Rozličné uhly pohľadu

„Celý život človek zápasí s nejakými ilúziami,“ povzdychol si strýko Pytlíček. „Raz je to ilúzia o tom, že umelci sú dušou i svedomím národa, potom zas idea, že existuje nejaká vôľa ľudu.“
„O umelcoch sme sa zhovárali minule,“ odvrkla tetka Kahanková, „a nenechali ste na nich suchú ani nitku. Mimochodom, nedávno som v televízii videla program, v ktorom vystupoval riaditeľ českej galérie pán Milan Knížák, a musím povedať, že som z toho bola dosť v rozpakoch.“
„Naučili ste sa vyjadrovať veľmi diplomaticky,“ povedal Pytlíček. „Aj vy vravíte, že ste boli v rozpakoch, v skutočnosti vás však zrejme dosť rozčertil a ja sa tomu vôbec nečudujem. Títo ľudia v Čechách či na Slovensku sa vždy figu drevenú starali o obyčajného človeka, a teraz, takmer dvanásť rokov po novembri ´89 nevidia tú biedu okolo seba, ale opäť pozerajú iba na svoju osobu a čudujú sa, že to s nimi nie je všetko tak, ako si predstavovali. Oni si totiž tú revolúciu robili predovšetkým sami pre seba.“
„Dúfam, že mi tu zas nebudete čítať nejaké listy z Kysúc,“ zaprotestovala Kahanková. „Do boja proti totalite sa predsa zapojili i tisíce obyčajných ľudí – robotníkov a študentov.“
„Práve preto sa tejto revolúcii hovorí nežná,“ povedal Pytlíček, „lebo to bola revolúcia plných žalúdkov, taká, akú v ľudovej reči oddávna charakterizuje príslovie: keď je somárovi dobre, ide na ľad tancovať. Obyčajní ľudia podľahli filozofujúcej inteligencii a tá ich, ako už veľakrát v dejinách, opäť zneužila na šírenie svojich prázdnych hesiel. Pretože skutočná revolúcia, taká, ku ktorej príde vždy vtedy, keď už ľudia zápasia o holú existenciu a nemajú čo stratiť, nikdy nebýva pokojná, nežná, či zamatová.“
„Tu by som rada pozdvihla protestný hlas,“ povedala Kahanková ako v antickej dráme. „Keď sledujete rozhlas a televíziu, musíte nadobudnúť pocit, že tých spokojných je u nás absolútna väčšina. A všetci veria, že raz bude ešte lepšie.“
„Tí, čo neveria, sa pred kamery a mikrofóny nedostanú,“ oponoval Pytlíček. „Ľudia, ktorí nemôžu kúpiť svojim deťom mlieko a ovocie, zvyčajne nie sú krasoreční, nefilozofujú, a preto sú pre médiá nezaujímaví. Každá doba má svojich Judášov, Pontských Pilátov, ale aj ukrižovaných. Judáši sú zväčša majiteľmi médií, v ktorých si Pontskí Piláti verejne umývajú ruky, kým úlohou ukrižovaných je iba tŕňová koruna a prepichnutý bok. A to, uznáte, je fotogenické nanajvýš tak pre bibliu.“
„Znie to síce veľmi vznešene,“ namietala Kahanková, „ale keby to tak naozaj bolo, ľudia by to dlho netrpeli, nedovoľovala by to ich mentalita.“
„Mentalita je tovar ako všetko ostatné,“ vyjadril svoj názor Pytlíček. „Vyvíja sa v konkrétnom prostredí celé stáročia. Preto dnes kedysi odbojní Indiáni predávajú v amerických rezerváciách suveníry a kým zúbožení Rusi vypisovali petície za záchranu kozmickej stanice Mir, obyvatelia západného sveta platili tisíce cestovným kanceláriám, aby na vlastné oči mohli z lietadiel pozorovať jej zánik v oceáne. Hybnou silou takzvanej vyspelej demokracie nie je pokojný život, ale smrť, ničenie, zánik, pretože to vyvoláva senzáciu. A senzácie čistia vzduch ako vietor v prírode, pretože čičíkajú svedomie. Každý, kto ich sleduje, si môže povedať: pozrite sa, čo sa deje, veď ja som v tomto svete so svojimi zlozvykmi a chúťkami vlastne celkom nevinný.“
„Prepáčte, ale na tom nevidím nič zlé, keď sa uspokojí ľudská zvedavosť,“ povedala Kahanková. „Napokon, sám ste sa teraz vyjadrili, že senzácie čistia vzduch ako vietor, a ten je predsa v prírode užitočný.“
„Áno, ale nesmie to byť uragán, víchrica, či tajfún alebo cyklón,“ povedal Pytlíček. „Ba vo väčšine prípadov je zdraviu škodlivý aj obyčajný, zdanlivo nevinný prievan.“
„Pozrite sa, strýko,“ opäť namietala Kahanková, „dynamické zmeny prinášajú dynamické zvraty. A tie vždy ľudí fascinujú.“
„Rovnako ako cudzie nešťastie,“ povedal Pytlíček. „Priveľa ľudských nešťastí však vedie k citovej otupenosti. Človek za tragédiami akosi prestáva vidieť trpiaceho blížneho. Dobre to vyjadril istý filozof, keď povedal: Chlapci hádzali zo zábavy kamene do žiab. Ale žaby nezomierali zo zábavy, zomierali naozaj. A nešťastie skutočne nie je iba virtuálnou realitou.“