V týchto dňoch by sa bol herec Ivan Rajniak dožil sedemdesiatky. V spomienkach divákov zostane jeho nezabudnuteľná úloha Valéra vo filmoch Martina Hollého, Medená veža a Orlie pierko.
Jeho Valér sa stal prototypom mužnosti, chlapskej statočnosti a nefalšovaného priateľstva. V tejto úlohe sa dokonale „vyžíval“, stvárnil človeka jemu blízkeho, milujúceho prírodu, chlapa, ktorý zrástol s vrchmi a tatranskými dolinami.
Ivan Rajniak sa narodil pod majestátnym Kriváňom 10. júla 1931 v Hybiach. Hybe akoby boli liahňou hercov. Spomeňme len Ondreja Jariabka, ktorý tu navštevoval školu a vyrastal pri svojich starých rodičoch. Do školy sem chodil Slávo Záhradník, z Hýb pochádza i Teodor Piovarči.
Prirodzená hravosť, zmysel pre jemný vtip
Rajniak privoňal k filmovej práci už ako jedenásťročný. Zahral si vo filmovej snímke Leto pod Kriváňom. Scenár k nej napísal práve Ondriš Jariabek. Štúdium herectva na VŠMU ukončil v roku 1957. Jeho prvým pôsobiskom sa stalo Štátne divadlo v Košiciach. Hoci to pri tomto hercovi akosi „nepasuje“, na tejto scéne vytvoril i klasické postavy svetového repertoáru, ako boli Rómeo a Hamlet. Jeho mnohotvárne herectvo – od tragických postáv až po groteskné komedianstvo – nemohlo zostať bez povšimnutia. V roku 1966 sa stal členom činohry našej prvej scény – Slovenského národného divadla v Bratislave.
Ako herec vedel dokonale využiť svoje majstrovstvo postavené na emóciách, charakteristických gestách a najmä dokázal využiť svoj prenikavý sýty hlas. U Rajniaka dominovali zraniteľní hrdinovia s citlivým vnímaním sveta a ľudských problémov. Spomeňme len úlohu, v ktorej exceloval: Pierre Bezuchov v dramatizácii veľkolepého románu L. N. Tolstého Vojna a mier. Jeho Bezuchova zvládol Rajniak do najmenších detailov, podajúc jeden zo svojich najlepších hereckých výkonov. Divadelní diváci si ho zapamätali aj v iných postavách, ako boli Ján Plantagenet (Kráľ Ján, 1970), Veľký chán Kublaj (Miliónový Marko, 1974), Marián Belan (Sonatína pre páva, 1976), Bambásek (Stará dobrá kapela, 1984), Hatzinger (Bockerer, 1986).
Rajniakovo komediálne herectvo bolo postavené na prirodzenej hravosti a zmyslu pre jemný vtip. Vytvoril rôzne typy v komédiách, ktoré obohatili repertoár SND. V pamäti sa nám vynára George Dandin v rovnomennej hre J. P. Moliera. Oklamaného manžela, paroháča a obmedzenca stvárnil Rajniak s majstrovstvom, ktoré mu bolo vlastné a ktorým vedel upútať svojich priaznivcov. Videli sme ho aj ako Nebožtíka Svečku Rozmarína v Zbernom stredisku (1984). I tu rozohral svoje komediálne herectvo.
Ako Lipták mal Rajniak typicky melodický hlas s dôrazom na každú hlásku. Môžeme povedať, že to bola oná známa spevavá liptovčina. Naplno ju uplatnil v typoch prostých robotných ľudí zrastených s prírodou a jej zákonmi. Dokázal to v postavách Fedora (Najdúch, 1966), Baču (Krčma pod zeleným stromom, 1976) a Jána (Hriech, 1985).
Nezabudnuteľný Valér, skutočný chlap
Ivan Rajniak patril v 60. až 70. rokoch k najobsadzovanejším hercom v televízii i vo filme. Stvárnil nespočetné množstvo úloh a rozmanitých typov. Boli to postavy partizánov, dedinčanov, tvrdých chlapov. Stvárňoval ich s veľkým porozumením pre ich slabosti a poklesky. Hereckým koncertom zostane zapísaná v zlatom fonde Slovenskej televízie Rajniakova úloha kmotra Trnku v Rysavej jalovici a kmotor Krt v podaní Jozefa Kronera zostane diváckou lahôdkou. Vynikajúco sa dopĺňali a ich výkon sa už asi nezopakuje. Naplno tu rozohrali svoje majstrovské herectvo plné gest a typickej hovorovej reči. Rajniak vedel osobitne stvárniť rozpoltené osobnosti – od surovca až po milujúceho a chápajúceho človeka. Podarilo sa mu to v televíznom triptychu Červené víno. Jeho prchký vinohradník Oliver je toho jasným dôkazom.
Ivan Rajniak po roku 1989 akoby upadol do zabudnutia. Málo sme ho videli na divadelných doskách, v televízii sa nenakrúcali nové inscenácie. Jeho hviezda pohasla. Utiahol sa do súkromia, miloval hory, bol náruživým poľovníkom. Útočiskom sa mu stal rodný Liptov. Vracal sa do rodičovského domu v Hybiach, na svoju chatu v lone prírody. Liptáci ho radi vídali – človeka usmiateho, príjemného spoločníka, vždy štedrého so širokým srdcom. Rád rozdával – či už zapýtal pre celý hostinec, alebo ponúkal svoje umenie na javisku či na televíznej obrazovke. Bol to dobroprajný človek. Zostal v pamäti divákov ako nezabudnuteľný Valér, skutočný chlap.
Odišiel ticho, zahral poslednú úlohu na javisku zvanom život. My, jeho diváci, môžeme povstať a tomuto hercovi, výraznej osobnosti slovenského divadelného a filmového umenia, zatlieskať.
Autor (1964) je publicista
