Rozhovor s grafikom a karikaturistom Ferom Jablonovským

Aké knihy ti chýbajú v súčasnosti na pultoch slovenských kníhkupectiev najväčšmi? – Žiaľ, nechýbajú a nemôžu mi chýbať žiadne. Mám totiž niekoľko tisíc kníh, ktoré nemám kam dať. Podľa mňa problémom nie sú ceny kníh, ale vysoké ceny bytov. Človek by aj kúpil nejakú knihu, keby ju mal kam dať. Máloktorá kniha mi stojí za niekoľko stoviek korún zavadzania. To je vlastne ubraná hodnota existencie. Verím, že cenovo dostupné veľké byty pomôžu predaju kníh. Keď už chce ministerstvo kultúry pomáhať, malo by začať tu. Sociálne odkázaný bibliofil, ktorý kvôli knihám nemá skoro žiadnu kubatúru existenčného priestoru, by určite rád zaplnil ďalšie miestnosti. Mohla by to byť taká bibliofilská záchranná sieť a určite by pomohla predaju kníh. Bibliofil kúpi, aj keby na chleba nebolo. Treba sa spoliehať práve na milovníkov kníh. Lebo tí, čo majú miesta dosť, väčšinou vo svojich priestorných vilách, domoch a bytoch na knihy miesto nemajú. Keby si bol vydavateľ a mal by si k dispozícii takmer neobmedzené finančné prostriedky, čo by si robil inak ako dnešní slovenskí vydavatelia? – Verím, že by to robili aj dnešní slovenskí vydavatelia, keby mali k dispozícii takmer neobmedzené finančné prostriedky: nechal by som knihy redakčne a graficky upraviť, prípadne aj ilustrovať a nemusel by som na úkor kvality šetriť na výrobných nákladoch. A boli by aj normálne honoráre. Aspoň také, aby sa autor nemusel báť, že ho nejaký buldozerista vysmeje, že on za takú sumu ani z postele nevstane. A ešte lepšie by bolo, keby takmer neobmedzené prostriedky stačili na honorár, ktorý by bol aj pre buldozeristu zaujímavý. Ako sa ti pozdáva výtvarná úprava našich pôvodných kníh? – Vychádzajú krásne knihy, radosť držať v rukách, listovať a pozerať. A tiež dosť kultivovaných funkčne upravených kníh. Ale prevažná väčšina našich pôvodných kníh, žiaľ, žiadnu výtvarnú úpravu nemá. Teda má nejakú výtvarnú úpravu, ale je to, ako sa baviť o gastronomických finesách nejakej vývarovne. Na úprave sa jednoducho šetrí a vychádza sa z toho, že nikomu nechýba. Text sa dá prečítať, posolstvo bolo odovzdané. Najesť sa tiež môžeme rukami z umasteného papiera alebo z taniera príborom. To je ten rozdiel v úprave. Radšej si kúpim pekne upravenú knihu, ak si môžem vybrať. Mám aj knihy, ktoré som si kúpil iba kvôli úprave alebo peknej obálke. Je mi ľúto, že mnohí vynikajúci knižní grafici sa k úprave kníh takmer nedostanú. A čo majú hovoriť ešte početnejší ilustrátori, po ktorých už ani pes neštekne? Ruský spisovateľ Vladimír Sorokin ešte v roku 1998 v jednom rozhovore povedal: „Hovoriť dnes o literatúre je smiešne, pretože nie je jednoducho doba literatúry, došlo k absolútnemu víťazstvu vizuálnych praktík, ktoré celkom potlačili písané slovo. To bolo zbavené svojho voľakedajšieho mýtu, a naopak, vplyv vizuálneho bude prostredníctvom vizuálnej praxe stále rásť.“ Vidíš to aj ty podobne? – Ako typograf, ktorý považuje písmo za krásne obrázky, súhlasím absolútne. Verím, že typ písma a úprava na čitateľa pôsobia. Ten istý text z iného typu písma, inej veľkosti, v inom formáte, na inom papieri na nás pôsobí inak. Aj čítanie je vizuálna záležitosť. Aj písanie sa vyvinulo z obrázkov. Ale to som trochu uhol. To je taká tradícia. Vždy, keď sa objaví nový spôsob umeleckej prezentácie, začne sa tvrdiť, že je to smrť tých predchádzajúcich. Film mal zabiť divadlo, televízia mala zabiť film a CD-ROM mal vytlačiť knihy. Výsledkom je to, že ľudia začnú zháňať knihu, podľa ktorej bol nakrútený film, ktorý práve dopozerali. Mali sme doma nedotknutú knihu Sága rodu Forsytovcov. Niekedy koncom šesťdesiatych rokov sa objavil v televízii rovnomenný seriál a kniha šla z ruky do ruky. Nestačil im seriál v televízii, každý si chcel aj prečítať knihu. Možno iba preto, aby vedeli, ako to bude ďalej. Vtedy sa seriál ako vzácnosť vysielal iba raz do týždňa, v sobotu večer. Možno iba nemohli vydržať do budúceho pokračovania. Keď sa objavili počítače, všetci sa báli, že deti zblbnú pri počítačových hrách. Lenže čítajú aj Harryho Pottera a Pána prsteňov a kontrolujú, či je film presne o tom istom. Takže je tu aj spätná väzba. Ľudia s radosťou čítajú to, čo videli. Keby to nevideli, asi by to nečítali. Možno dobrá rada pre všetkých spisovateľov: chcete, aby vás ľudia čítali? Áno? Urobte z vášho románu najprv úspešný kultový film alebo aspoň televízny seriál. Túto radu vám dávam úplne nezištne, možno to bude pre vás dobrý NOVÝ ZAČIATOK. Čo myslíš, je v dnešnej literatúre dostatok humoru? – Je, len ho treba nájsť. Možno ho nájdu až budúce generácie. Humor je aj v uhle pohľadu. Napríklad starý rakúsko-uhorský kalendár je pre mňa zdrojom vynikajúceho humoru. Zaujímavé je, že vôbec nie sú vtipné texty, ktoré sú tam označené ako žarty. Preto si tiež myslím, že príliš vtipné texty zostarnú najskôr. Dobrý text má väčšinou aj humornú vrstvu, pre každého môže byť inde, podľa jeho zážitkov, povahy alebo okamžitej nálady. Niekto považuje Kafku za príliš ponurého, na mňa veľmi často pôsobí ako nedostižný humorista. Na druhej strane sú humoristi, ktorí dokážu podať takú hlbokú sondu do tragiky ľudského života, že im môžu profesionálni tragici iba tíško závidieť. Prospieva karikaturistovi sklon k škodoradosti? – Prospieva každému, karikaturista by nemal byť výnimkou. Najviac každému prospieva škodoradosť, ktorú pociťuje nad sebou samým a svojimi činmi. Pateticky sa tiež nazýva životný nadhľad. Sú rôzne stupne škodoradosti, od nevinnej myšlienky až po cynické kanadské žartíky. Každému podľa nátury a okamžitej nálady. Ak si niekto myslí, že mu škodoradosť neprospieva, mal by čo najskôr navštíviť svojho psychoanalytika! Možno sa zhodneme na tom, že najväčší humoristi sú politici. Na druhej strane však treba brať do úvahy, že nie všetko majú z vlastnej hlavy, takže ešte väčšími humoristami než oni, sú asi ich poradcovia. Chcel by si byť poradcom niektorého z predstaviteľov politického života? – Popredný americký zabávač mal raz vystúpiť na nejakej akcii, kde mal mať prejav aj americký prezident. Poradca prezidenta alebo nejaký protokolár tohto humoristu veľmi dôrazne upozorňoval, aby si dal na svojom vystúpení záležať, lebo na akcii bude vystupovať aj prezident. Zabávač mu pokojne odpovedal: „Nemajte obavy, to je úplne iný druh humoru!“ Politici sú naši zamestnanci, naši služobníci. My si ich vyberáme, my ich platíme. Každá sranda niečo stojí, ale to, čo musím sledovať a zažívať za moje dane, je často veľmi draho zaplatená sranda. Väčšinu kresieb som robil ako psychoterapiu, musel som to dať na papier, aby som sa nezbláznil z takto draho zaplatenej nekvalitnej služby. Tým, čo som publikoval, som bol poradcom všetkým, ktorí si to náhodou pozreli. Dnes mám pocit, že nikto nič nevidel. Poradcom konkrétneho politika by som byť nechcel, ani mi to nikto neponúkol, asi vie, že by po mojich radách dlho politikom nebol, je to predsa len úplne iný druh humoru! Ale predsa len jedna rada poradcom: pripomínajte im čo najčastejšie, že sú našimi služobníkmi. Mám pocit, že to ani netušia. Čomu venuješ viac času: čítaniu bilbordov alebo kníh? – Bilbordy sa čítať nedajú, to sú iba akési motivačné výkriky. Dnes je reálnych veľa vecí, ktoré by sme si kedysi aj boli bývali vedeli predstaviť, ale nenapadlo nám si ich predstavovať. Možno sa teda dožijeme zobraných bilbordových textov nejakého spisovateľa v luxusnom knižnom vydaní. Koniec–koncov mnohí vynikajúci spisovatelia začínali ako námezdní reklamní textári. Keby si mal možnosť, akú literatúru by si šíril prostredníctvom pouličných reklamných plôch? – Aforizmy a epigramy. Sú krátke, môžu mať dostatočne veľké písmo, aby sa dali čítať z diaľky. Román asi ťažko, iba ak na pokračovanie. Prípadne by to mohla byť vlastivedná púť po krásach našej vlasti. Prečítate si úvod na Hodžovom námestí v Bratislave, dole bude poznámka: pokračovanie na Hurbanovom námestí a na Hurbanovom námestí bude dole poznámka: pokračovanie v Prešove na Námestí sv. Egídia. Ísť či neísť do Prešova, taká bude potom otázka. Musel by to byť sakra dobrý text! Prečo je dôležité, aby človek čítal, keď jestvuje aj úspornejší spôsob získavania informácií? – Nepoznám úspornejší. Teda časovo úspornejší. Počúvanie a pozeranie je neporovnateľne pomalšie. No a internet so všetkými vyhľadávačmi a linkami je tiež len čítanie. Je síce aj neverbálna komunikácia, ale nemusí byť isté, že chápete presne, o čo vlastne ide. Nejaké presuny z mozgu do mozgu asi tiež nefungujú tak spoľahlivo, aby to mohol byť spôsob získavania informácií. To by už cirkev dávno využila a nemuseli by chodiť k spovedi. Ktorú knihu si čítal v detstve najčastejšie? – V detstve som mal pred sebou všetko ešte neprečítané, nebolo času niečo čítať znovu a znovu. Až neskôr, po puberte, som si niečo pre radosť znovu prečítal. Najčastejšie knihy ako Traja muži v člne, ale nie celé. Podľa nálady jednu dve stránky pred spaním. Sú knihy, ktoré môžem otvoriť hocikde a dajú sa čítať s pôžitkom, v iných treba trošku polistovať. Čítavaš pred spaním? Čo máš nachystané na nočnom stolíku? Máš vôbec nočný stolík? – Nočný stolík a množstvo iných vecí vôbec nemám. Nebudem ich tu vypočítavať, už aj preto, že sú aj veci, o ktorých ani neviem, že by som ich mal mať. Veľa vecí zasa nemám úmyselne. Viem, že budúcnosť je jasná, nechýba mi, väčší pocit istoty, viac od života, riešnie pre lepší život a stačí mi keď som vo svojej koži. Mám televíziu, ktorá sa na mňa pozerá. Ale od Orwella viem, že sa pred ňou treba skryť. Fero Jablonovský sa narodil presne sto rokov po smrti Karla Havlíčka Borovského v meste, kde sto rokov predtým zomrel Ľudevít Štúr (na pomníku na námestí je napísané Ľudevít, je to zrejme krycie meno Ľudovíta Štúra). Absolvoval SPŠ grafickú v Prahe (Jablonovský, nie Štúr). Od 12. januára 1970 urobil asi 22 000 kresieb, ktoré boli uverejnené vo viac ako 50 novinách a časopisoch. V deväťdesiatych rokoch mu vyšlo vo vydavateľstve UNIAPRESS viacero zbierok kresleného humoru (Poďme teda do Európy, Bratislava 2000, Amerika za 500, DPT, 40 dní, To je ale veľké nedorozumenie!). V roku 2000 vydal Gratex International reprezentatívny výber z jeho tvorby pod názvom The Best Cartoons of the 20th Century. Od 12. januára 1998 publikuje aj na internete. V rokoch 1998 až 2002 denne komentoval spoločenskú situáciu na svojej stránke v cykle Cemmentár. Individuálne vystavuje asi raz za dva roky, zúčastňuje sa na súťažných prehliadkach a výstavách Slovenskej únie karikaturistov po celom svete. Získal viacero cien na medzinárodných prehliadkach kresleného humoru, najväčšmi si cení striebornú olympijskú medailu internetovej súťaže CartooNet 2000 – OLYMPIC HUMOUR a osobitnú cenu Veľkého tureckého národného zhromaždenia na 18. ročníku medzinárodnej súťaže karikaturistov Nasreddina Hodžu v Istanbule. Okrem toho graficky upravil viac ako päťsto kníh, päť z nich bolo ocenených v súťaži Najkrajšia kniha roka.