Rómovia nie sú horší

Jozef Banyák, režisér V súčasnosti nakrúcate rozprávku na rómske motívy Zlatý hlas. Aké je jej poslanie? – Touto rozprávkou chcem osloviť divákov a inšpirovať ich k inému pohľadu na Rómov. Mala by zmeniť to, aby Róm nebol pre nich iba bezradný poberateľ sociálnych dávok či úbohý zlodejíček urbárneho dreva. Chcem im ukázať, že Róm je človek s bežnými ľudskými vlastnosťami. A hoci rómska komunita je svojím správaním aj niečím odlišná od majoritnej komunity, táto odlišnosť ju nerobí od prírody horšou. Hlavnou postavou je rómsky mládenec Žigo, ktorého hrá študent bratislavského konzervatória, talentovaný Braňo Deák. Od Smrtky dostane do daru krásny hlas a svojím nádherným spevom si vyslúži šťastie pre seba i svojich najbližších. Keďže ekonomická a organizačná situácia v Slovenskej televízii neumožnila tento projekt iba z jej rozpočtu, film vzniká v koprodukcii s občianskym združením OKNO, ktoré získalo granty z Vlády SR, z Pro Slovakie a z OSF/NOS. Médiá predovšetkým vo svojom spravodajstve ponúkajú veľa informácií o Rómoch, ktoré sú poznačené rasizmom. Myslíte si, že sa dostatočne venujú aj ich pozitívnemu obrazu? – Do roku 1989 boli televízne programy s rómskou tematikou sporadické a aj to vždy silne ideologicky podfarbené. Nepamätám si, že by som sa ako režisér vo vtedajšej literárno-dramatickej redakcii Čs. televízie v Bratislave stretol čo len s náznakom rómskej tematiky. A, pravdupovediac, ani ako autor som nemal ambície zaoberať sa s ňou. Niekedy po páde bývalého režimu sa v Slovenskej televízii vytvoril národnostný magazín Romale. Tento magazín hlavne pod kompetentným redaktorským vedením Reného Lužicu prinášal veľmi zaujímavé pohľady na rómsku tematiku. V deväťdesiatych rokoch tu vzniklo aj zopár pozoruhodných dokumentov. Od nástupu terajšieho vedenia STV som nespozoroval, že by sa niekto vo verejnoprávnej televízii niečím podobným zaoberal. Mnoho Rómov má problémy s okolím preto, že je iný… Ako to bolo s vami? – Ako dieťa som sa statočne hanbil za svoje cigánstvo, tajil som to, kde sa dalo. Okolie, začnúc mojou mamou, ma presviedčalo o tom, že takáto nálepka je človeku len na príťaž. Až neskôr, hádam ako vysokoškolák, som pochopil, aké absurdné je skrývať príslušnosť k nejakej komunite, ku ktorej vás spoločnosť aj tak zaraďuje len na základe akýchsi približných vonkajších znakov. Začalo mi pripadať nezmyselné hanbiť sa za rodovú príslušnosť k etniku, ktoré sa kedysi pred stáročiami vydalo na dlhú cestu a podaktorí z jeho potomkov si ešte stále namáhavo hľadajú miesto. K rómskemu etniku sa hlásim, aby som obrúsil hrany hlúpeho rasizmu aspoň v mojom najbližšom okolí. Často sa mi stáva, že v mojej prítomnosti niekto prejaví všeobecný protirómsky postoj. Vzápätí, keď mu poviem, že aj ja som Róm, deväťdesiatdeväť percent týchto „rasistov“ sa zahanbí a svoj trapas rozmazáva vysvetľovaním, že on neodsudzuje Rómov ako som ja, ale tých neprispôsobivých… Z toho istého dôvodu sa sporadicky venujem aj televíznej tvorbe s rómskou tematikou. Všetky doterajšie programy – dokumentárne, publicistické či hrané –, ktoré som na túto tému natočil, majú jedno spoločné: poukazujú na neadékvatne hľadanie súvislostí medzi základnými ľudskými hodnotami a etnickým pôvodom človeka. Nakrútili ste niekoľko filmov s rómskou problematikou. Dokumentárny film Dietky (ne)vinné?, Portrét hudobníka Gusta Kováča či dve rozprávky O Zorali a jej bratoch a O krásnej strige. Čo vám dáva táto práca, keď spoznávate Rómov z osád alebo tých, ktorí sú blízko nás? Aké reakcie ste mali od divákov? – Na rozdiel od nerómskych tvorcov viem túto tému precítiť „zvnútra“. Všetka česť všetkým „gadžom“, ktorí sa tejto problematike venujú, a väčšina z nich to robí nezištne až obetavo. Oni však pri maximálnej snahe dokážu hovoriť len o tom, ako by mali bieli spolunažívať s Rómami. Tvorba je však predovšetkým o emóciách, a za svoju úlohu považujem preniesť k publiku emócie Rómov, ktorí tiež majú svoje predstavy o živote. A môj rómsky pôvod je práve tým jediným predpokladom na to, aby tieto emócie boli autentické. Takisto mi moje rómske korene pomáhajú pri komunikácii s rómskymi účinkujúcimi v mojich filmoch – či už hraných alebo v dokumentoch.