Roskilde 2004

Po minuloročnom Rock-Im-Park v nemeckom Norimbergu sme sa tento rok z redakcie SLOVA vydali naprieč Európou, na najväčší európsky festival na kontinente – ROSKILDE v Dánsku. Od 60-tych rokov sa už mnohé festivaly tešili úspechu, no neskôr zanikli, avšak máloktorému sa podarilo zostať úspešným až dodnes. Roskilde sa tento rok konal už 34-tý raz. Predaj lístkov bol uzavretý dva dni pred jeho začiatkom, pri počte predaných kusov 75 000, čo podľa organizátorov festivalu znamená viac ako 100 000 návštevníkov. Festival býva tiež nazývaný „Európskym Glastonbury“ a podobá sa mu nielen počtom ľudí, ale aj zameraním, keďže každoročne býva všetok zisk z podujatia venovaný na humanitárne ciele. Viac ako 20 000 dobrovoľníkov pracuje počas festivalu zdarma a doteraz bolo na humanitárne účely vyzbieraných už viac ako 80 miliónov dánskych korún (440 miliónov Sk). Ústredným sloganom tohto ročníka bolo „Make Peace Not Walls“ a výťažok poputuje na územia okupované Izraelom, ktoré múrom rozdelili Palestínu na dve časti. Bude slúžiť na prevádzku mobilných zdravotných kliník, keďže mnohí Palestínčania stratili po výstavbe múru akúkoľvek možnosť prístupu k zdravotníckym zariadeniam. Ako by sa dalo očakávať, oficiálny protest proti téme podujatia bol vznesený okamžite zo strany Izraelského veľvyslanectva v Kodani, ako aj pravicovej Dánskej ľudovej strany. Počasie už počas cesty na sever neveštilo nič dobré. Po akreditácii a prvej obhliadke terénu sme pri pohľade na hodinky zistili, že ručičky ukazujú takmer polnoc, čo bol pri svetle ako u nás o deviatej šok. Skúsenosti so stanovaním v našom tíme absentovali, a tak nám nezostávalo nič iné, ako vydať sa kilometre naprieč stanovým mestom a nájsť si vhodný priestor. Keď sme okolo pol tretej nad ránom konečne našli kúsok suchého miesta a vsunuli sa do rozostavaných stanov, cez plátno na nás zažiarili baterky usporiadateľov s nekompromisnou požiadavkou, aby sme odišli, nakoľko sme sa nachádzali v priestore požiarneho úniku. Predstaviť si požiar v hustom daždi v stanovom mestečku bolo absurdné, avšak argumentovať sme už nevládali, a tak sme sa vydali ďalšie kilometre až na koniec tábora. Po tom, ako v roku 2000 na koncerte Pearl Jam udupali 9 fanúšikov na smrť a ďalších 25 zranili, sú bezpečnostné opatrenia na festivale naozaj prísne a usporiadatelia nekompromisní. *** Program tohtoročného festivalu bol založený vo veľkej miere na hviezdach nedávnej minulosti. Headlinermi programu (alebo aspoň tak sme to obaja vnímali) boli David Bowie, Pixies, Morrissey, Iggy Pop & The Stoogies, alebo aj Santana. David Bowie tri dni pred začiatkom festivalu oznámil svoju neúčasť kvôli bolestiam ramien, ktoré – ako sa neskôr ukázalo – vyústili až do operácie srdca. Ako jeho náhradu zaradili usporiadatelia – dosť nešťastne – amerických Slipknot. Nevýrazný heavymetal na hlavnom pódiu sa tak zaradil pred najviac očakávaný comeback piatkového večera – Pixies. Paralelne však našťastie v Arena stage prebiehal koncert prvého z headlinerov, ktorých sme si nechceli nechať ujsť, tria N.E.R.D. (No one Ever Really Dies). Vďaka bezpečnostným opatreniam sú predné zóny pod pódiom určené len niekoľko prvým sto šťastlivcom, a tak pol hodinu pred začiatkom koncertu nám už nezostalo nič iné, ako sledovať koncert zo vzdialenosti, keď sa už dajú postavy na pódiu len tušiť. N.E.R.D. zahrali takmer celý album, piesne boli všetky oproti pôvodným verziám modifikované, pri She wants to move nebolo jediného človeka, ktorý by sa neroztancoval. Vidieť Pixies naživo by nám ešte pred rokom pripadalo ako nesplniteľný sen. Keď sme sa dozvedeli o ich znovuspojení, bolo nám jasné, že túto skupinu musíme vidieť. Pixies hrali, akoby nikdy neboli prestali. Nabití energiou, odspievali všetky najznámejšie piesne zo svojej minulosti, pričom najviac ich bolo práve z prvých a najlepších albumov Surfer rosa, Come On Pilgrim a Doolittle. Ústredná postava Pixies – Frank Black alias Black Francis alias Charles Thompson – začínala jednu pieseň za druhou, bez akejkoľvek prestávky, takže za 80 minút sme si vypočuli 23 piesní. Kim Deal, ktorá ho s cigaretou v ústach doprevádzala na basgitare, sa neustále spokojne usmievala. Obaja pribrali aspoň po dvadsať kíl a pôsobili tak trocha ako z amerického seriálu Rosanne. Vedľa nich Joey Santiago, vďaka ktorého sólu vo Vamos trvala aspoň jedna pieseň dlhšie ako tri minúty. Ešte jeden prídavok – Planet of Sound – a odišli z pódia. Pixies sú skvelí. Uvidíme ich ešte niekedy? Jednými zo zástupcov scény 80. rokov boli The Wire, ktorí hrali prvý večer o polnoci. Koncert „odpálili” s plným nasadením a ich energiu by im mohla len závidieť hocijaká súčasná skupina s nálepkou punková. Švédsky garážový punk rock The Hives začali svoj set na hlavnom pódiu o jednej v noci. Videli sme ich už pred rokom v Nemecku, no teraz pred takpovediac domácim publikom to bolo „iné kafe“ (kam sa hrabú naši punkeri…). Plní energie, nasadenia, zahrali veľmi dobre. Zjavne veľmi dobre sa bavilo aj miestne publikum. Na tomto mieste si nemožno odpustiť jednu poznámku: Spevák Pelle Almqvist s dánskym publikom medzi pesničkami prehodil pár slov švédsky, no zväčša komunikoval po anglicky. Milí naši muzikanti: ak chcete preraziť vo svete, načim študovať angličtinu… *** Kým kolega Repa si dával prvú festivalovú sprchu, ja som sa vybral na koncert I Am Kloot, s dobrým dojmom, ktorý vo mne vyvolal ich posledný singel From Your Favourite. Typické britpopové klišé typu Oasis s výraznými melódiami padlo na úvod druhého hudobného dňa ako priestor na prvé tri pivá celkom vhod. Lali Puna – zahrali rovnako ako hrali v máji v Bratislave: príjemný hlas pôvodom japonskej speváčky, zvuk osemdesiatych rokov, žiadne dianie na pódiu a nič moc ani pod ním. Stačia ako mp3. Prudký lejak a dobrá zábava vari najväčšmi charakterizovali koncert punkovej legendy Iggy & The Stoogies. Keď sa Iggy Popa prednedávnom v jednom interview opýtali, či mu nie je ľúto za mladosťou, odpovedal, že nie, že teraz sa cíti oveľa lepšie, má viac žien, viac peňazí, môže si dovoliť viac dobrého vína a má aj viac nápadov. No a svoju šľachovitú postavu si údajne „vyformoval“ kombináciou heroínu a makrobiotickej stravy… Pre mnohých skalných fanúšikov dlho očakávaný reunion so Stoogies však pre nás „neskalných“ znamenal, že koncert bol koncipovaný výhradne zo starých songov. Márne by ktokoľvek čakal hity ako Passenger či Lust for Life. Zato I Wanna Be Your Dog zaznela dokonca dvakrát. Každopádne koncert to bol vydarený, aj keď sme ho odsledovali z jediného úkrytu pred dažďom, z pánskych WC, kde sa vedľa seba tlačilo približne ďalších 100 ľudí. Osobným favoritom oboch autorov tohto článku bol popri Pixies charizmatický líder legendárnych The Smiths – Morrissey. To bol vlastne aj hlavný dôvod, prečo sme sa na festival vôbec vydali. To, čo pre niekoho môže znamenať Beatles, alebo Rolling Stones, pre nás vždy znamenal a bude znamenať The Smiths a Morrissey. Vidieť naživo legendu, a to navyše vo svojej životnej forme, človeka, ktorý v tom najpozitívnejšom zmysle ovplyvnil mnohé momenty našej mladosti, bolo našim dlhoročným snom. Melancholické melódie a texty plné smútku, satiry a často aj cynizmu. Morrissey sa nebojí spievať zo srdca, úprimne a otvorene, tak ako sa spievavalo ešte „za starých čias“. V júni vydal po siedmych rokoch odmlky svoj doteraz pravdepodobne najlepší sólový album You Are The Quarry. Vo festivalovom bulletine bolo uvedené „only good songs will be played at a Morrissey concert“. A tak veru aj bolo. Približne päťdesiattisícový dav s ním odspieval všetky piesne. Bolo až dojemné sledovať 17-ročné teenagerky dokonale ovládajúce všetky texty pesničiek, aj tých starých, ktoré vznikli ešte predtým, ako ony vôbec prišli na svet… Morrissey postavil repertoár koncertu prevažne na novom albume, avšak odzneli aj najväčšie hity The Smiths ako Rubber Ring, alebo There is a light. Morrissey tvrdil, že to bol jeho najlepší európsky festivalový koncert vôbec. Pre nás to bol jeden z najlepších koncertov doteraz celkom určite. Po koncerte Morrisseyho som mal pocit, že chvíľu netreba vidieť nič iné, určite nie v ten večer, a tak celkom dobre padol na záver light koncert „útleho tlsťocha“. Fatboy Slim roztancoval všetkých. Pred najväčším pódiom sa odohrávala diskotéka pod holým upršaným nebom až do skorých ranných hodín – odzneli všetky hity posledných rokov. *** Ako akreditovaní novinári sme mali možnosť zaparkovať auto v blízkosti hlavného vchodu, avšak ako sme sa už zmienili, privilégia umiestniť svoj stan dostupnejšie sa nám nedostalo. Prudký lejak, ktorý sa začal druhý deň, premenil celý festivalový areál na jednoliatu bahennú planinu. Schúlení na predných sedadlách auta, čakajúc na koniec „prehánky“ sme tak zostali do nasledujúceho poludnia. To, že festival prebieha naozaj už dlhé roky, bolo vidieť aj na pripravenosti severanov. Pršiplášte a gumáky patrili k výbave každého návštevníka. Keďže mi sami sme sa na škandinávsky typ leta bohvieako nepripravili, museli sme vyraziť za gumákmi do Kodane. Nikdy by sme neboli povedali, že ak sa stanú gumové čižmy nevyhnutnosťou, ľudský um si nájde aj tu priestor na triedne delenie, a tak existujú gumáky za 5 000 Sk, podľa tohtoročnej módy, ale našťastie aj gumáky za takmer 500 Sk, ktoré sa namojdušu v ničom, aspoň čo sa ich funkcie týka, od tých moderných nelíšili. A tak kolega Repa neváhal a namiesto dvoch čapovaných Tuborgov si kúpil gumené čižmy. Vo festivalovom areáli sa od seba vôbec v ničom nelíšili gumáky ani tenisky, všetky nohy boli obalené blatom po kolená, a Juraj s ľútosťou pozeral na ľudí, ktorých len nevinné pošmyknutie premenilo na hýbajúce sa, dobre nevyschnuté sochy. Podstatné však bolo, že toto ani nič iné nijako nenarušilo príjemnú atmosféru celého podujatia, každému navôkol bolo jasné, že s počasím sa vybabrať nedá a kaziť si náladu lamentovaním je celkom zbytočné. *** Prvý nedeľný koncert, ktorý sme zhliadli, bolo vystúpenie Zero 7. Skupina hrala v plnej zostave, za pomoci dánskej speváčky Tiny Dickow, celkovo tak bolo na pódiu šesť muzikantov a štyria vokalisti. Zero 7 odohrali piesne z oboch albumov. Pôsobili pritom neuveriteľne živo, priam akusticky. Azda najvýraznejšie na nás zapôsobil prejav modrookej blondíny Sophie Barker a speváka Mozeza. Ich priezračné vokály mali na uši poslucháčov priam terapeutické účinky. Aj keď býva Zero 7 často prirovnávané k francúzskym Air, ich zvuk je celkom osobitý a identifikovateľný, aspoň do tej miery ako je to pri súčasnej nezdravo umelej elektronickej scéne možné. Nedeľný večer sa na pódiu predstavili Franz Ferdinand. Skupina, ktorá zaujala azda každého recenzenta na svete, z ich prvého a jediného albumu sa od februára stihlo predať už viac ako milión kópií, a tak sa raketovou rýchlosťou stali zo dňa na deň hviezdami. Je príjemné byť na koncerte skupiny, keď viete, že všetky piesne si budete môcť pospevovať, pretože ich dobre poznáte, keď viete, že nič iné ako to „Vaše“ sa hrať nebude, keďže nič iné jednoducho nemajú. Juraj videl Koncert Franza Ferdinanda tento mesiac už druhýkrát, po ich samostatnom koncerte vo Viedni, veľký rozdiel v živej reprodukcii ich albumu však údajne nepobadal. Rozdiel však určite bol v reakciách publika, ktoré v Dánsku tancovalo o dušu, čo sa o mladých Viedenčanoch celkom povedať nedalo. Otázna bola aj účasť britských Muse. Počas ich koncertu na festivale Glastonbury totiž po srdcovej príhode zomrel otec bubeníka skupiny. Muse okamžite zrušili všetky nasledujúce koncerty a ich prezentácia na Roskilde tak bola ich prvou po týždennej prestávke. Muse zahrali väčšinu piesní z albumov Absolution a Showbiz, patetické melódie sa niesli smerom k šťastnému publiku, pri ich poslednej piesni sa nad hľadiskom začali vznášať obrovské balóny a z oblohy sypať konfety, čím sa podarilo tejto nadržanej cháske za obrovského aplauzu predsa len úspešne „dospieť k orgazmu“. Nič viac a nič menej ako čistú zábavu priniesli z New Yorku Scissor Sisters. Ich piesne niekde medzi tvorbou Pink Floyd a Bee Gees boli popretkávané rozprávaním, v ktorom sa venovali najpálčivejším otázkam súčasnosti, ako napríklad dĺžka a vlasatosť penisu Jake Shearsa, speváka skupiny, avšak nezabudli ani na rodinu Bushovcov. Prezidentovej manželke venovali úvodnú pieseň ich posledného albumu Laura a prezidenta samotného označili za „idiota planéty“, pričom sa za neho hlboko všetkým ospravedlnili, za čo pravdaže zožali búrlivý potlesk. I keď v dnešnej dobe je to samozrejme značne populistické gesto, je vždy sympatickejšie ako verejná podpora tohto muža, ktorú, ako sme sa nedávno dozvedeli, vyjadrujú na svojich koncertoch konzervatívni punk-oldrockeri The Ramones!!! Tí už chudáci museli načisto rozum potratiť… Skupinu Amparanoia sme si ako jedinú nechali ujsť zámerne, nakoľko tento rok vystúpia aj na Pohode v Trenčíne. A aký bol Santana, DJ Krush, Graham Coxon, Avril Lavigne, Morbid Angel, Wu Tang Clan, World Music stage, Techno Stage, – a mnohí ďalší? Nevieme, všetko sa jednoducho stihnúť nedalo… Napriek extrémne zlému počasiu (organizátori festivalu tvrdili, že najhoršiemu za celú festivalovú históriu), napriek zrušeniu jednej z hlavných hviezd, a tým spôsobenému programovému posunu, festival atmosférou v publiku, kvalitným a rozmanitým výberom interpretov, ale aj službami v areáli a v stanovom meste dokonale splnil, či dokonca predčil naše očakávania. Uvidíme sa aj o rok, ROSKILDE! Autori sú stáli spolupracovníci týždenníka SLOVO