Rôzne druhy cudziny

Už si si zvykla na myšlienku, že si autorkou knihy? Je to podstatná zmena oproti tomu, keď si publikovala svoje texty len časopisecky, prípadne v zborníku poviedkovej súťaže? Prekvapili, potešili, prípadne ťa aj priviedli do rozpakov nejaké reakcie tvojich čitateľov z okruhu známych (aj neznámych – ak boli)? – To, či samu seba vnímam ako autorku knižky, je veľmi závislé od kontextu. Napísať knihu znamená získať o rolu navyše, s ktorou sa človek môže podľa potreby identifikovať. Čo sa týka reakcií, zatiaľ sa im teším, nechcem to urieknuť. Skutočnú recenziu som čítala len jednu, a neprekvapila ma, bolo v nej to, čo som viac-menej očakávala. Prvé, čo upúta aj toho, kto v kníhkupectve len zbežne preskakuje pohľadom z knihy na knihu, je okrem vizuálneho stvárnenia obálky a mena autora aj názov. Ty si knižku nazvala Dulce de leche. Prečo takto, v cudzej reči, naivne sa pýtam. To je návnada pre zbežné pohľady – keď chcem vedieť, čo to je, nech nazriem (aj tak sa nedozviem)? – Nebolo mojím zámerom, aby názov knihy tvoril nejaké tajomstvo. Myslím, že som to málo premyslela a neodhadla, že v čitateľovi nemusí názov vyvolávať tie isté asociácie ako vo mne, možno preto, že som na cudzí jazyk zvyknutá. Trošku ťaživá atmosféra, taká, akú si predstavujem v nevyvetraných južanských haciendách so starým nábytkom, plných spomienok na rodinné ságy, na jednej strane prísnu južanskú slušnosť, na druhej strane však aj to, čo s juhom spájame ako dovolenkári: teplé slnko, temperament, veselosť. Neodhadla som, že čitateľ nebude mať rovnaké asociácie. Myslím, že názov vyvoláva skôr rozpaky, v lepšom prípade pocit tajomstva. To však nebol zámer. Všimla som si, že niekedy používaš alúziu na filmové, televízne, divadelné žánre, že s obľubou odhaľuješ svoje inscenačné praktiky, vyzývaš čitateľa k voľbe z viacerých možností (ako v dotazníku). Používaš stratégie, zvyčajne používané na dekonštruovanie „pripevných“ pojmov, napr. pravdy a autentickosti, suverénneho pozorovateľa / rozprávača, lineárneho času, (veľkého) príbehu. Zdá sa mi ale, že pre teba ako autorku je najdôležitejšie zaujímanie rôznych vzdialeností od svojich postáv, od stotožnenia cez podobnosť až po úplny odstup. Podobne je určené rozpätie vzťahu postáv k ich rolám, stiera sa rozdiel medzi tým, čo je hrané a čo je naozaj, na scéne hrajú herci postavy napísané autorom a na večierku, po premiére hrajú zase seba: medzi hrou tu a tam nie je podstatný rozdiel, dôležitá je miera zžitia a presvedčivosti. Je to tak alebo som celkom vedľa? Nakoľko je to aj tvoj problém v živote – zžiť sa so svojou rolou / rolami? – Je to presne tak. Na mojej knihe aj pri celkom povrchnom čítaní udrie do očí, že sa odohráva v „cudzine“, prípadne v rôznych „cudzinách“. Rovnako však, ako je obyvateľ jednej krajiny v inej krajine cudzí, je cudzí aj herec vo svojej role, alebo ak v texte pripustíš, že tvoja postava nie je „naozaj“, ale je „len“ postavou, stáva sa v príbehu trochu „cudzincom“. Mne osobne sa život najviac páči z istej, dosť presne určenej vzdialenosti. Nemôže byť priveľká, lebo vtedy sa človek stane „úplným“ cudzincom, ničím viac ako nezúčastneným pozorovateľom, a to prináša samotu, ktorá je priveľkým bremenom. Na druhej strane úplná identifikácia s istou rolou mi je nepríjemná, vždy sa mi zdá, že trochu klamem, pretože byť niečím „na plný úväzok“ sa myslím nedá. Takže vždy, keď niečím „príliš“ som, musím trochu cúvnuť, aby som sa dostala do správnej vzdialenosti, a rovnako narábam aj so svojimi postavami. Niekedy je ťažké nájsť tú vzdialenosť, je to možno skôr neustále chvenie, raz si o nepatrný kúsok príliš blízko, raz o nepatrný kúsok priďaleko, ale vlastne aj to je pochopiteľné, lebo keby som bez pohybu stála v tom jednom „správnom“ bode, bola by to vlastne už fixovaná rola. A všetky roly, ktoré človek má, sú nástrojmi na tvorenie vzdialenosti. Keď niečím príliš si, môžeš byť, aspoň čiastkovo, aspoň na chvíľu (práveže len čiastkovo a na chvíľu) aj niečím iným. V tvojich poviedkach sa ustavične niečo mihá, jedna maličká udalosť podmieňuje inú, možno dôležitejšiu, časové úseky: okamihy, chvíľky, sú hmatateľnými úlomkami „väčšieho“ času. Vo mne pri ich čítaní vznikol taký dojem, akoby som sa pozerala do kaleidoskopu – každý kúsok každým pootočením zapadne do celkového obrazca, ale aj ten celkový obrazec je len jedným z radu ďalších. A potom aj to, čo pomenúvaš ako krásu, je už premiešané so závratom – bolo a už nie je – možno s ľútosťou. Píšeš aj preto, aby si fixovala pominuteľné? Uzatváraš úlomky času do kaleidoskopov – do pascí na krásu? Je v tom táto nostalgická príchuť? Alebo je v tom aj tá ustavičná zaneprázdnenosť – množstvo rôznych povinností, záujmov – tvoja praktická každodennosť? – Som rada, že sa práve na toto pýtaš. Sama som si to verbalizovala len nedávno a teší ma, že to z tých textov cítiť. Skutočne mi ide o to, všetko fixovať, aby sa nič nestratilo a nič nevyšlo nazmar. Písanie je jedna z (veľmi mála) možností, ako veci „zvečňovať“, ba dokonca prepožičiavať im – aspoň zdanlivo – zmysel. Pravdepodobne by aj tu bolo treba nájsť presne to správne zväčšenie. Ak sa pozeráš na celkový výjav príliš detailne, nevnímaš viac celok, naopak, ak je zväčšenie primalé, veľmi veľa podstatných maličkostí vychádza nazmar. Preto niekedy zaostrím veľmi presne, niekedy šmahom prejdem väčšie celky, je to tiež vec nájdenia rovnováhy. Ale písanie je pre mňa skutočne ako fotografovanie, píšem aj preto, prečo sa tak bežne, dovolenkovo fotografuje. Viem, že ani tebe, tak ako postavám tvojich poviedok, nie je rola cudzinca neznáma. Ty študuješ, pracuješ, niekedy aj bývaš vo Viedni, nielen v Bratislave. Máš to teda zažité na vlastnej koži a nielen tak dovolenkovo – chvíľkovo. Aké sú tvoje skúsenosti? Cítiš sa v zahraničí čím ďalej tým menej cudzo? Stáva sa z teba postupne suverénna svetáčka? – Na túto otázku sa dá odpovedať rôzne. Jednak áno, asi sa v „cudzine“ postupne cítim menej cudzo. Som napríklad zvyknutá pohybovať sa v cudzojazyčnom prostredí, preto aj ten cudzojazyčný názov. Nemám „strach zo sveta“ v tom zmysle, že keď letím sama do cudzích krajín, nebojím sa o nič viac ako doma. A to je práve to: Necítim sa v „cudzine“ oveľa viac „cudzo“ ako „doma“, ale ja sa aj „doma“ cítievam cudzo. Bez ohľadu na miesto, kde som, mám v sebe silný „endogénny“ pocit cudzosti. A tak sa dá na jednej strane povedať, že práve preto svet málo delím na „cudzinu“ a „domov“, lebo raz viac, raz menej cudzo sa cítim všade, (navyše cítiť sa v „cudzine“ cudzo je prirodzené a nedá sa to vyčítať), na druhej strane je však samozrejmé, že v „cudzine“ je človek predsa len viac cudzincom ako doma, takže ak je cudzí už „doma“, je to v „cudzine“ ešte horšie. S rôznymi „cudzinami“ je to presne tak, ako s rôznymi rolami. Sú to tiež nástroje vytvárania vzdialenosti, ale vzdialenosť treba presne odhadnúť, nesmie byť primalá ani priveľká. Okrem toho ma zaujíma premena „cudziny“ na „domov“, resp. „domova“ na „cudzinu“. Výhodou (v tomto zmysle) „cudziny“ je aj to, že ak si v nej dosť dlho, stáva sa aj tvoj bývalý „domov“ „cudzinou“, takže si od všetkého, čo je „doma“, vytvoríš potrebný odstup. Naopak po istom čase sa z pôvodnej „cudziny“ stáva „domov“, čo je na jednej strane príjemné, na druhej strane tým „cudzina“ stráca práve tie východy „cudziny“, takže si musíš nájsť zase nejakú inú „cudzinu“, ktorá ti poskytne potrebný odstup, pričom funkciu tejto novej „cudziny“ môže plniť vlastne tvoj pôvodný „domov“, ktorý sa medzi tým stal už tak trochu „cudzinou“. Čisto prakticky je to najpohodlnejšie riešenie, pretože namiesto toho, aby si stále chodila kamsi inam, stačí pendlovať medzi „domovom“ a „cudzinou“, resp. medzi dvoma „cudzinami“, ktoré sú (už) zároveň trochu „domovmi“ či medzi dvoma „domovmi“, ktoré sú (už) zároveň trochu „cudzinami“. Ak to všetko s rozvahou dávkuješ, podarí sa ti žiť v takej rovnováhe, že nie si nikde celkom doma, všade si zachovávaš potrebný odstup, zároveň však nie si nikde ani celkom cudzia a bremeno cudzosti, ktoré máš samozrejme na krku úplne všade, sa dá uniesť. O nové cudziny samozrejme nikdy nie je núdza, horšie je to, ak raz začneš mať pocit, že predsa len chceš mať kompletný „domov“, ale ide práve o to, že, aspoň myslím, neexistuje miesto, ktoré by si mohla obkresliť kriedou a povedať: Toto je domov. Takýto život je samozrejme náročný, lebo takto na papieri to možno znie romanticky a dobrodružne, v skutočnosti musíš neustále nasadať na všelijaké vlaky, kupovať si všelijaké lístky, nosiť plno tašiek z miesta na miesto, a to všetko je vyčerpávajúce. Chcem však povedať najmä to, že „domov“ a „cudzina“ nie sú opozitá, ale dva póly jedného kontinua, a každý deň si len v jednom bode tejto škály, nikdy nie si (alebo aspoň ja nikdy nie som) celkom „doma“ alebo celkom v „cudzine“. Ak teda môžem hovoriť v mene svojich postáv, myslím, že majú práve tento pocit, a z tohto hľadiska sa nepohybujú „v cudzích krajoch“, ale medzi rôznymi „domovmi“ a rôznymi „cudzinami“. Ale je pravda aj to, že rada cestujem a moje texty mi niekedy nahrádzajú fotografie, rada si nimi obkresľujem, čo vidím. Vo svojej knihe tematizuješ aj diferenciu severu a juhu. Nie až natoľko dominantne na základe bohatstva a chudoby, ako sa to zvyčajne robí, ale aj inak. V poviedke Calamus Scriptorius ústami jedného z hrdinov, Nemca Tebesiho, túto diferenciu metaforicky rozvíjaš – podľa môjho názoru veľmi pôsobivo. Kým juh (more – ako hladký priestor) reprezentuje plynulosť hladko sa odvíjajúcej nite bez uzlíkov, tak sever, to je samý uzlík (mesto – ako členitý priestor). Zaujímalo by ma, ako ti táto metafora zišla na um, ak si ešte dokážeš spomenúť. – Nie som si istá, či to dokážem vysvetliť, začnem asi trochu okľukou. V jednej z otázok aj ty spomínaš moju zaneprázdnenosť, ktorá je zrejme mojím imidžom, čomu napokon musím rozumieť. Napriek tomu sa ja subjektívne málokedy cítim zaneprázdnená. Mne sa zdá, že sever je viac riadený superegom, väčšia pozornosť sa prikladá úlohám, udalostiam (tak ako Cajal v tej poviedke vnímal ako „udalosť“ to, že vynašiel spôsob, ako farbiť istý druh buniek a „zaseklo“ sa to v ňom), kým na juhu sa skôr prijíma plynulosť dňa, čas plynie podľa ročných období, podľa brieždenia a stmievania sa. Ak sa človek oddá takémuto bazálnemu chodu času, ak teda aj „udalosti“ dňa (či života?) nasleduje pekne jednu po druhej, dosiahne tú plynulosť, ktorú ja, celkom intuitívne, asociujem s juhom. Nedávno som čítala jednu esej, v ktorej autorka (Nancy Mairs) spája nájdenie svojho hlasu ako spisovateľky s prekonaním pocitu hanby, hanby za to, kto som a aký / aká som, nie za to, čo som urobila/a alebo neurobil/a. V jej prípade sa takáto autentickosť hlasu vzťahuje na skúsenosť chorého tela (skleróza multiplex), na schopnosť rešpektovať svoje telo so všetkými jeho „excesmi“ a stránkami, nie príliš zodpovedajúcimi oficiálnemu obrazu „ženskosti“ – ako krásou a (po)slušnosťou zdisciplinovaného tela. Chcela by som sa opýtať, či si niekedy pri písaní uvedomuješ, cítiš takú hranicu, za ktorú sa v sebe neodvažuješ ísť, že niečo zoškrtávaš, alebo nevpisuješ preto, že sa za to hanbíš, máš pocit trápnosti, že to nezodpovedá očakávaniam, ktoré majú voči tebe iní, alebo ty sama. Alebo si píšeš aj texty len pre seba / denník? Líši sa potom výrazne to, čo si píšeš súkromne, a to, čo je určené zraku verejnosti? – Píšem oveľa slobodnejšie, ako rozprávam, a myslím, že nie oveľa menej slobodne, ako rozmýšľam. Sú veci, o ktorých nechcem písať, ale to sú zároveň aj veci, o ktorých nechcem rozmýšľať, a nie je ich veľa. Píšem veľa „len tak“, a to, z čoho je nakoniec poviedka, samo vyplynie z takéhoto denníkového písania. Väčšinou však ak niečo nenapíšem do poviedky, lebo sa za to hanbím, je mi to trápne alebo sa toho bojím, rovnako to nenapíšem do denníka. A na koniec len tak zľahka: na čo sa v najbližšom čase tešíš, s radosťou chystáš urobiť, zažiť? – Vidíš, aj to je vec zväčšenia, pod akým sa pozriem na svoje plány. Pod veľkým zväčšením sa teším na to, ako ti dnes pošlem tento text a ako vyjde, pri menšom zväčšení sa teším na to, ako dopíšem svoju diplomovú prácu, ako príde leto a ako splním všetky svoje predsavzatia. Svetlana Žuchová (1976) študuje psychológiu a medicínu, žije striedavo v Bratislave a Viedni. Poviedky publikovala v časopisoch Romboid, Rak, Vlna a v zborníku Poviedka 2001, z angličtiny preložila Hry (2002) od Sarah Kane a Kabela / Niekoľko obscénnych momentiek (2003) od Marka Ravenhilla. V tomto roku sa objavila v kníhkupectvách jej debutová zbierka poviedok Dulce de leche (s vročením 2003). Autorka je doktorantka na VŠVU, poetka a výtvarníčka