do neprestajného zavlažovania. Toto leto klesla hladina jazera Mead o niekoľko metrov. Sen Bugsyho Siegela bol predsa len šialený, hoci sa mu ho podarilo zrealizovať – vybudoval mesto z ničoho, uprostred púšte. Nedávno som čítala štatistiku, podľa ktorej najväčšiu časť účtov za elektrickú energiu tvorí platba za klimatizáciu. Buď blahorečený, kto ju vymyslel. Pred ňou sa tu ľudia počas leta ochladzovali tak, že v noci spávali zabalení do mokrých uterákov, čo nebolo najrozumnejšie, lebo to viedlo k zápalom pľúc. Dnes sa sem chodia pľúcne choroby liečiť. Do Vegas sa sťahujú aj seniori, pretože teplo blahodarne pôsobí aj na reumatické ochorenia. Pre mňa je však 120 stupňov Fahrenheita v tieni priveľa. Ale asi je pravda, že človek si zvykne na všetko. Mesto, ktoré nespí Ako sa hovorí, noc má svoju moc a v Las Vegas to platí dvojnásobne. Nečudo, že si toto mesto tak obľúbil Sinatra, veď aj toto je „mesto, ktoré nespí“. Starým kasínam v centre každoročne pribúda konkurencia, na Stripe, ako domáci nazývajú Las Vegas Boullevard, vznikol v posledných rokoch úplne fantazijný svet. Nájdete tu zmenšenú napodobeninu eifellovky, kasína postavené v štýle antickej architektúry, či dokonca vernú kópiu benátskeho Dóžovho paláca! Klasikou sú preslávená Mirage či MGM Grand, ale môžete vkĺznuť aj do rozprávkového sveta Tisíc a jednej noci v kasíne Aladin, Luxor zasa ponúka prehliadku Tutanchamónovej hrobky, ktorá je síce znovu len napodobeninou, no zato vám sprostredkuje pohľad na scénu, aká sa ocitla pred archeológmi, keď tento hrob aj s jeho bohatstvom objavili. Kasína, bary a reštaurácie sú otvorené nonstop a na každom kroku nájdete nejaký striptízový podnik. Ale pozor, aj tu je prostitúcia ilegálna! Dostala som jeden tajný tip: Sam’s Town. Toto kasíno navštevujú prevažne starousadlíci a nemá takú uponáhľanú atmosféru ako ostatné, nie je tu hlava na hlave, a navyše tu nájdete aj finančne menej náročný typ zábavy, ako sú hazardné hry: nachádza sa tu aj niekoľko kinosál. No aby sme tomuto mestu nekrivdili, nájdete tu dosť príležitostí na kvalitný relax, pestrú ponuku koncertov (dosť sa rozpráva o najnovšom angažmán Celine Dion, ale možno si zájsť aj na klasickú hudbu) a galérií. Tento životný štýl však zrejme láka ľudí, ktorí majú pestrú minulosť, nikde inde som sa nestretla s tým, že by ľudia nadväzovali konverzáciu rozprávaním o svojom pobyte vo väzení. Iný kraj, iný mrav. O Las Vegas sa hovorí ako o meste, v ktorom môžete všetko. No priznám sa, mňa najväčšmi očarilo San Francisco. Ale o tom už nabudúce.
