Ekonomické reformy v postkomunistických krajinách kritizujú dnes nielen vedeckí disidenti, ako nositeľ Nobelovej ceny Joseph Stiglitz, ale dokonca aj ich bývalí architekti, napr. Jeffrey Sachs. Napriek tomu zostáva východná Európa naďalej ekonomickým laboratóriom šialených profesorov, priestorom, kde sa realizujú i tie najzvrátenejšie myšlienky neoliberalizmu, ktoré by vo vyspelých štátoch nemali šancu presadiť sa. Keď s ,,rovnou“ daňou vystúpil v roku 1996 jeden z uchádzačov na prezidentskú kandidatúru Republikánskej strany USA Steve Forbes, utrpel totálnu prehru. Je síce pravda, že téma to bola vcelku populárna, no jej popularita mala jeden háčik: väčšina jej stúpencov pochopila jej účel celkom naopak. Mysleli si totiž, že sa pomocou „rovnej“ dane uzavrú diery v zákonoch, vďaka ktorým sa boháči vyhýbali plateniu daní. Skutočným zámerom Forbesa, ktorý zdedil obrovské bohatstvo, však bol pravý opak – ešte väčšmi uľaviť od daní ľuďom, ako bol on sám. Stojí za zmienku, že návrh „rovnej“ dane KDH je ešte o tri percentá nižší, ako bol ten Forbesov. Útok na progresívne zdaňovanie Rovná daň sa v skutočnosti rovná nerovnosti. Akokoľvek sa to usiluje pravica zakryť, jej podstatou je frontálny útok na progresívne zdaňovanie, t. j. na princíp, že tí, čo majú viac peňazí, by mali platiť väčšie percento zo svojich príjmov ako tí, ktorí majú menej. Znamenalo by to, že jednotlivé spoločenské vrstvy, ktoré prerozdeľovanie pomocou štátneho rozpočtu ako-tak udržuje v rámci jednej spoločnosti, by sa od seba vzdialili do astronomických rozmerov. Potrebu progresívneho zdaňovania možno podporiť dokonca aj pomocou ortodoxnej ekonomickej teórie, ktorá je inak málokedy na strane obyčajného človeka. Ekonomickým žargónom povedané, marginálny úžitok peňazí s ich množstvom klesá. Inak povedané pre toho, kto žije z platu 5000 korún za mesiac, má stokorunáčka oveľa väčšiu hodnotu, ako pre toho, komu sa v rukách krútia milióny. Preto je logické, že tých stokorunáčok by mali boháči odovzdávať relatívne viac. Ale hlavným argumentom v prospech progresívneho zdaňovania a proti rovnej dani je elementárna ľudská spravodlivosť. Zjednodušilo by zavedenie rovnej dane daňovú sústavu? Iste. Asi tak, ako by sa zjednodušilo súdnictvo, keby sme namiesto riadneho procesu každého obvineného hneď obesili. No súdny i daňový systém sú predsa zložité práve preto, lebo by inak nemohli byť spravodlivé. Naozaj všetci rovnako? Progresívne zdaňovanie existuje z veľmi jednoduchého dôvodu. Trh nie je mechanizmus, ktorý by rozdeľoval príjmy zvlášť šikovne. Naopak, neregulovaný trh vedie k nesmiernym rozdielom medzi ľuďmi. Preto musí zasiahnuť niekto iný, zvonka, a tieto rozdiely zmierniť. Je až hanbou, že sa musí tento základný argument opakovať dnes, na začiatku 21. storočia, keď bol jasný nielen socialistom, ale aj mnohým liberálom už v 19. storočí. To, ako hlboko sa zakorenil princíp progresivity v mysliach drvivej väčšiny ľudí, vidno aj z faktu, že pravica sa v skutočnosti neodvažuje navrhnúť naozaj rovnú daň. Tým by totiž jasne odhalila, aký poburujúci jej návrh v skutočnosti je. Naozaj rovná daň by zdaňovala rovnako úplne každého bez rozdielu – človeka poberajúceho minimálnu mzdu i človeka poberajúceho milióny. Stúpenci tejto dane si uvedomujú, aké rozhorčenie by takýto návrh vyvolal, a tak v rámci ich projektu tí, ktorí sú na tom najhoršie, by neplatili nijakú daň. Tým však vlastne vznikajú dve daňové pásma: v jednom sú tí najchudobnejší, v druhom všetci ostatní. Inými slovami, z „rovnej“ dane sa stáva daň progresívna. Ibaže je progresívna primálo. Ide o obyčajný podvod Na jednej strane sú tu tí, ktorí platia nula percent, no ostatní, vlastne všetci spadajú do najvyššej daňovej kategórie. Ak však predstavitelia pravice uznávajú, že sú potrebné aspoň dve daňové pásma, prečo nie tri, štyri alebo päť? Prečo by mali byť všetci, čo zarábajú viac ako minimum, hodení do jedného vreca? Odpoveď je veľmi jednoduchá: pretože pri väčšom počte daňových pásem by tí s najvyššími príjmami museli platiť viac. Pri rovnej dani však nemusia odvádzať štátu ani o halier viac ako tí hlboko pod nimi. A práve o tých najbohatších pri tomto návrhu ide. Jedine im by tento návrh prospel, keďže by im ušetril veľkú kopu peňazí. To všetko platí dávno predtým, ako vôbec začneme uvažovať o praktických dopadoch pravicového návrhu. Štátny rozpočet by rovnú daň jednoducho neuniesol. Myslíte si, že slovenské školstvo či sociálna sféra majú dnes problémy? Len si skúste predstaviť, ako by to asi vyzeralo po ďalšom drastickom škrtaní v ich výdavkoch! Rovná daň je teda podvodom, ktorý sa pokúša zvrátiť vývoj o aspoň sto rokov dozadu. Nedopusťme, aby sa to pravici podarilo. Ak má byť niečo heslom do budúcnosti, tak nie rovná daň, ale daň milionárska. -TEXT-
