Rómska epopeja stroskotala na plytkosti

Nestáva sa často, aby si západoeurópski autori vybrali ako námet stredoeurópsky región. Ešte zriedkavejším javom je, aby sa zamerali na život Rómov. Práve takou udalosťou je však kniha menom Zoli, ktorá len pred niečo vyše mesiacom vyšla v britskom vydavateľstve Weidenfeld & Nicolson. rsky spisovateľ Colum McCann sa podujal na náročnú úlohu vyrozprávať príbeh rómskej poetky Zoli, tiahnuci sa od tridsiatych rokov až po súčasnosť a odohrávajúci sa na miestach od Slovenska cez Rakúsko a Taliansko až po Paríž. Autorovi, ktorý sa pokúša obsiahnuť toľko dejinných epoch na toľkých rozličných miestach, hrozia dve nástrahy. Buď sa v úsilí o poctivé prepracovanie všetkých aspektov zamotá do detailov, alebo sa pokúsi dej urýchliť a uchýli sa k povrchnosti. McCannovi sa prihodilo to druhé. Predlohou McCannovej Zoli, preslávenej a zároveň zatratenej rómskej ženy, bola poľská poetka Papusza, vlastným menom Bronisława Wajsová. Zoli spolu so svojím starým otcom prežije, keď ostatných príbuzných naženú Hlinkovi gardisti aj s kočmi do rozmŕzajúceho jazera, kde sa utopia. Tu treba pripomenúť, že ide o autorskú licenciu príbehu, a nie o inšpiráciu reálnymi udalosťami. K systematickému vraždeniu Rómov na slovenskom území dochádzalo až po potlačení SNP, a nie v 30. rokoch. Zoli a Stanislausa zachráni len to, že sa tri dni túlajú po okolí a v čase masakru nie sú v tábore. Neskôr sa na severe Slovenska pridajú ku kumpanii poľských kočovníkov. Podobne ako Papusza v reálnom živote, aj románová Zoli sa naučí čítať a písať, a tým sa vymkne spod vtedajších konvencií kočovných Rómov. Po skončení vojny básnik Martin Stránský objaví Zoline básnické schopnosti a v podstate ju začne využívať na propagandistické účely ako príklad scivilizovanej kočovníčky, vzorovej proletárskej poetky, „novej sovietskej ženy“. Oveľa dôležitejším mužom v Zolinom živote je však anglický novinár Stephen Swann, syn slovenského vysťahovalca, ktorý sa nadchol pre komunizmus a ktorý sa do Zoli zamiluje. To však nie je všetko. Jej piesne navyše vydá aj knižne ako zbierku básní. A práve tu nastáva kľúčový zlom v deji. Zoli žiada Swanna, aby už vydanú knihu dal zničiť. V tomto bode sa životné osudy Papusze a Zoli opäť stretávajú. Ani Papusza ani Zoli však nedokázali zabrániť ďalšiemu šíreniu rómskych piesní a básní. Vlastné komunity ich považovali za kolaborantky s režimami, ktoré uskutočňovali politiku násilného usídľovania kočovníkov. Obe sa dostali pred tribunály starešinov. Verdikt znie zdrvujúco: zradili rómske záležitosti neoprávneným osobám, a tak musia byť vylúčené z komunity. Toto rozhodnutie vyznieva kruto a zaváňa kultúrnym izolacionizmom. No ako v štúdii Rast novej kože: život a poézia Papusze pripomína americká poetka Gigi Thibodeauová, mnohí Rómovia mali v päťdesiatych rokoch ešte v živej pamäti porajmos, čiže holokaust i výskumy nacistických etnografov, takže z ich perspektívy boli všetci gadžovia rovnako nebezpeční. Po vyhnaní z rómskeho spoločenstva sa Zoli najprv túla, neskôr sa finančne trocha zabezpečí predajom zlatých hodiniek, ktoré ukradla Swannovi, a v akomsi symbolickom akte odporu voči násilnému potlačeniu kočovného života v Československu uteká cez Maďarsko do Rakúska. Týmto udalostiam, z hľadiska deja nie príliš podstatným, venuje autor viac než 50 strán. V tejto pasáži sa tak naplno prejavujú McCannove nedostatky, ktoré sa tiahnu celým románom. Je to najmä zvláštna tendencia venovať sa detailom nepodstatných udalostí v osudoch hlavných postáv. Zlomové okamihy sa naproti tomu odohrajú na niekoľkých riadkoch. Prídu ako blesk z jasného neba a dej potom opäť plynie smerom k banalitám. Autor má tiež sklony vidieť život ako sled udalostí, ktoré sú buď hrozné a tragické, alebo až utopisticky jednoduché, čím príbeh stráca na dôveryhodnosti. V priebehu niekoľkých strán sa tak peklo na zemi v podobe záchytného utečeneckého tábora mení na „selanku“, keď sa Zoli úplne bez následkov „prepečie“, že vypichla oko vodičovi kamiónu. Prechod cez Alpy do Talianska bez dokladov vyznieva ako ranná prechádzka v Strážovských vrchoch. Autor sa pokúša jedným románom zastrešiť holokaust, usídľovanie kočovníkov, emigráciu aj boj medzi tradíciou a modernosťou. Naložil si príliš veľa a toto bremeno neuniesol. Možno by bolo bývalo vhodnejšie, keby si vybral len jednu z tém a pokúsil sa ju novátorsky spracovať. Za pokus by stálo práve usídľovanie Rómov, ktoré je, na rozdiel od ostatných tém, v literatúre stále viac-menej bielym miestom. Takto bola autorova pozornosť príliš rozptýlená v čase i priestore a jednotlivé dejové línie tak pôsobia ako fragmenty alebo skice, ktorým chýba potrebná hĺbka, prepracovanosť a súdržnosť. Napriek tomu, že využíva dve hlavné postavy – Zoli a Swanna – aj ako rozprávačov, dej je väčšinou opisný, zameraný na miesta, udalosti a činy. Takýto náročný obsah by si však vyžadoval precíznejší pohľad do myslí protagonistov. Ak sa aj nakrátko objaví, ako v pasáži po vyhnaní Zoli z rómskeho spoločenstva, McCann ho rýchlo opúšťa a vracia sa k navyknutému spôsobu rozprávania. Akoby sa bál využiť svoje privilégium nahliadnuť do Zolinho a Swannovho vnútra a podeliť sa s čitateľom o ich motivácie, vnútorné dilemy a trápenia. Knihe by bol navyše nesmierne prospel pozorný editor so znalosťou slovenských reálií a pravopisu. Colum McCann sa totiž nevyhol viacerým zbytočným skomoleninám (Budermice, Poprád, Banksá Bystrica) a jazykovým hybridom (Hlavná Station). Navyše veľmi nekonzistentne používa diakritiku, čomu by bolo bývalo vhodné sa vyhnúť najmä pri hlavných postavách – Martin Stránský dĺžne má, ale Zoli Novotna nie. Nehovoriac už o tom, že románové postavy občas jedia haluški (áno, s mäkkým i), ale inokedy zase kashu. Koniec koncov, ako nedovarená kaša tak trochu chutí celý román. Autor je publicista